Publikovaný text je súčasťou mediálneho partnerstva.

„Bindžnúť“ celú sériu za noc alebo rovno aj tri za víkend. Pandémia a domáca izolácia zmenila zvyky mnohých ľudí, nevynímajúc tie divácke. VOD platformy sa stali centrom domácností a preberanie sa ich nedozernými ponukami večerným rituálom. Tieto možnosti zvýšili nároky na domácu tvorbu našich televízií. Nie je nič ľahšie ako porovnávať, snáď už len prepnúť na iný program. Uplynulý rok ukázal, že domáci tvorcovia týmto tlakom nepodliehajú a v zabehnutých koľajach sa cítia bezpečne. Výsledkom je totiž len pár nových seriálov a neveľa pokračovaní už osvedčených titulov. K tomuto stavu pravdepodobne prispela aj pandémia, ktorá zasiahla do výrobného procesu. V zásade však nejde až tak o kvantitu ako o kvalitu. S výnimkou minisérie Slovania, ktorá sa žánrovo vymyká obvyklému zameraniu, minuloročná ponuka seriálov bola pomerne fádna a ani jeden projekt z nej nevystupuje natoľko, aby sa o ňom ľudia mali potrebu rozprávať.

Začnime verejnoprávnou televíziou, ktorá sa do vlastných seriálových projektov nezvykne hrnúť. RTVS vlani uviedla len jeden seriál vlastnej výroby – finále koprodukčnej minisérie Mária Terézia, na ktorom sa podieľala s viacerými krajinami. Tretia séria ponúkla kvalitnú historickú „podívanú“ s kvalitnými kostýmami, scénami a hereckými výkonmi. Mária Terézia ukazuje, ako atraktívne môžu vyzerať historické témy v seriálovej podobe, avšak otázne ostáva, či by takúto náročnú produkciu zvládla slovenská verejnoprávna televízia sama. Doterajšia tvorba „in house“ naznačuje skôr, že nie. Vlastný seriál v roku 2021 RTVS nepriniesla, čo je trend, ktorý bohužiaľ sleduje dlhodobo.

Súkromná televízia Markíza priniesla vlani len jednu seriálovú novinku, a to sitcom Najhorší týždeň môjho života, ktorý vznikol adaptáciou originálu BBC z roku 2004. Na papieri deklarovaná komédia je výsekom zo života mladého novinára a jeho snúbenice pár dní pred svadbou. Hybným motorom deja sú nepríjemné situácie, ktoré sa mu dejú, a faux pas, ktorých sa dopúšťa. Tvorcovia zábavný potenciál tohto predsvadobného materiálu pochovávajú v podstate od prvej minúty prehliadkou primitívnych vtipov, čvachtaním sa v stereotypoch, neschopnosťou budovať tempo či absentujúcim citom pre komiku. Hlavná postava klame počas jedného dielu toľkokrát, že sa divák nevie rozhodnúť, či je nesmierne hlúpy alebo zákerný klamár. Nevesta je naopak nekonečne naivná. Postavy sú zastrčené hlboko v šuplíkoch – novinárova kolegyňa je nadržaná a trápna, svokor prísny vojak, svokra citlivá na svoj vek a švagriná povrchná krasotinka. Scenáristi využívajú lacné situácie,  napríklad zámenu darčekov (kondómy pre svokra a hodinky pre kamaráta) a zhody okolností, v ktorých dôsledku sa postava schovaná pod posteľou stane svedkom sexu svojich svokrovcov, zamení na svadobných pozvánkach meno Alan za anal či zabije psa nevedomým hodením ho do miešačky. To všetko sa deje v epizódach o dĺžke viac ako pol hodiny, pričom namiesto životaschopného deja je to časopriestor vyplnený nevydarenými scénami v duchu dookola sa opakujúcej schémy – on klame, ona mu verí, klamstvo sa odhalí, ona mu odpustí. Najhorší týždeň môjho života možno s čistým svedomím označiť za najhorší sitcom ostatných rokov. O kostýmoch či scénografii nemôže byť už ani reč, tie len podčiarkujú vyprázdnenosť tohto projektu.

