Depresia do drámy, OCD do komédie, schizofrénia do hororu. O stigmatizácii duševných ochorení vo filme a televízii
Kristína Janačková 22/7/2022

[TW: ableizmus, sanizmus, rasizmus, symptómy rôznych duševných ochorení, spomenutie psychiatrických kliník, elektrošokovej terapie, násilia a samovraždy]

Prelet nad kukučím hniezdom (r. Miloš Forman, 1975)

Tento článok vznikol z veľkej časti počas pobytu na psychiatrickej klinike, presnejšie na oddelení pre schizofrenické psychózy. Napriek tomu, že mám už dlhšiu skúsenosť s psychiatrickým systémom, táto zvláštna forma autorskej rezidencie – ako ju s humorom nazývam – výrazným spôsobom formovala moje premýšľanie o duševných chorobách a ich reprezentácii naprieč rôznymi médiami.

Akousi iróniou osudu sme v období mojej hospitalizácie na univerzitnom seminári o zobrazovaní psychoterapie vo filme diskutovali o Prelete nad kukučím hniezdom – filme Miloša Formana, ktorý priamo reaguje na antipsychiatrické hnutie 60. a 70. rokov a dodnes formuje našu kolektívnu imagináciu týkajúcu sa psychiatrických liečební či duševne chorých ľudí. V priebehu seminára ma viackrát zasiahlo, s akou nezaujatou akademickou ľahkosťou sa o ťažkých témach, ktoré film otvára (napr. etika elektrošokovej terapie), vyjadrovali moji spolužiaci a spolužiačky. Čo ostatní vnímali ako abstraktnú tému, bolo pre mňa výsostne osobné. Ako mám na akademickej pôde neutrálne hovoriť o psychiatrických inštitúciách, keď každý deň sedím pri stole s ľuďmi, ktorých choroba má taký ťažký priebeh, že sa rozhodli podstúpiť elektrošokovú terapiu? Keď sa sama po seminári musím vrátiť na kliniku?

Viem, že keď sa niekde ide hovoriť o duševnom zdraví, témou takmer stopercentne nebude moja choroba. Mať schizofréniu je v spoločnosti vnímané inak než mať úzkostnú poruchu alebo depresiu. Táto hierarchia psychiatrických diagnóz sa priamo odráža aj v ich filmovej a televíznej reprezentácii. Niektoré choroby tak uvidíme zobrazené reálnejšie a s väčšou empatiou než iné.

Ak chcem vidieť vo filme ľudí so svojou diagnózou, mala by som siahnuť po horore. V rámci béčkových napríklad po ságe Halloween (kde schizofrénia nie je priamo spomenutá, ale slúžila ako inšpirácia pri písaní scenára) či hororovej found-footage komédii Na návšteve (The Visit). No stigmatizujúce a nepresné zobrazenie nájdeme aj vo filme Stanleyho Kubricka The Shining, kde protagonista, spisovateľ Jack Torrance, začne trpieť prudkými zmenami nálad a halucináciami, až sa napokon pokúsi zabiť svoju manželku a deti. V televíznom programe zas ľudí so schizofréniou možno mimoriadne často vidieť v žánri skutočných zločinov (True Crime) ako obávaných masových vrahov, a to aj napriek tomu, že je vedecky dokázané, že osoby s vážnymi duševnými ochoreniami sú častejšie obeťami než páchateľmi násilia.

Všetky takéto problematické reprezentácie hlboko kontrastujú s krehkosťou mojich spolupacientov a pacientiek na klinike. Premýšľam preto, čo je potrebné na to, aby sme schizofrenickú psychózu nevnímali ako bezprostredné nebezpečenstvo, ale ako stav extrémnej zraniteľnosti.

Podobne negatívne sú vyobrazované aj ďalšie duševné ochorenia. Disociatívna porucha identity v Hitchcockovom Psychu takisto dovedie hlavného hrdinu k násiliu. Vysoko stigmatizovaná hraničná porucha osobnosti je zas vo filmoch často stelesnená cez nestabilné manipulatívne ženské postavy ako v prípade komediálnej drámy Vitajte u mňa (Welcome to Me).

