V extrémne kolísavých teplotách (moje) telo/mozog/duch zvykne strácať pozornosť alebo všeobecný záujem. Týka sa to i filmov, preto sa v takomto neznesiteľnom čase obzerám po krátkej metráži.

Filmy Kelly Reichardt budují americký svět jakoby odznova, s mimořádnou vnímavostí k jeho různorodým obyvatelům. Paralelně s touto pečlivou, v jádru konstruktivní světotvorbou nechávají její filmy vyniknout i chvíle obyčejné laskavosti, náklonnosti a solidarity.

Daj mi tvoje meno (Call Me by Your Name) r. Luca Guadagnino, Taliansko, Španielsko, USA, Brazília, 2017, 132 minút „Letný…

Mnohí filmoví kritici*čky vnímajú dielo baskického režiséra cez prizmu magického realizmu. K mýtmi opradenému stredomorskému ostrovu, dejisku veľkej časti filmu, sa viažu fantazijné výjavy. Dozvedáme sa o ňom z repliky potápača Carlosa a z rozprávky na dobrú noc pre Lunu: „Ostrov nie je vôbec prepojený s morským dnom. Je ako obrovské očné viečko. Mesiac tu zostupuje najnižšie nad horizont. Blato na ostrove absorbuje z človeka zlo. Pod ostrovom je tisíc strašidelných jaskýň, do ktorých sa možno prepadnúť. Na ostrove sa nedá zomrieť, ale človek sa môže premeniť na rybu.“

Oslo, 31. augusta (Oslo, 31. august) r. Joachim Trier, Nórsko, 2011, 96 min. Letné dni kladú introvertnej osobnosti nemalé prekážky.…

Akousi iróniou osudu sme v období mojej hospitalizácie na univerzitnom seminári o zobrazovaní psychoterapie vo filme diskutovali o Prelete nad kukučím hniezdom – filme Miloša Formana, ktorý priamo reaguje na antipsychiatrické hnutie 60. a 70. rokov a dodnes formuje našu kolektívnu imagináciu týkajúcu sa psychiatrických liečební či duševne chorých ľudí.

Ako sa hovorí v akčnom horore s Arnoldom Schwarzeneggerom Koniec sveta (End of Days, USA, 1999, Peter Hyams), mimochodom o konci sveta, tak…

Miguela Gomesa a Maureen Fazendeiro prinútil lockdown v roku 2020 odložiť prácu na adaptácii vojnového románu Euclidesa da Cunha z 19. storočia. Namiesto toho sa púšťajú do letného experimentu, čoho výsledkom je hravo vystavaný príbeh o živote v pandémii, v ktorom Carloto Cotta, Crista Alfaiate a João Nunes Monteiro stvárňujú trojicu priateľov a potenciálnych milencov.

Pripomeňme si tri filmy ukrajinských autorov a autoriek, ktoré majú významné postavenie v histórii kinematografie.

Even if it might seem that the balcony culture is also relatively developed in other post-socialist countries, such as Slovakia, after watching Blazhan's documentary, I got the impression that our Ukrainian neighbors have refined this phenomenon on a much higher level.

ento balkón je malý, ale môj. Tak znie jedna z prvých a zároveň veľmi dôležitých viet filmu, ktorú (hrdo a skromne zároveň) vysloví Sergij Somkin, dôchodca z Odesy.

V roku 2021 malo distribučnúpremiéru pätnásť celovečerných dokumentárnych filmov, z čoho dvanásť bolomajoritnej slovenskej produkcie. Autorky príspevkov sa však nevyjadrovali kukonkrétnym z nich v zmysle hodnotenia na kvalitatívnej škále.Vzniknuté filmy ponímali ako živý a premenlivý komplex zrkadliaciprodukčné a distribučné zázemie na slovenskej filmovej pôde.

Priestor krajiny, samastrácajúca sa zem je snímaná často v symetrických kompozíciách. Pohyb kamery jelen plazivý, stoický, kĺže sa po krivkách opustených betónových monumentov.

"S výnimkou minisérie Slovania,ktorá sa žánrovo vymyká obvyklému zameraniu, minuloročná ponuka seriálov bolapomerne fádna a ani jeden projekt z nej nevystupuje natoľko, aby sa o ňom ľudiamali potrebu rozprávať."

Pasolini sa nepokúša o vernú filmovú adaptáciu de Sadovho textu, okrem úryvkov zo 120 dní Sodomy tu nachádzame citácie Friedricha Nietzscheho, Pierra Klossowského, Rolanda Barthesa, Danteho Alighieriho, Marcela Prousta či Adolfa Hitlera. Film je delený na štyri časti, ktorých názvy pripomínajú Danteho členenie pekla: Predpeklie, Kruh posadnutosti, Kruh hovna, Kruh krvi.

Prvé mesiace pandémie sprevádzala neistota,chaos a nepripravenosť na takéto udalosti. Mimoriadna situácia saprejavila aj vo fungovaní televízií a ich výrobných plánov, niektorétituly sa sťahovali z vysielania alebo mali pozastavenú výrobu.

Počas svojej kariéry pracovala Debra McGuire vo viacerých profesiách. V navrhovaní kostýmov má približne tridsať rokov skúsenosti, predtým pracovala ako výtvarná umelkyňa (za ktorú sa stále považuje). K svojej dnešnej profesii sa dostala „omylom“ - keď kamarátka potrebovala kostymérku pre svoju tanečnú skupinu.

V roku 1998 vzniklo na poli strašidelného žánru skutočne veľké množstvo snímok, ale nájsť medzi nimi tie kvalitnejšie nebolo najjednoduchšie. Samozrejme sme sa dočkali záplavy filmov s číslovkou na konci - sequely a povestné varenie z vody nie sú doménou len dnešnej komiksovej éry.

Aj keď na mnohých režisérov, s ktorými spolupracoval, spomínal len v dobrom, najviac sme sa pobavili na jeho skúsenostiach s Bernardom Bertoluccim, ktorý mu pri práci na Malom Buddhovi (Little Buddha) robil zo života peklo – Bertolucci si však svoje správanie rád opodstatňoval faktom, že „je predsa Talian”.