Oslo, 31. augusta (Oslo, 31. august)

r. Joachim Trier, Nórsko, 2011, 96 min.

Letné dni kladú introvertnej osobnosti nemalé prekážky. Posedenia s priateľmi, dovolenky, garden párty, oddych pri vode, hodiny a dni nabité voľnočasovými aktivitami. Mnohým z nás slovo leto evokuje pokoj, slobodu, neviazanosť a voľnosť. Ide o časový úsek, ktorého náplň nie je poznačená dôležitosťou a závažnosťou, akú vidíme počas ostatných mesiacov roka. Prácou naplnené mesiace zrazu vystrieda pokojné prežívanie teplých letných večerov, počas ktorých často vzniknú nové priateľstvá a letné lásky. Láska je v intenzívnejšej forme zastúpená počas leta, zatiaľ čo prácu priraďujeme skôr zime a chladu.

Ak Freud hovoril o základe stabilnej a vyváženej osobnosti, myslel ňou subjekt, ktorý má dostatočné množstvo práce a (medziľudskej) lásky. Ak by sme chceli aplikovať tieto pojmy na kalendárny rok, superiorita každého z pojmov by si našla svoje miesto naprieč mesiacmi. Na schladenie letných vášní si predstavme decembrovú zamrznutú krajinu, ktorú hlodá chladný vietor. V romantickom chápaní by sme jej nemohli priradiť vlastnosť lásky. Vlákna pojmu láska sa viažu k opačnému spektru. Zima patrí práci, záväzkom a povinnostiam, tme.

Ak by sme chápali dualitu lásky a práce ako komplementárnu základňu našej existencie, ktorá svojimi prvkami zabezpečuje osobnostnú vyváženosť, mohli by sme usúdiť, že naše bytie je v relatívnej rovnováhe. Dualitu lásky a práce môžeme pozorovať nielen naprieč rokom (životom), ale aj v kratších časových úsekoch (dni, mesiace). Či už ide o kratšiu, alebo dlhšiu časovú priamku, osobnosť človeka hľadá vyváženie týchto dvoch pojmov. Preexponovaná nadradenosť jedného z nich prináša nechcené následky v druhej a naopak. Spomeňme si napríklad na tých, u ktorých inštinkt hľadania vyváženosti života nie je alebo je príliš slabý na to, aby mohol aktívne navigovať jedinca k vyrovnanému pomeru lásky a práce. Nedostatok abstraktnej predstavy stredu (miery), privádza jednotlivca k neprimeraným výkyvom medzi dvoma pólmi.

Ak Aristoteles hovorí o strede ako o cnosti, vytvára pre nás vhodný podklad na pochopenie myšlienkového konceptu filmu Oslo, 31. augusta. Cnosť u Aristotela vychádza z pojmu dobro. Konzistentnosti konania dobra sa dá naučiť nástrojmi morálky, poznaním negatívnych a pozitívnych činností a myšlienok. Na danej časovej priamke je možné aktívnym rozlišovaním nadobudnúť zručnosť v eliminovaní negatívnych podnetov a aplikovať na skutočnosť tie pozitívne, čím by sme mali dosiahnuť pojem cnosť (alebo sa k nemu aspoň priblížiť). U Andersa bola za najvyššie dobro pokladaná blaženosť dosahovaná užívaním drog, čím sa však jeho osoba dostávala do nesúladu so spoločenským pohľadom na pojem blaženosti a najvyššieho dobra.

Ideový základ filmu Joachima Triera je však komplikovanejší. Aplikácia Freudových pojmov „láska a práca“ a Aristotelovej koncepcie cnosti prináša pozíciu pre nazeranie absencie schopnosti jednotlivca posudzovať svet v cnostných rámcoch stanovených spoločnosťou. Konkrétne hovoríme o prepätosti v podobe blaženosti ako extréme lásky. Odklon z cnostnej, „stredovej“ roviny je dosahovaný pomocou drog, ktoré stimulujú a prevádzajú subjekt mimo vyváženej duálnosti práce a lásky. Intenzívnym a dlhotrvajúcim užívaním drog Anders stráca schopnosť adaptácie na spoločenské štruktúry. Láska prekračuje medze úmernosti a pohlcuje svoj komplement – prácu.

Ľudský biorytmus predpokladá potrebu uvoľnenia, slobody a neviazanej lásky. Prečo by sa mal Anders ukracovať o túto skutočnosť? Leto je plné zábavy, večierkov, stretnutí s priateľmi, asociácie s týmto typom ľudskej interakcie však u Andersa vzbudzujú negatívne reakcie, pretože je drogovo závislý a práve absolvuje posledné kroky liečebného procesu na klinike. Asociácie ako priatelia, zábava, večierky v ňom vyvolávajú staré vzorce správania, ktoré mu prináležali počas jeho života s  drogami. Upustenie od liečebných postupov sa preto preňho stane v tejto snímke osudným.

