Milý denníček… z Cannes
Alica Bednáriková 2/7/2022

Režisérka Alica Bednáriková, ktorej film Chlieb náš každodenný (2021) bol tento rok uvedený v súťaži študentských filmov La Cinef na festivale v Cannes, približuje pre Kinečko svoju skúsenosť s účasťou na festivale.

Foto: Archív Alice Bednárikovej

Môj pobyt v Cannes sa začal úplne inak, než som si predstavovala. Pricestovala som ešte pred svojím filmovým štábom a prvé dve hodiny som strávila na recepcii hotela plného Američanov a čakala, kým dostanem kľúče od ubytovania (tomu prechádzalo vyzdvihnutie na letisku delegátom z Cannes a cesta vo festivalovom aute s vlastným šoférom, takže celkom úsmevný reality check). Meškala som na prvé stretnutie a všetko potom bolo veľmi chaotické a rýchle – koniec koncov v tomto duchu sa niesol celý festival. V tom najlepšom zmysle slova.  

Do izby sa mi dostať nepodarilo, tak som si iba odložila batožinu na recepcii a bežala na autobus, aby som stihla uvítacie stretnutie s ostatnými režisérmi*kami filmov v sekcii La Cinef.

Na stretnutí nám podali všetky praktické informácie, ako sa prihlasovať do online ticket service, ktorý už posledné štyri dni padal, či kedy a kde sa pred premietaniami stretávame. Potom bola tzv. voľná zábava, priestor spoznať sa s ostatnými.

Na večer sa mne a môjmu filmovému štábu, s ktorým sme sa konečne zhromaždili na jednom mieste, podarilo zabookovať si premiéru nového filmu Davida Cronenberga Crimes of the Future. Festivalové móresy nám boli, samozrejme, úplne nové, takže všetko nás mohlo iba prekvapiť. Aby sme sa dostali na premiéru, dodržali sme prísny dress code – muži smoking, ženy dlhé šaty a opätky.

Po expresnej prechádzke po červenom koberci sme si našli miesto na sedenie a čakali, kým dorazí zvyšná smotana. Na plátne zatiaľ premietali naživo zábery z koberca, kam prišlo samozrejme celé obsadenie – Viggo Mortensen, Léa Seydoux, Kristen Stewart a, samozrejme, David Cronenberg.

Film sme si pozreli a boli dostatočne zmätení. Cronenberg avizoval hromadné odchádzanie zo sály, čo sa, ako môžem potvrdiť, nestalo. Film je plný jemného gore vo vyfabrikovanom svete, kde neexistuje bolesť. Performance art rezania si do tela a nič viac. Postavy majú jeden cieľ, jeden zámer, jednu dobrú a jednu zlú vlastnosť, jednu rovinu. Kde-tu prichádza zápletka, ktorá však vzápätí aj mizne. Ale podívaná to bola určite.

Preexponovaní po filmovom zážitku sme sa konečne mohli všetci stretnúť a užiť si prvý večer v Cannes.

Foto: Patrícia Balajová

(2.)

Na druhý deň prišli povinnosti. Ranné stretnutie v office La Cinef a fotenie všetkých režisérov*iek zo selekcie na červenom koberci. Tu som mala možnosť ostatných viac spoznať a nadviazať lepší kontakt, a ukázalo sa, že si máme čo povedať. Koniec koncov, asi nás všetkých trápia podobné veci a filmom sa snažíme na niečo poukázať, vyjadriť, ako sa cítime. A i keď vo vzduchu bolo cítiť ducha súťaže, kde-tu sa naskytla príležitosť na úprimný rozhovor, hoci aj iba o tom, aká surreálna celá táto skúsenosť je.

Cestou na toaletu som stretla Kristen Stewart, ktorá práve odchádzala z tlačovej konferencie hovoriac Tyvole tu je hic.

Tuším.

Práve sa totiž skončila tlačová konferencia k spomínanému Cronenbergovmu filmu a všetci herci, herečky a režisér práve vychádzali von obklopení čakajúcim davom. A mne tak nejak začínalo dochádzať, že tu sa to naozaj všetko deje. A často naraz.