Okrem tohto sitcomu priniesla Markíza ešte dramatický seriál – ide o reštart Červených pások, ktoré sa síce začali vysielať v roku 2020, ale nakoniec boli presunuté o rok. Seriál je adaptáciou desaťročie starého španielskeho originálu. Šesť mladých ľudí, každý s inou diagnózou, sformuje partiu na mieste, ktoré šťastnej mladosti veľmi nenahráva. Ak sa odosobníme od toho, že nám tvorcovia predkladajú nemocnicu, ktorú slovenský súčasný pacient môže nazvať sci-fi (pekné štýlové priestory, dokonalá čistota, milý a fundovaný personál, možnosť pohybovať sa po celej nemocnici viac-menej bez reštrikcií…), dostaneme silné vzťahové linky a emócie, ktoré občas prehnane tlačia na pílu. Seriál sa zameriava skôr na vzťahy ako na diagnózy a osudy, s ktorými sa jednotlivé postavy boria. Situácie sú často skratkovité (pacientovi diagnostikujú Alzheimera a ešte v ten deň, keď mu to oznámia, sa uňho začnú prejavovať očividné výpadky pamäte), zjednodušené či zromantizované (keď sociálny pracovník uvidí fotky vnuka s dedom, rozhodne sa, že vnuka ponechá v dedovej starostlivosti, aj keď pred stretnutím bol už viac-menej rozhodnutý o jeho odobraní) a občas prispôsobené tak, aby zapadli do deja udalostí (chlapec má autizmus alebo jeho ľahšiu formu, sám o sebe hovorí, že nemá emócie, ale sú situácie, kde ich naplno prejavuje, atď.). Vyzdvihnúť možno herecké obsadenie – dobre k sebe sadli známe herecké tváre s novými a tie nové zaujali. Jednotlivé diely nie sú vyvážené, niektoré majú zápletky zaujímavejšie, iné menej. Mínusom je aj to, že epizódam chýba dobré tempo. Celkovo však možno Červené pásky zhodnotiť ako príjemné večerné televízne kino, ktoré môžu spolu pozerať dospelí so staršími deťmi.

Okrem Najhoršieho týždňa môjho života a Červených pások priniesla televízia Markíza už len pokračovania svojich obľúbených seriálových značiek: Oteckovia, Pán profesor, Sestričky, Horná Dolná a Susedia. Všetky tituly bežia na televíznych obrazovkách už niekoľko rokov, a tak je na mieste otázka, kedy sa tieto seriály vyčerpajú a či už sa to náhodou nestalo.

Súkromná televízia JOJ prišla v roku 2021 s tromi novými projektmi. Zo začiatku roka to bol sitcom Bodka. Točí sa okolo neúspešného a nesympatického policajta, ktorému do života vstúpi hovoriaci pes, a ten sa stane jeho partnerom pri vyšetrovaní zločinov. Bodka, čo je meno dotyčného psa, pôsobí ako nepochopený vtip, aj keď treba oceniť fakt, že televízia vstúpila do výroby takéhoto projektu, čo ukazuje, že má odvahu a chuť experimentovať… Námet, v ktorom pes hovorí a koná ako človek, pôsobí ako z minulého storočia, keď to ešte mohlo zaujať. Azda ak by ho tvorcovia zasadili do preexponovane absurdného prostredia, mohli by sme sa baviť o istom type komickosti. V prevedení tohto projektu však o srande nemôže byť reč. Hovoriaci pes (mimochodom s absolútne nevydareným dabingom) nie je námetom na smiech a už vôbec nie, keď má ústa plné porekadiel a komentárov, ktoré všetko dovysvetľujú, ako by divák nemal žiadnu schopnosť interpretácie. Situácie, v ktorých sa dvojica policajt – pes ocitajú, balansujú na hrane trápnosti a naznačujú, že tvorcovia si mysleli, že len samotný nápad hovoriaceho psa im zaručí smiech publika. Nestavajú okolo toho žiadne situácie, postavy sú ploché, pohybujú sa v rozmeroch krčmového humoru, používajú sexistické narážky, robia si srandu napríklad z ľudí s nadváhou či podporujú názor, že policajti sú hlúpi. Tak ako pri Najhoršom týždni môjho života, aj tu sú set dizajn a kostýmy lacné, bez akejkoľvek ambície priniesť niečo zaujímavé či podporiť dej. Po videní Bodky je ťažké rozhodnúť sa, či by nemala dostať titul najhorší seriál posledných rokov práve ona.  

