O dokumente ukrajinského režiséra Romana Blažana Enter Through the Balcony
Enter Through the Balcony
r. Roman Blažan, Ukrajina, 2020, 25 min., dostupné na Takflix
Mala som asi štyri roky, keď nám – ešte počas socializmu – štát skonfiškoval rodinný dom, ktorý postavil ešte môj pradedo. Rovnako ako moji starí rodičia i ja s mamou sme sa museli presťahovať do paneláka. Bol nám pridelený malý dvojizbový byt na prízemí. Bez balkóna. Toto obdobie si vybavujem cez pocit zásadnej straty, jej nepochopiteľnosti a snahy získať naspäť tú jedinú realitu, ktorú som dovtedy poznala. Moje prvé roky som strávila v záhrade, so zvieratami a rastlinami, skúmaním ich mikrosveta. Keď sme sa presťahovali, mamu som ďalší polrok úpenlivo presviedčala, aby sme si ku kuchynskému oknu pristavili malý balkón a umiestnili naň kurník. Poprípade, ak sa zmestia, tak aj zajace.
Samozrejme, balkón sme nikdy nepristavili, ale túžba vlastniť ho mi ostala. Sú dve veci, ktoré mám na bytoch naozaj rada: vaňu a balkón. Pocitovo vlastne nie sú od seba až také vzdialené, oba elementy predstavujú určitú slobodu, uvoľnenie, únik. Aj preto som zakaždým, keď som trávila dlhší čas v New Yorku, túžila bývať v dome s požiarnym schodiskom (a po filme Frances Ha ešte viac). Podarilo sa mi to zatiaľ iba raz, ale poňala som to veľkolepo. Z plošinky, na ktorú sa dalo vyliezť z okna mojej izby, som si urobila malý posed. Tam som jedla, čítala si, pila kávu či pivo, dumala, sledovala dianie na ulici a nakoniec aj začala vešať bielizeň, čo spôsobilo (pre mňa prekvapivý) rozruch nielen v dome, ale v celej štvrti, ktorý vyvrcholil „zdrbom“ od domovníka a jeho vážnym statementom, vysloveným s maximálnou odovzdanosťou svojej funkcii a odhodlaním chrániť zákon: „Fire escape is for escaping fire.“ Bodka.
Moja priateľka Saša Gabrižová mi už nejaký čas veľmi inšpiratívne pootvára svet filmu a práve vďaka nej som objavila i film ukrajinského režiséra Romana Blažana, ktorý tému balkónu skúma do pomerne veľkej hĺbky.
A načo slúži taký ozajstný, oficiálny balkón? Na všetko, ako sa postupne dozvedáme z dokumentu Enter Through the Balcony ukrajinského režiséra Romana Blažana.
Balkón nie je len miesto – je to pocit. To je základná emócia dokumentu, ktorá neustále vyviera na povrch.
Konkrétne aký pocit? Pocit z priestoru a zo seba v ňom. Môcť ostať doma a zároveň sa ocitnúť v príjemnom vysunutí medzi bytom a verejným priestorom, ktoré, ak po tom túžime, sprostredkuje spojenie: so susedmi, s ulicou, s počasím, slnkom a nakoniec azda aj so sebou samým v istej uvoľnenosti, možnosti vydýchnuť si. Zapáliť si cigaretu, popíjať kávu alebo drink so slnkom dopadajúcim na viečka… Balkón je takmer ako malý výjazd na dovolenku.
Práve socializačný aspekt balkónovej kultúry vo filme vyznieva ako dôležitý v kontexte izolujúcej hmoty panelákov, ktoré počas socializmu radikálne zmenili životný štýl mnohých obyvateľov*iek. Balkón ponúka nenútené prepojenie so svetom naokolo, ktoré je vzácne obzvlášť pre starších ľudí alebo tých, ktorí žijú osamote: postávať na balkóne a môcť prehodiť pár slov bez toho, aby človek vyšiel na ulicu…nadviazať očný kontakt, zamávať si so susedkou.
