Leto na Mubi: Diários de Otsoga
Tereza Dodoková 1/7/2022

Diários De Otsoga
r. Miguel Gomes & Maureen Fazendeiro, PT, 2022, 101 min

Chronologicky cúvajúce augustové denníky mapujú plynutie dní troch hercov a filmového štábu, ktorí čelia prvej pandemickej vlne. Komorný štáb sa presťahuje do vidieckeho domu, ten sa stáva jediným prostredím päťtýždňového letného natáčania. Horúce a pomalé pandemické dni zaznamenáva na 16 mm filmový materiál kameraman Mário Castanheira.

Film uvádza tancujúca trojica mladých ľudí, pieseň, ktorá uzatvára/otvára príbeh, udáva tón bezstarostného leta. Dvaja muži, žena. Bozk. Rozhodli sme sa postaviť dom motýľov, napíše João uprostred filmu, keď už vidíme dom stáť. Expozícia filmu je malátna, idylická. V teple sa nedá nič robiť, protagonisti vysedávajú v prírode, naháňajú sa so psami, hrajú na gitare, venujú sa záhrade a stavbe. Vidíme ženu polievať kvety, kamera sa však vzdiali a predstavuje nám ženu zatvorenú/ izolovanú/väznenú v motýľom dome. Ako čas cúva a motýlí dom sa postupne rozoberá, objavujú sa nové postavy zo štábu v respirátoroch. Prvýkrát vieme filmové rozprávanie zasadiť do času v kontexte okolitého sveta. Našich protagonistov vieme označiť za hercov, doteraz boli rámcovaní iba časom a príbehom. Štáb kolektívne vstupuje do budovania filmového rozprávania, popisujú obavy či nespokojnosť, spoločne sa vyrovnávajú s obmedzeniami a hygienickými opatreniami požadovanými pri produkcii. Film zaznamenáva náhle spolužitie štábu, solidaritu, priateľstvá, no zaoberá sa aj negatívnymi stránkami, malými konfliktmi v izolácií. Napríklad herec opakovane kradne ponožky technikovi, alebo nastáva hádka o raňajkách, či sa stravovať jednotlivo alebo kolektívne. V trinásty deň zistia, že Carloto opustil pozemok (miesto natáčania), čím ohrozil kolektív. Taktiež riešia, či sa vôbec bozkávať, ak existuje riziko nákazy.

Gomes a Fazendeiro už v minulosti spolupracovali spoločne na filmoch – hoci sú pripisované iba Gomesovi (Fazendeiro je uznávaná experimentálna filmárka) —, ktoré dekonštruujú filmové rozprávanie a naratívnu štruktúru. Tu „hrajú” seba samých – režisérka je tehotná, zhmotnená cez vysielačku, má svoj priestor aj zmysel pre humor, postupne sa v príbehu objaví, keď je to pre ňu na začiatku ešte bezpečné. Film vo filme, ktorí spoločne tvoria, je preplnený roztrúsenými a nejasnými súvetiami, režiséri totiž nemajú presne zadefinovanú formu, štruktúru ani dej. Štáb a herci však vyžadujú jasne formulovanú víziu, nie balast. Režisérska dvojica nepozná kľúč, na základe ktorého budú film budovať. Hoci herci nepoznajú svoju úlohu, dozvedajú sa, že film, na ktorom participujú, má obrátenú chronológiu. A že nedefinovanie rolí je výzvou a priestorom pre nich samých. Postavy, protagonisti, herci sa pohybujú medzi rôznymi vrstvami fikcie. Projekt kolektívu umožnil, aby sa príbeh formoval prelínaním detailov zo skutočného aj vyfabulovaného života.

Miguela Gomesa a Maureen Fazendeiro prinútil lockdown v roku 2020 odložiť prácu na adaptácii vojnového románu Euclidesa da Cunha z 19. storočia. Namiesto toho sa púšťajú do letného experimentu, čoho výsledkom je hravo vystavaný príbeh o živote v pandémii, v ktorom Carloto Cotta, Crista Alfaiate a João Nunes Monteiro stvárňujú trojicu priateľov a potenciálnych milencov. Nakrúcajú film, ktorého romantické zápletky sú veľmi podobné dianiu mimo neho. V rozhovoroch režisérsky pár popisuje, že doteraz veľmi nerozumejú, ako dostali dotáciu na film, o ktorom nevedeli rozprávať a okrem miesta nemali stanovené takmer nič, len vedeli, že potrebujú nakrúcať. Museli však súhlasiť s tým, že sa film dotkne pandemickej situácie.

Keď štáb prišiel na pľac, ako prvý chceli natočiť bozk, no ten musel byť pre bezpečnostné opatrenia posunutý na posledný deň natáčania. Tak sa zrodil nápad pracovať s prevrátenou chronológiou filmu. Od začiatku plánovali pracovať s konceptom času – s hľadaním strateného času, ale redukovať ho na film v čase pandémie im nepripadalo dostatočné. Ďalším nápadom bola stavba motýlieho domu, ktorá bola pre obrátený čas nakoniec dekonštrukciou. Posledným záchytným bodom v nevybudovanom príbehu bola myšlienka nakrútiť film, ktorý pracuje so skutočným životom, bežnými problémami v dome a mimo neho v rámci malej komunity. DIÁRIOS DE OTSOGA sú vzácnym pandemickým dielom, ktoré sa vďaka rôznorodým obmedzeniam odkláňa od tradičných modelov rozprávania. Keď poslednej/prvej scéne predchádzajú prázdne fľaše a odpadky, vieme, že sa film uzatvára a smerujeme ku koncu/začiatku. V obraze tentoraz tancuje celý štáb. (Nezabudnuteľný hit Frankieho Valliho „The Night” zo 70. rokov sa stáva i mojím letným hudobným sprievodom.)

„Maureen prišla s teóriou, že tento film funguje ako zrkadlo individuálneho prežívania lockdownu a pandémie. Máme tri možné reakcie, ktoré sa budú objavovať u diváka: Ľuďom sa film nepáči, pretože sa v ňom nič nedeje, myslia si, že je to shit – čo rešpektujeme. Ďalšou možnou reakciou je pocit, že krása sveta je skutočná, že v živote a vo filme je veľa krásnych vecí bez ohľadu na to, aké ťažké sú časy. Ale je ešte jedna možnosť, v ktorej môžete mať pocit, že film je skutočne temný, vážny, tiesnivý… A tomuto pocitu, samozrejme, rozumieme tiež. Pretože aj keď spolu točíme a snažíme sa zachytiť láskavosť sveta, boli sme v pasci, nemohli sme odísť… a toto napätie film zachytáva. V mnohých situáciách je cítiť samotu, prítomnosť skrytej sily, ktorú sme cítili pri natáčaní a vlastne aj sledovaní filmu. Denníky sú aj filmom o osamelosti, melanchólii,” povedal Gomes v rozhovore pre MUBI.

Film je dostupný vo videotéke na MUBI.