Ďalšia seriálová novinka JOJky – Nemocnica – je už iný level. Dej je zasadený z drvivej väčšiny do nemocničného prostredia, čo je u nás evidentne veľmi atraktívna kulisa. Netreba sa však pomýliť, v prvom rade ide o vzťahový seriál. Miesto, kde sa odohráva, je len atraktívnym prostredím, pretože ten, kto mal niekedy kontakt so slovenským zdravotníctvom, vie, že takto nemocnice ani prístup ich personálu nevyzerá. Je ťažké zistiť aj to, o aké oddelenie ide, lebo lekári riešia urgentný príjem, ale aj bežné zdravotné komplikácie, predvádzajú extrémne náročné operácie aj bežné rutinné zákroky. Seriál sa točí okolo viacerých hlavných postáv a rozohráva vzťahové linky, ktoré medzi sebou občas až príliš prepletá, a tak sa divák môže stratiť v tom, kto s kým práve chodí. Nemocnica je aj napriek tomu divácky atraktívny projekt. Jeho zásadný problém však spočíva v tom, že pôsobí, akoby ho písali dva svety – mladý, autentický, svieži, a starý, kráčajúci vo vychodených koľajach, využívajúci skratky. Túto ambivalentnosť zdôrazňujú aj herecké výkony, keď mladí, menej opozeraní herci podávajú vierohodnejšie a zážitkovejšie výkony (výborná je napríklad Eva Mores), kým tí skúsenejší sa viac pohybujú v rámci charakterových škatuliek a občas aj prehrávajú (František Kovár či Judita Hansman). Nemocnica sa snaží hovoriť o aktuálnych témach, ako napríklad infekčné ochorenia a očkovanie, rola matky, popôrodná depresia či ďalšie psychické problémy, avšak často sú tieto snahy skratkovité. V niektorých scénach majú problémy instantné riešenia so šťastným koncom, čo pôsobí ako karikatúra v ostrom kontraste s tým, ako sa komplikovane a pomaly vyvíjajú vzťahy medzi jednotlivými lekárskymi protagonistami. Občas sa vyskytnú naozaj nereálne prípady s ešte nereálnejšími riešeniami (blesková operácia mozgu, na ktorú je lekárka okamžite pripravená a vykoná ju úspešne…). Sem-tam vyskočia stereotypy ako hlúpy futbalista, ale ide skôr o malé úniky, seriál sa celkovo snaží so stereotypmi bojovať a predostiera nám napríklad pracujúcu matku i muža, ktorý volí otcovstvo pred kariérou.

Trojicu noviniek uzatvára výpravný seriál Slovania, ktorý je žánrovým osviežením domácej televíznej tvorby. Historický dramatický seriál je v porovnaní s ostatnými projektmi, ktoré u nás vznikli, určite nadštandardom. Keď sa však pozrieme na seriál bez porovnávania s tým, čo je u nás seriálový priemer, ale aj bez porovnávania so zahraničnými produkciami, vyplavia sa viaceré slabé stránky seriálu. Asi najväčším z nich je, že Slovanom v podstate chýba dej. Taký, čo by diváka vtiahol, posúval sa z epizódy do epizódy. Slovania pracujú so surovosťou a násilím, ale skôr papierovo ako na obraze, čo tiež môže priniesť sklamanie, pretože ak sa už raz rozhodneme tieto udalosti priniesť do príbehu, nemali by sme sa na ne pozerať cez prsty či mimo kamery. Aj keď sa seriál odohráva z veľkej časti v exteriéroch, divák sa nevie zbaviť pocitu akejsi scénickosti. Problémom je aj prílišná tmavosť, pre ktorú niektoré scény sotva vidieť. Ďalším mínusom je, že seriálu chýbajú hlbšie súvislosti. Aj keď Slovania priamo odkazujú na našu históriu, divák sa o nej nedozvie v podstate nič, navyše mnohé nepresnosti či nepravdy kritizujú renomovaní historici. Azda by bolo vhodnejšie, ak by sa Slovania ocitli v akomsi fiktívnom svete, už len z rešpektu k histórii. Je veľkou škodou, že seriál, ktorý mal z počutia veľký potenciál, nakoniec ostal akýmsi nemastným-neslaným produktom bez väčšieho prínosu. Možno sa tak zamyslieť, či si televízia neodhryzla príliš veľké sústo a či ambície neprevýšili finančné možnosti.

