V Kinečku sa budeme priebežne venovať ukrajinskej kinematografii. Pripomínať si dôvody prečo určite netreba, v každom prípade budeme veľmi radi, ak už z podobných dôvodov nikdy nebudeme musieť reagovať témou mesiaca na súčasnú, veľmi kritickú situáciu v Európe. Medzi ukrajinské snímky, samozrejme, nemôžeme počítať iba diela, ktoré vznikli v novodobej ére samostatnosti tejto rozlohou najväčšej krajiny Európy. Cieľom nášho výberu bude viac poukázať na diela ukrajinských režisérov vyrobené pod hlavičkou „krajina vzniku: Zväz sovietskych socialistických republík“. Alexander Dovženko, Larisa Šepiťková alebo v súčasnosti veľmi vychytený artový tvorca Sergej Loznica sú iba krátkym výsekom zo zoznamu mien ukrajinských režisérov. Pripomeňme si tri filmy ukrajinských autorov a autoriek, ktoré majú významné postavenie v histórii kinematografie.

ZEM (ZEMĽA, Alexander Dovženko, 1930)

Sovietska montážna škola patrí medzi najdôležitejšie experimentálne hnutia v histórii kinematografie. Každý tvorca si vytvoril vlastný autorský štýl, čiže ak sa spomenie tento pojem, vymenovanie formálnych postupov najznámejšieho tvorcu tohto obdobia Sergeja Ejzenštejna by určite nezahrnulo všetky signifikantné prvky „montážnikov“. Ukrajinec Alexander Dovženko vo svojej tvorbe čerpal vo veľkom inšpiráciu v ľudovom umení a v obrazoch často upriamoval pozornosť na krásy ukrajinskej krajiny. Film Zem z roku 1930 sa venuje počiatkom kolektivizácie na Ukrajine, spadá teda medzi propagandistické diela svojej doby a sovietskej montážnej školy. Hnutie je však natoľko zaujímavé mnohými priekopníckymi formálnymi a rozprávačskými postupmi využívanými dodnes (asociatívna montáž), že jeho ideologické podhubie musíme z dnešného pohľadu brať ako súčasť doby a vnímať ho svojím spôsobom aj ako súčasť úprimnej dôvery umelcov/kýň v skutočne svetlé zajtrajšky pod vedením komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Zem ponúka veľké detaily vlniacich sa polí alebo ovocia; medzi najikonickejšie zábery v dejinách kinematografie patrí napríklad jablko visiace na strome. Ako prirodzenú súčasť prírody a aktívneho prístupu moderného sovietskeho človeka k nej vnímame vďaka kamere Daniila Demuckija aj zábery traktorov a roľníkov. Zem však nie je iba sledom impresionistických záberov, ale ponúka aj jasne definovaný dej: Sme svedkami vraždy mladého predsedu dedinského straníckeho výboru. Atentát vyvolá medzi miestnymi občanmi vzburu smerujúcu k založeniu družstva. Nechýba ani pohreb mučeníka snímaný s cieľom vnímania jeho tela ako súčasti zeme. Sledovanie Zeme patrí medzi najzmyslovejšie zážitky, na aké môžete pri sledovaní klasických diel kinematografie naraziť. Sezónni alergici však môžu mať problém pri zbere úrody na poliach zdieľať s robotníčkami ich očividnú zberačskú vášeň.

TIENE ZABUDNUTÝCH PREDKOV (TĚNI ZABYTYCH PREDKOV, Sergej Paradžanov, 1964)

Ďalší velikán sovietskej kinematografie Sergej Paradžanov je síce rodák z Tbilisi, čiže Gruzínec, avšak nami zvolené dielo Tiene zabudnutých predkov je snímka odohrávajúca sa na Ukrajine a nakrúcaná v ukrajinských filmových štúdiách. Paradžanov začal po štúdiách na legendárnej moskovskej škole VGIK pracovať ako asistent réžie v štúdiu A. P. Dovženka v Kyjeve a to je aj dôvod, prečo svoje prvé filmy nakrúcal vďaka financovaniu od tohto filmového štúdia. Tiene zabudnutých predkov sú adaptáciou poviedky Michaila Kocjubinského, ale príbeh je vystavaný na základoch tragickej lásky Rómea a Júlie. Snímka sa odohráva v Ukrajinských Karpatoch, pričom Paradžanov ponúka klasický melodramatický príbeh lásky, ale v prvom rade mu ide o stvárnenie svojho autorského vnímania sveta. Poetické vízie života na ukrajinskom vidieku odkazujú na dielo Alexandra Dovženka, avšak Paradžanovov štýl je natoľko rozpoznateľný, že si jeho rozprávkovo ladené snímky nemôžete spliesť so žiadnymi inými podobne ladenými dielami. Režisér využíva prvky folklóru a etnografie Ukrajiny, mýtu, rôznych rituálov a svoj film dynamizuje tancom. Pri sledovaní využitých odkazov narazíme aj na inšpiráciu v animovanom filme; objaví sa tu napríklad chalúpka zo Snehulienky a siedmich trpaslíkov. Spoločne s ešte lyrickejšou a viac-menej nenaratívnou nasledujúcou snímkou Farba granátového jablka ide o najuznávanejšie dielo tohto režiséra.

VZOSTUP (VOSCHOŽDENIE, Larisa Šepiťková, 1976)

Sovietska kinematografia priniesla obrovské množstvo snímok reagujúcich na udalosti druhej svetovej vojny. V tomto teritóriu prebiehali ťažké boje, agresor predvádzal neuveriteľné zverstvá, čoho následkom boli veľké straty na životoch. Samozrejme, mali sme tu propagandistické diela plné plagátových hrdinov, ale na druhej strane aj nemalé množstvo úžasných vojnových filmov, z ktorých sa stali klasiky svetovej kinematografie. Svoje k téme povedala svojho času aj Ukrajinka Larisa Šepiťková a najlepšie sa to dá demonštrovať na Vzostupe z roku 1976. Ide o filmovú adaptáciu románu Vasilija Bykova a Šepiťková toto literárne dielo adaptovala aj do scenára. Dej sa odohráva na území Bieloruska (rovnako do tejto krajiny zasadil dej filmu Choď a pozeraj sa aj Larisin manžel Elem Klimov) počas nemeckej okupácie a krutej zimy. Príbeh sa dá chápať aj ako podobenstvo založené na udalostiach Nového zákona, v prvom rade sa však režisérke a dvojici kameramanov darí prostredníctvom nevľúdneho plochého čiernobieleho obrazu s malou hĺbkou ostrosti a nekontrastným svetlom preniesť na diváka všetku morálnu skazu navôkol, kde môže predstavovať smrť na popravisku vykúpenie z vlastných výčitiek svedomia. Šepiťková sa zameriava na rôzne živly; predostiera silné obrazy s ohňom, snehom, drevom či parou. Režisérka sa ako 16-ročná presťahovala z ukrajinského Ľvova do Moskvy, kde vyštudovala známu filmovú školu VGIK a dokonca tu bola svojho času jedinou ženskou študentkou.