Tento balkón je malý, ale môj. Tak znie jedna z prvých a zároveň veľmi dôležitých viet filmu, ktorú (hrdo a skromne zároveň) vysloví Sergij Somkin, dôchodca z Odesy. Začíname so Sergijom a postupne sa nám odkrývajú ďalšie miesta a ich príbehy. S Blazhanom sa doslova ponárame do balkónových univerz a postupne začíname rozumieť kultúrno-politickému kontextu, v ktorom sa zrodila veľmi svojská, bohatá ukrajinská balkónová kultúra.
Aj vďaka vizuálnym kvalitám filmu je to ponor mäkký, príjemný. Cestujeme rôznymi mestami (Kyjev, Ľvov, Charkov, Odesa, Dnipro…), spolu s dronom sa vznášame nad ozrutnými panelákmi, aby sme vzápätí pristáli v čarovných zákutiach balkónov a pavlačí, pozorovali ich detaily a načúvali príbehom.
Dokument postupne roztvára nielen príbehy rôznych ľudí a perspektívu, cez ktorú vnímajú a užívajú tento špecifický priestor, ale tiež zaujímavý spoločenský a politický kontext miestnej balkónovej kultúry. Tá sa začala výrazne rozmáhať v 70. a 80. rokoch minulého storočia.
Kyjevský architekt Oleksandr Burlaka hovorí o ilegálnej alebo tieňovej ekonomike Sovietskeho zväzu, ktorej obrovskú časť tvorilo práve kupčenie, kradnutie alebo výmena materiálov na svojpomocnú stavbu či vylepšovanie bytových balkónov.
Ich estetická podoba, to, ako si tento priestor obyvatelia vylepšovali, vystupuje do popredia ako dôležitý faktor, či dokonca ako ukazovateľ sociálno-ekonomického statusu. Obzvlášť výrazným sa tu javí fenomén zasklievania, ktorý sa rozvinul rovnako v ére socializmu. V časoch nedostatku, obzvlášť, čo sa týka stavebných materiálov, prekvitala veľká improvizácia, ktorá nebrala do úvahy estetické kvality a výraz architektúry budovy ako celku. Balkón pre mnohých predstavoval vzácny priestor navyše, ktorý sa často menil na prídavné skladisko a takto riešil nedostatok úložného priestoru v malom panelákovom byte. A tu opakovane zaznie výraz „brovarský“ balkón.
Znie to vznešene, takmer ako Biedermeier, realita je však prozaická… V meste Brovary na predmestí Kyjeva fungovala fabrika, ktorá vyrábala sklá pre automobily. A práve tieto sa dali výborne zužitkovať na zasklenie balkónov. Boli zjavne také dostupné a praktické, až sa zdá, že sa ich použitie rozvinulo do národného brovarského „slohu“ reprezentujúceho minimálne jednu dekádu. Zrodil sa tak symbol statusu – ten, kto si balkón nezasklil, akoby ho ani nemal, akoby svoj život nevedel žiť poriadne.
O tomto všetkom je pritom zaujímavé uvažovať v kontexte doby, ktorá sa vyznačovala, a to na rôznych úrovniach spoločnosti, veľkou uniformitou. Ako v dokumente hovorí hlavný architekt mesta Dnipro, zatiaľ čo budovy panelákov boli v dobe svojho vzniku identické, práve parazitná architektúra balkónov, ich zasklievanie či iné metódy vylepšovania a pridávania funkcií sa stali priestorom na individuálny prejav a tiež zrkadlom veľmi konkrétnych možností – prostriedkov – predstáv – snov. A veľmi konkrétnej túžby upraviť si tento kúsok miesta (malý, ale vlastný) čo najlepšie, po svojom, akokoľvek to pôjde.
A preto dnes nenájdeme dve (pôvodne identické) budovy, ktoré vyzerajú rovnako. Mrazivo pôsobiaca sivá a jednotvárna hmota panelákov bola celé dekády pretkávaná celkom svojskými, svojpomocne vytvorenými mikrosvetmi.