Na spodnom poschodí festivalového paláca sa nachádzal obrovský veľtrh Marché du Film, na každom poschodí boli kinosály, kde bežali filmy práve premiérujúce alebo nedávno odpremiérované, a vonku bola Festival Village, kde mala každá krajina vlastný stánok s malou prezentáciou súčasnej tvorby.

Bolo to krásne ohlušujúce, inak to neviem zhrnúť. Myslela som na to až do konca festivalu. Je to totiž veľký úspech byť súčasťou La Cinef, ale v celom tom meradle Cannes je to predsa len študentská sekcia a my sme malé ryby v tom rybníku, ktorý sa neprestáva premývať.

Vo Festival Village sme navštívili česko-slovenský stánok, kde nás privítal plagát nášho filmu a iné promo materiály, na ktorých sme ešte týždeň predtým pracovali, dúfajúc, že ich na festival stihneme dopraviť. Čakalo nás premietanie prvej sekcie La Cinef, a teda prvá štvorica filmov v našej kategórii, a následne premiéra nového filmu Louisa Garrela The Innocents (L´ Innocent).

V kinosále vládla večer na premiére vskutku povznesená atmosféra, film si prišlo pozrieť mnoho známych mien (dokonca sa pred premietaním, z mne neznámeho dôvodu, všetci postavili na pódium a začali spoločne spievať – Guillermo del Toro, Mads Mikkelsen, Jake Gyllenhaal). Film bol presne tým, čo sme potrebovali vidieť. Nebral sa vážne, hral sa s formou, no ostával konzistentný a, vďakabohu, vtipný. Dikes, Louis.

Foto: Patrícia Balajová

(3.)

Tretí deň si vyžiadal (pri)skorý budíček. O 8:20 nás čakal online rozhovor pre ranné televízne správy. Od kantne po kantňu sme upratali kút hotelovej izby v zábere a podelili sa o svoje pocity z premiéry, ktorá nás v ten deň čakala.

Počnúc tretím dňom sme sa už naučili, že dopraviť sa do areálu festivalu je počas dňa ťažšie, ako sa zdá. Zápchy sú všade, a čím bližšie k epicentru, tým horšie. Takže sme zapli Bolt na troch mobiloch a čakali aspoň polhodinu, kým sa nám ujde taxík.

V ten deň sme sa zúčastnili na dvoch blokoch študentských filmov a v tom druhom bol aj náš.

Zrazu sme tam sedeli, vedľa mňa členovia môjho štábu, kameraman Roman Šupej, spoluscenáristka Diana Dzurillová, zvukový majster Jarko Pešek a predstaviteľka Zoje Paťka Balajová. Zhaslo sa, pustili film. Namiesto filmu som si v hlave premietala tú nekonečnú cestu, ktorá mu predchádzala; trvala tak strašne dlho a občas fakt bolela. Pre mňa je tvorba filmov osobná záležitosť, čo niekedy spôsobí popálenie. Ale možno práve vďaka tomu som mohla naozaj precítiť, čo to znamená, že tu sedíme.

Plakala som, samozrejme. Absolútny vodopád, total hrôza.

Našťastie som nebola jediná, to sa potom plače ľahšie.

Chcela som, aby ľudia vedeli, že sme film robili z lásky – ja k miestu, ktoré mám rada, a všetci spoločne z lásky k filmu. A po premietaní, keď za nami prichádzali ľudia a hovorili všetky tie krásne veci, som nadobudla pocit, že sa nám to podarilo vyjadriť.

Na ten deň nezabudnem. Strávili sme ho spoločne, absolútne nadšení tým, čo sa práve odohralo, a s trochou vína.

Stačí.

Foto: Archív Alice Bednárikovej

(4.)