No bolestivé a stigmatizujúce môžu byť pre dotknutých*é aj humorné zobrazenia duševných ochorení. To sa týka predovšetkým obsesívno-kompulzívnej poruchy, ktorá síce v reáli spôsobuje veľké množstvo utrpenia a ťažkostí v každodennom živote, ale vo filmoch a televízii predstavuje len akúsi svojráznu charakterovú vlastnosť. Obsesívno-kompulzívna porucha býva navyše často zjednodušovaná. Vo väčšine prípadov uvidíme – nezriedka komicky ladené – kompulzie (opakované vykonávanie určitých činností), zatiaľ čo s obsesiami (opakované nežiaduce predstavy), ktoré spôsobujú veľkú mieru úzkosti, sa stretneme len málokedy.

Sheldon Cooper tak v Teórii veľkého tresku (The Big Bang Theory) musí vždy rýchlo trikrát po sebe zaklopať na dvere susedky Penny alebo nedovolí spolubývajúcim sedieť na jeho mieste na gauči. V jednej epizóde sa zas sťažuje, že dostal sendvič naplnený v nesprávnom poradí, pretože listy šalátu sa dotýkajú krajcov chleba. Takéto zobrazenie vyvoláva dojem, akoby obsesívno-kompulzívna porucha bola slobodným rozhodnutím protagonistu – jeho malou milou výstrednosťou. Nikdy sa, naopak, nedozvieme, čo Sheldona vedie k vytváraniu týchto rituálov.

Detektív Monk z rovnomenného seriálu stelesňuje ďalší častý stereotyp spájaný s týmto ochorením. Aj jeho symptómy, teda prehnaný strach z baktérií, úzkostné udržiavanie poriadku a hygieny a neustále naprávanie predmetov do správnej polohy, predstavujú v seriáli zdroj komiky.

Duševné zdravie na pomedzí intersekcionality

Otázku duševného zdravia nemôžeme oddeliť od ďalších foriem marginalizácie, akými môžu byť farba pleti, etnicita, rod, sexuálna orientácia, sociálna trieda a zdravotné postihnutie. V nasledujúcej časti textu sa bližšie zameriam na intersekcionalitu kategórií duševného zdravia a rasy. Nemožno si totiž nevšimnúť, že drvivá väčšina filmov zaoberajúca sa duševnými ochoreniami zobrazuje bielych*e protagonistov*ky. A to aj napriek tomu, že je vedecky dokázané, že rasizmus má priamy vplyv na psychické aj fyzické zdravie a u People of Color – predovšetkým černošských komunít – v USA je zvýšené riziko hospitalizácie na psychiatrickej klinike a samovraždy.

Výrazná absencia filmov o černošskom duševnom zdraví, minimálne v mainstreamovej kinematografii, priamo súvisí so systematickým rasizmom. Naprieč históriou bol a stále je ľuďom tmavej pleti zamietaný prístup k (psychiatrickej) zdravotnej starostlivosti. S touto exkluzivitou duševného zdravia súvisia aj niektoré kultúrne trópy. Jedným z nich je tzv. silná černošská žena (z angl. Strong Black Woman), ktorá nikdy nepotrebuje emocionálnu podporu – naopak, radšej sa sama nezištne stará o rodinu alebo komunitu. Hoci tento stereotyp má korene v afroamerickom hnutí za občianske práva, vo filmovom priemysle je dnes často apropriovaný bielymi mužskými režisérmi, napríklad vo filmoch Farba citov (The Help), Skryté čísla (Hidden Figures) alebo Purpurová farba (The Color Purple). Pozitívne prijatie filmov s hrdinkami spadajúcimi do tejto kategórie – napokon mnohé z nich získali Oscara či iné filmové ceny – nám ukazuje, že biela spoločnosť chce vidieť černošské ženy, ktoré zvládnu zniesť obrovské množstvo tráum a napriek tomu psychicky neochorejú. Kde však pri takomto vnímaní ostáva priestor pre zraniteľnosť a citlivosť?