Aj keby sa mohlo zdať, že na Slovensku je kultúra balkónových univerz pomerne rozvinutá, po zhliadnutí Blazhanovho dokumentu som nadobudla dojem, že naši ukrajinskí susedia tento fenomén posunuli na ďaleko vyššiu úroveň. Či už v stavebnej improvizácii a parazitizme, o ktorom vo filme hovorí kyjevská antropologička Tina Polek, alebo v (až dojímavej) oduševnenosti, láske, s akou k zveľaďovaniu a užívaniu svojich balkónov pristupujú.
Vďaka dokumentu si uvedomujem, že na balkón sa dá pozerať ako na symptóm. Podobne, ako keď sa na našich telách rôznym spôsobom prejavia ich komplikované vnútorné procesy, tak i (nielen) ukrajinské balkóny a ich svet sú následkami hlbších pohybov sociálneho, kultúrneho či ekonomického charakteru. Práve na tento aspekt dokument výborne reaguje zakomponovaním rôznych pohľadov: vrstvia sa pred nami pohľady obyvateľov*iek, architektov*iek, antropologičky, a ďalších, ktorí reprezentujú najrôznejšie pohľady a emócie spojené so zdanlivo jednoduchým urbánnym elementom.
Blažanov citlivý a inkluzívny prístup sa prejavil nielen vo výbere respondentov, ale aj formálne, a to v spôsobe, akým sú zobrazení: každý a každá na svojom balkóne. Táto dehierarchizácia –tých, ktorí o architektúre rozhodujú alebo sa jej rozumejú, a tých, ktorí ju užívajú – podporuje dojem, že všetky hlasy majú rovnakú hodnotu. A všetky spoločne tvoria národný fenomén balkóna ako miesta – pocitu.
Spôsob spracovania vo mne vyvolal dojem, že Blazhan prináša konzistentnú výpoveď o skúmanom jave a zároveň ponecháva veľký priestor sile (a čaru) subjektívnych hlasov, ktoré ju formujú. Tento dokument nakoniec nie je len o balkónoch. Prostredníctvom špecifického lokálneho fenoménu rozpráva o spôsobe, akým ľudia, ktorých spája konkrétny kultúrno-geografický priestor, uvažujú a konajú. Architektúra ako katalyzátor výpovede: ukrajinské balkóny predstavujú materializáciu obmedzení i slobody, hodnôt a snov.
V tom spočíva jadro tejto výpovede: aj (alebo práve?) cez zdanlivo banálny element, akým je balkón, je možné rozprávať o väčších, hlbších témach.
Čo však znamená pozrieť si Enter Through the Balcony v apríli 2022?
Pre mňa osobne zmes rôznych emócií. Záplavu smútku a skľúčenosti z vedomia, že mnohé z toho, na čo sa dívam, už pravdepodobne neexistuje alebo čochvíľa nebude. Množstvo otázok, ako napríklad tú, čo sa teraz deje s ľuďmi, ktorých výpovede počúvam, kde skončili tí, na ktorých sa dívam v bezpečí ich domovov, o ktorých, ešte nič netušiac, rozprávajú s takou láskou a hrdosťou. Také je dívať sa dnes na Enter Through the Balcony: mnohovrstevnatý smútok, úzkosť, hnev –ale aj pocit veľkej vďačnosti za to, že to všetko bolo (tak krásne a starostlivo) zaznamenané. A že tento záznam bytia (im, nám) nikto zničiť nemôže.
Enter Through the Balcony si môžete pozrieť na platforme TAKFLIX
Roman Blazhan je filmár a producent, v súčasnosti pôsobiaci v Kyjeve na Ukrajine. Pôvodne finančník z Donecka, ktorý po vypuknutí po vypuknutí vojny na Donbase v 2014 prišiel o domov a okrem miesta bydliska zmenil i kariéru – z oblasti finančníctva prešiel do filmu a založil produkčnú spoločnosť Minimal Movie, ktorá sa venuje krátkemu filmu, reklamným spotom a dokumentom.
