Daj mi tvoje meno (Call Me by Your Name) r. Luca Guadagnino, Taliansko, Španielsko, USA, Brazília, 2017, 132 minút

„Letný čas. Bola to pieseň. Bolo to obdobie. Zaujímalo ma, či to obdobie bude niekedy vo mne žiť.“^[1]

V lete, konkrétne v osemdesiatych rokoch v severnom Taliansku, sa odohráva aj dej románu Daj mi tvoje meno. Autor André Aciman v ňom rozpovedal príbeh sedemnásťročného Elia večne ponoreného v hudbe a knihách. Jeho rodičia vlastnia sídlo, kam si každý rok počas letných mesiacov na šesť týždňov prizvú študenta, ktorý pomáha Eliovmu otcovi archeológovi s akademickou prácou. Tentoraz je hosťom dvadsaťštyriročný Oliver, atraktívny spisovateľ so záhadnou osobnosťou. Elio ho spočiatku považuje za arogantného a nie je z jeho prítomnosti nadšený. Postupne sa v ňom však prebudí záujem, ktorý prerastie do erotickej aj romantickej túžby.

Knižný príbeh sa po dekáde od svojho vydania v roku 2007 dočkal aj filmového spracovania. Ujal sa ho taliansky režisér Luca Guadagnino, ktorý už mal s využitím letného talianskeho genia loci skúsenosti – tento časopriestor využil vo svojich predošlých snímkach Moje meno je láska (2009) a Oslnení slnkom (2015). Postavu Elia stvárnil Timothée Chalamet, ktorý filmom odštartoval úspešnú hereckú kariéru, po boku Armieho Hammera ako Olivera. Leto v tomto príbehu neslúži iba ako kulisa, je využité na maximum a tvorí dôležitý dramaturgický prvok rozprávania. V prvom rade tvorcovia filmu veľmi zručne navodili príznačnú letnú atmosféru, ktorá v prípade, že ho sledujete počas iného ročného obdobia, vie vyvolať až nostalgickú náladu. Podieľajú sa na tom jednotlivé detaily tvoriace súčasť mizanscény: zvuky cikád, letné oblečenie, slnečné lúče prenikajúce cez žalúzie, letné ovocie, fľaky od potu na tričkách, čvirikanie vtákov, rozkvitnuté záhrady a lúky, pláže, moria a jazerá… Prispievajú k tomu aj aktivity v exteriéroch ako volejbal, kúpanie, diskotéky, leňošenie na slnku a mnoho ďalších, ktoré sú len v úzadí a nijako neposúvajú dej vpred, ich úlohou je dotvoriť dojem letnej perichrónie. Svoju úlohu zohráva aj spočiatku pomalé tempo narácie, melancholický soundtrack Sufjana Stevensa a lyrická práca kamery, ktorá niekedy odskočí od akcie a radšej v dlhých detailoch či pomalých jazdách skúma okolie alebo necháva doznieť zábery, z ktorých už postavy odišli, aby mal divák/diváčka dostatok času nasať atmosféru, informácie a emócie zo scény. Okrem toho je letné obdobie motivované aj kompozične – prináša zápletku letnej lásky. Tá sa v tomto príbehu spája nielen s krátkodobým románikom, ale aj s hľadaním samého seba, Elio prostredníctvom dvoch osôb skúma a spoznáva svoje pocity a sexualitu. S kamarátkou Marziou zažíva prvé intímne okamihy, chvíľu sa zdá, že spolu budú dokonca tvoriť pár, no veľmi rýchlo zistí, že v skutočnosti väčšmi túži po Oliverovi. Horúce letné počasie napomáha zvyšovať sexuálne napätie medzi postavami, keď vďaka nemu odhaľujú svoje telá v plavkách či sa pohybujú bez tričiek. Pracuje sa tu aj s mnohými referenciami – telá milencov sú prirovnávané k antickým sochám, ktoré sa priebežne objavujú počas celého filmu, prítomné sú aj odkazy na rajskú záhradu, v ktorej zakázané ovocie namiesto jabĺk predstavujú broskyne. Zasadenie deja do dlhých letných dní vyplnených poflakovaním umožnilo tvorcom dopodrobna vykresliť vývoj vzťahu chlapca a muža a zájsť pri vyobrazení procesu zamilovávania sa do hĺbky. Neopomínajú sa počiatočné váhania a opatrnosť či neistota, ani strach z neopätovaných citov a odmietnutia, pričom v určitých častiach deja ide o zdĺhavé chvíle, keď interakcia stagnuje a súčasne graduje napätie. Pri kontakte Elia a Olivera sa kladie dôraz na maličkosti, na dotyk, pohľad, gesto či mimiku, spôsob vyobrazenia ich spojenia je subtílny a zároveň veľmi intenzívny. Opäť tomu skvelo pomáha obrazová zložka, keď kamera odkláňa zrak a dopriava ich vášni súkromie. Daj mi tvoje menoje jedným z queer filmov nepodliehajúcich tematickým konvenciám, kde odlišná ako heterosexuálna orientácia nepredstavuje problém. Nezaoberá sa diskrimináciou, neprijatím zo strany okolia, bojom s vlastnou identitou či prejavmi nenávisti, sústreďuje sa len na lásku.

V závere sa leto stáva aj antagonistom príbehu, predstavuje časové ohraničenie Eliovho a Oliverovho vzťahu. Napätie už nevychádza iba z príťažlivosti, keď postavy aj publikum čakajú, či sa jeden z nich odhodlá spraviť prvý krok, ale vzhľadom na časový úsek šiestich týždňov, ktoré Oliver trávi u Perlmanovcov, má aj dramatický podtón, keď sa predmetom záujmu stáva to, akým smerom sa ich vzťah uberie pri odlúčení. Blížiacemu sa koncu sa prispôsobuje aj dosiaľ pomalé tempo narácie, prostredníctvom elíps sa zrýchľuje, vynecháva sa obsah celých dní a rozprávanie je útržkovité, čím sa zdôrazňuje skutočnosť, že im ostáva málo času. Čím viac si postavy začnú pripúšťať prikrádajúce sa pretrhnutie svojho spojenia, tým viac sa začínajú teplé farebné tóny meniť na studené. Záver filmu sa odohráva v zime, predstavuje akési vytriezvenie z letného sna a prináša chlad aj v iných než len meteorologických sférach. V srdcervúcej finálnej, vyše trojminútovej statickej scéne pri krbe je odraz horiaceho ohňa v Eliovej tvári už len zábleskom vecí dávno minulých.

^[1] Citát z románu Last Night I Sang to the Monster od Benjamina Alira Sáenza.