Filmy otvorene tematizujúce černošské duševné zdravie zas bývajú zvnútra komunity kritizované za prílišné sústredenie na traumatické skúsenosti hlavných postáv. Duševnú chorobu v nich takmer vždy vyvolajú negatívne zážitky spojené s rasizmom. Takéto filmy mnohokrát ostávajú zakliesnené v hrdinovej*kinej bolestivej minulosti – na úkor zobrazenia aktuálneho stavu a možnosti terapie či ďalších spôsobov liečby.

Hlavne, aby choroba inšpirovala

V porovnaní s fyzickými chorobami sa na tému duševného zdravia stále pozeráme akosi abstraktne – akoby sme nevnímali, že duševné ochorenia spôsobujú nielen emocionálnu/psychickú bolesť, ale aj rôznu mieru postihnutia (v zmysle angl. disability), ktoré vplýva na schopnosť vykonávať určité aktivity, napríklad pôsobenie v práci či škole alebo udržiavanie sociálnych vzťahov.

Dobrým príkladom toho, ako veľmi môže psychická choroba zasiahnuť do osobného aj pracovného života, je hollywoodsky film Čistá duša (Beautiful Mind) z roku 2001, ktorý zobrazuje životný príbeh matematika a nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Johna Nasha. Ten ešte počas štúdia významným spôsobom rozpracoval teóriu hier, avšak neskôr sa uňho začali prejavovať príznaky paranoidnej schizofrénie. Vedec tak následne podstúpil rôzne formy terapie a na akademickej pôde bol vnímaný ako prototyp bláznivého akademika čmárajúceho zvláštne matematické výpočty po tabuliach. Trvalo dlhé roky, kým sa Nash vrátil do spoločne zdieľanej reality a získal späť svoju niekdajšiu slávu.

Čistá duša (Ron Howard, 2001)

Film stavia na zneistení diváka*čky – takpovediac, vidíme to, čo Nash vidí alebo si myslí pod vplyvom svojej choroby bez toho, aby sme v danom momente vedeli, čo je skutočné. Mnohovrstevnatosť psychotického prežívania je však redukovaná len na vizuálnu rovinu. Takéto zobrazenie na jednej strane ponúka rýchlu (ale skôr plochú) identifikáciu s Nashovým utrpením, na druhej strane poukazuje na neschopnosť klasického naratívneho filmu verne ukázať také komplexné fenomény, akými sú vizuálne halucinácie, počutie hlasov alebo bludy. Všetky Nashove symptómy sú pretavené do hyperrealistických scén a charakterov, hoci halucinácie majú zväčša iný ontologický status než spoločne zdieľaná realita. Napriek tomu, že Nash vo viacerých rozhovoroch hovorí predovšetkým o tom, že počuje hlasy (jeho imaginárny spolubývajúci Charles bol v skutočnosti hlas a nie vizuálna halucinácia), film narába so zvukovou zložkou veľmi stereotypne a vôbec ju nezapája na priblíženie auditívnych halucinácií. Jedinečná psychotická skúsenosť je asimilovaná tak, aby bola zrozumiteľná hlavne pre „abled-minded“ publikum.

Ak sa na Čistú dušu pozrieme optikou Disability Studies, mohli by sme hlavnú postavu označiť za tzv. „superkripla“ (z angl. Super Cripple), teda osobu, ktorá prekoná (psychosociálne) postihnutie a stane sa úspešnou aj napriek svojej diagnóze. Dôležitým aspektom takéhoto čítania je práve to, že ide o tzv. non-disabled gaze, kde postihnutie predstavuje pre zdravých ľudí zdroj strachu a fascinácie zároveň. Nie je náhoda, že film sa omnoho viac sústreďuje na individuálny boj so schizofréniou než napríklad na sociálne konštruovanú diskrimináciu hlavného hrdinu na základe jeho choroby. Nashovo postihnutie a jeho následné prekonanie má navyše zdravého*ú diváka*čku inšpirovať k výkonu v zmysle: ak to zvládne človek s takým ťažkým duševným ochorením, môžem to zvládnuť aj ja.