Anders sa zobudí vedľa bývalej priateľky prázdny a bez nádeje. Rozhodne sa spáchať samovraždu, ale nenaberie dostatok odvahy utopiť sa. Prichádza do liečebne, kde sa od jeho doktora dozvedáme, že ho čaká závažný krok – pracovný pohovor. Cestou na pohovor sa zastaví u starého priateľa Thomasa (s ktorým si užívali drogové opojenia). On na rozdiel od Andersa závislosť prekonal. Vedie usporiadaný rodinný život, má prácu, priateľov, manželku a deti, čo ho však nenapĺňa. Anders mu hovorí o svojich samovražedných myšlienkach, Thomas ho ľahkovážne upokojuje. Počas rozhovoru je Anders pozvaný na domácu párty u ich priateľov. Po rozlúčke s Thomasom prichádza do redakcie, kde má absolvovať pracovný pohovor. Rozhovor sa dostane k niekoľkoročnému oknu v Andersovom živote, keď bol nezamestnaný a užíval drogy. Anders skľúčene opúšťa redakciu a upúšťa od myšlienky práce. Nasledujú zábery z kantíny, v ktorých vidíme, ako Anders vníma okolitý svet. Jeho dojmy nám hovoria, že zabudol, čo je to normálna spoločnosť. Prichádza na stretnutie so svojou sestrou Ninou, ktorá však nepríde, pretože sa bojí konfrontácie s Andersom. Namiesto nej príde jej priateľka Tove. Anders zo stretnutia odchádza rozrušený. Nasleduje niekoľko záberov ilustrujúcich Andresovu jemnosť a citlivosť. Na večierku sa stretáva so starými priateľmi, požíva alkohol. V delíriu volá svojej bývalej priateľke, s ktorou mal vzťah ešte v časoch pred liečbou. V zúfalstve si kupuje veľkú dávku drogy u svojho dílera, ktorú si po prehýrenej noci nasledujúci deň v rodnom dome vpichne do paže a zomiera.

Sloboda a neviazanosť leta je vo filme zobrazená v niekoľkých záberoch. Symboly leta sa nám najintenzívnejšie ukazujú počas Andersovych prechádzok po meste. Vidíme tu slnečné ulice Osla, pokojné parky, teplé farby letných dní. Syntetickým záberom viacerých súbežných myšlienok je obraz motýľa na Andersovej ruke. Slnečný reflex v objektíve kamery, ktorý celý záber zjemňuje; krehkosť svetla prepojená s krehkosťou motýľa; Anders pôsobiaci ako malý chlapec v očarujúcej scenérii svetla a prírody. Tieto komplementy napĺňajú krátky časový úsek intenzívnou výpovednou hodnotou o duševnom stave hlavnej postavy.Anders je tragickou postavou, ktorá je posadnutá hľadaním slobody a voľnosti. Nejde mu o prirodzené vyhľadávanie slobodných momentov. Hľadá okamžité odpútanie od trýznivej a pochmúrnej reality, ktorá mu je predkladaná v neznesiteľných dávkach. V opísanom zábere vidíme Andersovo zmierenie sa s osudom; nebude mať rodinu, nebude mať prácu, nebude mať milujúcich blížnych. Zostáva mu iba idea slobody a voľnosti ako nadradená idée fixe naprieč celým spektrom jeho života.

Naratívna konštrukcia filmu je vsadená do kvázi tragickej jednoty času a miesta. Ide o voľnú variáciu autora, v ktorej miesto rozširuje na veľkomesto a časová os sa drží takmer striktne dvadsaťštyri hodinovej schémy – Anders sa budí ráno a zomiera v doobedňajších hodinách nasledujúceho dňa. Viac-menej by bolo možné na film JoachimaTriera aplikovať aj štruktúru gréckej tragédie. Tá korešponduje s naratívnym ladením filmu opisujúc dramatickú líniu, ktorá prináša katastrofu v podobe smrti. Ide predsa o poukázanie na hrdinu, ktorý tragicky zomiera pod tlakom nepriazne osudu, vďaka čomu divák zažíva katarziu.

Počas filmu sme zistili, že Andersovým cieľom vo svete bolo hľadanie radosti, pokoja, slobody a lásky. Tak ako tieto idey hľadajú ľudia v oddychu pri vode, na dovolenke, v horách či pri posedení s priateľmi, on našiel pokojné letné svetlo na konci tunela v drogovom opojení. Jeho sila prekonávať prekážky dané životnými udalosťami vyžarujú posolstvo odhodlanosti ľudského ducha, ktorý aj napriek mnohým príkoriam dokázal hľadať zmysel svojho bytia.