Okrem nových seriálov ponúkla JOJka v minulom roku aj pokračovania divácky úspešných titulov, pričom všetky boli komédie – Delukse, Nový život a Uhorčík.

Z pohľadu historického sa dá povedať, že vlaňajší rok nebol natoľko produktívny ako tie predchádzajúce. To by azda neprekážalo, ak by televízie prišli s nejakým ukážkovým silným seriálom. Avšak okrem snahy pri minisérii Slovania k ničomu takému nedošlo. V ponuke sa ocitli nevydarené sitcomy a dramatické vzťahové seriály zasadené do nemocničného prostredia. Na základe toho možno s čistým svedomím skonštatovať, že na našom trhu bytostne chýba seriál, ktorý by bol moderný, hovoril o aktuálnych témach a viac integroval reálny život do sveta na obrazovke. Taký, ktorý by bol zaujímavý aj vizuálne z pohľadu kamery, strihu, lokácií, set dizajnu, kostýmov a hudby. Na trhu nám určite chýba seriál, ktorý by cielil na mladých, na tínedžerov a ktorý by sa zaujímal o ich svet, ich život. Zdá sa totiž, akoby táto cieľovka vôbec neexistovala. Samozrejme, Červené pásky majú túto cieľovku ako protagonistov, ale ide o deti v špecifickej situácii v netradičnom prostredí, s čím sa bežne mladí nestotožnia. Pán profesor sa odohráva v prostredí mladých, tí však nie sú hlavnými hrdinami, skôr epizódnymi postavičkami. Aj v seriáli Nový život je jedna linka venovaná tínedžerom, ale veľmi do ich života nepreniká. Sú skôr len doplnkom dospelých. Skvelé by bolo, keby vznikol seriál pre mladých, ktorý by hovoril o tom, čo prežívajú v dnešnej dobe, ale bol by urobený moderne, bez obohraných interiérových scén a nudných kostýmov. Aby otváral témy, s ktorými sa mladí stretávajú, ale s citom a zasvätením, nie tak polopatisticky až neohrabane, a už vôbec nie poúčajúc, ako to robia súčasné seriály. Pokojne by takým seriálom mohol byť príbeh detí, ktoré ostali počas pandémie uväznené doma s rodičmi, mladšími súrodencami, rodinnými problémami, bez možnosti vypustiť paru v podobe športu, umenia či stretávania a flákania sa, uväznené medzi stenami bytu a v online prostredí, bez reálnych dotykov a podnetov rozvíjať sa, v podstate v neslobode. Taký seriál by mal mať autentický jazyk a k tomu buď poriadnu dávku humoru, alebo napínavú zápletku. Jednoducho niečo, o čom sa budú rozprávať medzi sebou a čo im aj prinesie nejaké zamyslenie. Seriál, ktorý by definoval súčasnú dobu a s odstupom času by sa mohol brať aj ako kultová záležitosť, kúsok ich dospievajúcej identity. Dnes, bohužiaľ, musia niečo také hľadať v zahraničnej tvorbe.

Pokiaľ ide o formálnu stránku súčasných slovenských seriálov, chýba im inovácia, autorský jazyk, odvaha. Väčšina seriálov pri scénografii, kostýmoch a hudbe varí podľa pätnásť rokov starej „kuchárskej knižky“. Určite by potešila nápaditejšia kamera, ktorá by viac vťahovala do deja, a vôbec by nezaškodil experiment so strihom. Hercov v našich končinách máme dobrých a našťastie sa v poslednom období objavujú aj nové tváre, ktoré bavia. Možno by bolo fajn niektorých hercov skúšať obsadzovať do iných než zabehnutých šuplíkov a dávať im charaktery, ktoré ich niekoľkoročné pôsobenie na slovenskej televíznej obrazovke osviežia. Určite by viac potešili nové témy a nové prostredia, autentickejší jazyk a premyslenejšie situácie. No a v súčasnej dobe by bolo vhodné konečne naskočiť na trend stierania stereotypov a obrusovania hrán vyhrotených názorov namiesto ich prehlbovania a ostrenia.

3. ročník festivalu seriálov Pilot finančne podporil Audiovizuálny fond. Festival bol finančne podporený z Fondu LITA.