Vo štvrtý deň ma čakalo networkingové ráno. Zúčastnila som sa na raňajkách, kde sa vlastne vôbec nejedlo, v spoločnosti zástupcov festivalov a distribučných spoločností. Každý z nás vyfasoval zoznam dôležitých ľudí, ktorí sa v priestore nachádzajú, s malým úvodom do toho, čo oni alebo ich spoločnosť robia. Na základe toho sme si mohli prisadnúť k ich stolu a nadviazať kontakt.

Napriek tomu, že mám často prieky z toho „predávania sa“ a „pitchovania“ ideí cudzím ľuďom, išlo o celkom nenútený event. Postupne som sa presunula k menej frekventovaným stolom a podarilo sa mi viac porozprávať – či dokonca zistiť, že o našom filme už vedia, a to ma fakt dorazilo.

Vynetworkovaná od hlavy po päty a patrične hladná som išla na poslednú projekciu La Cinef.

Po nej ma čakalo interview s kórejskou online platformou pre začínajúcich režisérov, ktoré bolo dovtedy jedným z najpríjemnejších, azda preto, že mi dovolili nechať si slnečné okuliare (a okrem iného sa pýtali pomerne introspektívne otázky a nechali ma voľne rozprávať). Poštebotali sme a už som utekala za Madsom Mikkelsenom. Jeho masterclass bola súčasťou sekcie „Rendez-vous avec a…“ s rôznymi ľuďmi z filmových profesií, v podstate voľná diskusia o filme, o predošlej tvorbe s priestorom na otázky z publika. To, že dať publiku možnosť klásť otázky, nie je vždy najlepší nápad, sa ukázalo, keď diváci v hľadisku začali pozývať Madsa po diskusii na pivo alebo pýtať sa, prečo je taký atraktívny (hoci sa to možno pýtame všetci).

Nasledovalo odovzdávanie cien La Cinef. Odišli sme síce bez ceny, ale šťastní, že sme toho mohli byť súčasťou, a ešte šťastnejší z odozvy, ktorú sme dostali.

Foto: Archív Alice Bednárikovej

(5.)

Posledný deň. Časť štábu odišla, keďže náš oficiálny program sa skončil.

Mňa a Dianu čakala ešte nóbl večera organizovaná firmou L’Oréal s názvom Lights on Women.

Ale ešte predtým ďalšie „Rendez-vous avec …“, tentoraz s Javierom Bardemom, ktorý sa pustil do oveľa osobnejších tém a s publikom interagoval s absolútnou familiárnosťou. Pozdravil svoju obľúbenú španielsku novinárku, ktorá sedela v hľadisku, a myslím, že keby ho niekto pozval na pivo, je šanca, že to by na to normálne kývol.

Nad spomínanou večerou, ktorá nasledovala, mala záštitu Kate Winslet, ktorá aj odovzdávala cenu. Išlo o cenu pre ženy za kamerou, a teda hodnotila filmy v selekcii La Cinef nakrútené režisérkami. Rada si predstavujem, že mesiac predtým si Kate na nejakej random hotelovej izbe v LA po pozretí nášho filmu googlila, kde sa nachádza Kesa.

Obklopená príborom, ktorý neviem používať, a vínom, ktoré mi zrazu po odchode Kate Winslet z priestorov zmizlo zo stola na náznak toho, že večera sa skončila, som si spoločne s Dianou mohla užiť posledné chvíle v Cannes, hlavnom meste filmu (len ja, Diana a balíček rúžov od L’Oréal, ktorý sme od Kate dostali). Prejsť sa bosá naspäť na hotel, lebo päť dní v opätkoch je päť dní v opätkoch, a zanadávať si, že som sa ani nestihla okúpať v mori.

Foto: Patrícia Balajová

Cannes, ďakujem. Ďakujem aj môjmu štábu, ktorý to celé so mnou prežil a aj si z toho vedel spraviť srandu, a Erike z Festivalového oddelenia FTF VŠMU, ktorá to s nami celé zvládla a bola podporou vo všetkých smeroch. Bol to nezabudnuteľný zážitok, no o to krajší, že sme ho mohli spolu zdieľať.

Hodnotím kladne.