Výkrik zúfalstva
Tereza Dodoková 27/4/2022

Salò alebo 120 dní Sodomy (Salò o le 120 giornate di Sodoma)
r. Pier Paolo Pasolini, Taliansko – Francúzsko, 1975, 117 min.

Štyria muži, libertíni označovaní len ako Vojvoda, Prezident, Sudca a Biskup, plánujú zhromaždenie, únos, sexuálne ponižovanie a následne zabitie skupiny mladých ľudí. Obeťami sú potomkovia proletariátu, synovia a dcéry odbojárov a roľníkov. Nepoškvrnené, ešte takmer detské telá, budú zlomené neúprosnou poslušnosťou voči moci a ich telá im už nikdy nebudú patriť. Salò skúma vzťah medzi vykorisťovateľom a vykorisťovaným.

Adaptácia knihy markíza de Sade stelesňuje fašizmus a podoby ekonomickej a duševnej exploatácie v Mussoliniho Taliansku počas najtemnejších dní druhej svetovej vojny – Salò v názve filmu odkazuje na hlavné mesto bábkového štátu z rokov 1943 – 1945, Talianskej sociálnej republiky známej aj ako Republika Salò, vytvorenej vďaka podpore nacistického Nemecka. Pasolini sa nepokúša o vernú filmovú adaptáciu de Sadovho textu, okrem úryvkov zo 120 dní Sodomy tu nachádzame citácie Friedricha Nietzscheho, Pierra Klossowského, Rolanda Barthesa, Danteho Alighieriho, Marcela Prousta či Adolfa Hitlera. Film je delený na štyri časti, ktorých názvy pripomínajú Danteho členenie pekla: Predpeklie, Kruh posadnutosti, Kruh hovna, Kruh krvi.

Dej sa odohráva v hermeticky uzavretom priestore na severe Talianska. Hlavné postavy vysokých hodnostárov si v Predpeklí navzájom vymenia dcéry a oženia sa s nimi. Keď  za asistencie vojakov a kolaborantov zadržia skupinu osemnástich krásnych mladých ľudí, libertíni spoločne s dozorcami, služobníctvom a fouteurs (muži, samci s veľkým prirodzením) transportujú obete do paláca, ktorý sa nachádza blízko dediny Marzabotto. Chlapca, ktorý sa pokúsi o útek, na mieste zastrelia. Pasolini zvolil túto oblasť zámerne napriek tomu, že je od mesta Salò geograficky vzdialené – obyvateľstvo dediny Marzabotto počas vojny zmasakrovali fašisti.

Za stenami paláca, ktorý je dekorovaný talianskym fašistickým futurizmom, sa vzdialene ozývajú bombardovanie a streľba. Princíp symetrického záberovania a štylizácia kompozícií pripomína slávnostné „studené nacistické choreografie“. Hudobným sprievodom Ennia Morriconeho Pasolini podporuje atmosféru dekadencie a skazenosti zároveň.

Na scéne sa objavujú štyri ženy stredného veku, niekdajšie prostitútky, tri z nich rozprávajú príbehy, štvrtá sprevádza monológy na klavíri. Každý večer o šiestej nastáva čas rozprávok: deti sú nútené počúvať odpudivé historky o koprofágii či sodomii, zatiaľ čo muži vymýšľajú čoraz odpornejšie formy mučenia a ponižovania. Pasolini zobrazuje sexuálne násilie a zneužívanie ako vzťah medzi mocou a jej subjektmi zbavenými identity. Predstavenia prostitútok, ktoré zinscenovali libertíni, nesú prvky divadelnej drámy. Aby sa zdôraznilo rozdelenie na dejstvá, každému kruhu predchádzajú zábery, ktoré ukazujú „herečku“, ako sa líči pred zrkadlom akoby v šatni. Samotný akt sa začína divadelným vstupom, keď prostitútka kráča dole po schodoch naústrednéjavisko, teda do prednej časti miestnosti, kde bude vystupovať pred obeťami. Do rozprávania vstupujú libertíni ako režiséri, manipulujú rozprávanie, tak, aby vyhovovalo ich osobným erotickým túžbam. Pasoliniho mikrokozmos zbavený citov, vysoko štruktúrovaná „fantázia“, v ktorej libertíni sexuálne ponižujú a týrajú svojich rukojemníkov, je vyčerpávajúcim výkrikom zúfalstva.

Pianistka, ktorá ako jediná počas celého filmu neparticipuje na zneužívaní a týraní obetí, vylezie na rám okna a vyskočí. V deji bola hrou na klavíri schopná emocionálne reagovať na bolesť a utrpenie obetí, čo navodzuje odmietanie zúčastňovať sa na ňom, a prostredníctvom aktu samovraždy zdôrazňuje svoj tichý protest.

Rozprávanie Pasolini uzatvára mučením a vraždením otrasnými metódami, ale okrem zverstiev, ktoré vidíme, podporuje sekundárnu úroveň znechutenia samotná forma rozprávania. Vojvoda, Prezident, Sudca a Biskup striedavo sedia na provizórnom tróne a pozerajú cez ďalekohľad na nádvorie vily, kde sa vynášajú posledné tresty pre chlapcov a dievčatá. Namiesto kriku obetí a rehotu väzniteľov nepočujeme nič a neskôr len úryvok Primo vere, teda Jari, z kantáty Carla Orffa Carmina Burana z roku 1937, ktorú Pasolini nazval typickou fašistickou hudbou. Mrzačenie mladých tiel, na ktoré je nemožné sa pozerať, je nárážkou na rastúcu komodifikáciu ľudského tela. Jeden z voyeurov otočí na telá ďalekohľad opačnou stranou, aby sa hrôzy ukazovali vzdialenejšie. Obraz si môže zväčšovať a zmenšovať podľa preferencie. Ide o absolútne víťazstvo nad obeťami bez hlasu, víťazstvo nad telami, ktoré boli odjakživa označené za neživé a ponížené na objekt.

Pasolini však zároveň inkriminuje i sám seba: podobne ako libertíni narába s dospievajúcimi telami, rozpráva príbehy a premieňa násilie na divadlo. My diváci*čky sa prostredníctvom vykrojeného obrazu z ďalekohľadu stávame pozorovateľmi, participantmi i obvinenými. Núti obecenstvo zdieľať vinu, podieľať sa na násilí. Záver úplne jasne ukazuje, že nejde „len“ o odsúdenie moci a kritiku fašizmu či kapitalizmu. Film je tiež, a možno predovšetkým, zúrivým útokom na pozíciu režiséra a diváka. Salò, Teoréma smrti, protiklad Trilógie života, zobrazuje reifikáciu ľudského tela v neokapitalistickom svete. Film demaskuje opakujúcu sa realitu krutosti, a hoci je fikcia odhalená, násilie vo filme môže byť skutočné, pretože sa vykonáva i na samotnom divákovi.

Pasoliniho brutálna smrť v roku 1975 šokovala verejnosť a dielo posilnila v metarovine. Fotografie beštiálne zavraždeného a zmrzačeného tela režiséra zaplnili noviny a média len tri týždne pred premiérou filmu. Pasoliniho telo sa tak stalo reklamou, prestalo mu patriť. Film Salò bol po premiére zakázaný a ako väčšina filmov tohto obdobia v Taliansku čelil cenzúre.


Výber filmov Piera Paola Pasoliniho je momentálne dostupný na Mubi.