O nás bez nás

V závere tohto textu sa chcem venovať epistemickej nerovnosti, ktorá vzniká, ak sa na tvorbe filmov o duševných ochoreniach nepodieľajú ľudia s danou diagnózou. Okrem do oči bijúcich stigmatizujúcich zobrazení, o ktorých som hovorila na začiatku textu, totiž existuje kategória filmov, ktoré na prvý pohľad vyzerajú v poriadku. Filmy, ktorých skrytý ableizmus a sanizmus (diskriminácia ľudí na základe duševného ochorenia a/alebo neurodivergencie) odhalíme až pri bližšom pohľade.

Words on Bathroom Walls (Thor Freudenthal, 2020)

Jedným z takýchto filmov je romantická coming-of-age dráma Slová načmárané na stenách (Words on Bathroom Walls) z roku 2020. V nej sledujeme amerického stredoškoláka Adama, ktorý počas hodiny chémie zažije psychotickú epizódu a po prepustení z nemocnice ho vylúčia zo školy. V novom prostredí kresťanskej akadémie sa Adam učí žiť so svojou chorobou, film sa však nesústreďuje len na výpočet symptómov. Okrem vizuálnych halucinácií a počutia hlasov sa tak Adam musí vyrovnávať s problémami, ktoré zažíva pravdepodobne každý tínedžer – konfliktmi s rodičmi, známkami v škole či zamilovanosťou.

Hoci film nezobrazuje žiaden z vyššie spomenutých škodlivých stereotypov, príslušníci*čky najdotknutejšej skupiny, teda ľudia žijúci so schizofréniou (prípadne schizoafektívnou poruchou), predsa len poukázali na jeho problematickosť.

Laura z Youtube kanálu Living Well with Schizophrenia kritizovala vo videu s príznačným názvom Words on Bathroom Walls – Why You Should Skip It nereálnosť filmového zobrazenia schizofrénie, napríklad absenciu tzv. negatívnych symptómov, obsah Adamových halucinácií a extrémne rýchly účinok antipsychotických liekov. Autorská sloboda sa tu bije so zodpovednosťou za korektné zobrazenie choroby, ktorá najčastejšie prepukáva práve v mladom veku.

V podcaste Schizophrenia and the City zas aktivistky v oblasti duševného zdravia Michelle Hammer a Cecilia McGough upozornili na problematické aspekty pri produkcii a distribúcii filmu. Do procesu tvorby totiž neboli nijakým spôsobom zapojení ľudia so žitou skúsenosťou. Režisér filmu Thor Freudenthal v rozhovore s Hammer uviedol, že informácie čerpal výlučne z kníh a rozhovorov s priateľom, ktorý sa stará o osobu so schizofréniou. Ako správne poznamenala McGough, nie je možné skutočne pomáhať komunite marginalizovaných ľudí bez toho, aby táto komunita bola zapojená do procesu pomoci. Freudenthal sa voči kritike bránil tým, že jednoducho nevedel nájsť žiadnu skupinu ľudí so schizofréniou. Avšak keď sa film začal distribuovať do kín, tvorcovia veľmi rýchlo oslovili rôzne aktivistické združenia s cieľom promovania filmu – okrem iného aj organizáciu Students with Psychosis, ktorú založila McGough.

Vzhľadom na pozitívne prijatie filmu zo strany širokej verejnosti sa musíme pýtať, na koho hlase v diskusiách o duševnom zdraví záleží a koho skutočne počúvame. Stačí nám, ak protagonista*ka s vážnym duševným ochorením nie je vrahom*yňou alebo kriminálnikom*čkou? Sme pripravení vnímať aj jemnejšie a nenápadnejšie spôsoby diskriminácie? A napokon: umožníme ľuďom s duševnými ochoreniami – vrátane tých ťažkých a najstigmatizovanejších – vytvárať vlastné príbehy?

Nonstop telefonická poradňa Linky dôvery Nezábudka: 0800 800 566

Emailová poradňa Ligy za duševné zdravie (s odpoveďou do 48 hodín): monika.gregussova@dusevnezdravie.sk

jozef.danovsky@dusevnezdravie.sk

jolana.kusa@dusevnezdravie.sk

eva.cernickova@dusevnezdravie.sk