Publikovaný text je súčasťou mediálneho partnerstva.

Pandemický rok, rok tvrdých opatrení, rok chaosu, rok pozastavených výrob. Rok 2020 rázne vstúpil do audiovizuálneho prostredia a ovplyvnil výrobu nejedného diela. Predovšetkým preto, že prvé mesiace pandémie sprevádzala neistota, chaos a nepripravenosť na takéto udalosti. Mimoriadna situácia sa prejavila aj vo fungovaní televízií a ich výrobných plánov, niektoré tituly sa sťahovali z vysielania alebo mali pozastavenú výrobu.

Koronavírus a chaos, ktorý ho sprevádza, šachoval aj s tvorbou zábavných šou a vlastne v celom chode televízneho ekosystému. Ovplyvnené boli všetky výrobné i umelecké zložky a pomocné profesie, viaceré štáby zazmluvnené na konkrétne projekty sa dostali do pasce. Na zmenu televíznej stratégie počas pandémie teda najviac doplatili práve ľudia, ktorí televízne programy vyrábajú, a tento problém viac poukázal na krehkosť systému, v ktorom pre týchto pracovníkov neexistujú žiadne záruky. Televízie vyšli z pandémie so stále sa zvyšujúcim ziskom. Až v lete s ústupom prvej vlny poľavili opatrenia a televízie na jeseň mohli reštartovať niektoré dobre rozbehnuté projekty alebo ich po odsune konečne spustiť.

Markíza v roku 2020 nasadila dva nové seriály. Červené pásky – seriál o partii detí a tínedžerov, ktorí sa ocitli s vážnymi diagnózami v nemocnici – sa po dvoch častiach pre koronakrízu stiahol z vysielania a vrátil sa doň o rok. Preto jeho hodnotenie nájdete v reflexii roku 2021. Druhým nasadeným seriálom bol Pán profesor, ktorého vysielanie takisto zasiahla koronakríza a bol odsunutý o niekoľko mesiacov neskôr. Ide o adaptáciu nemeckého Der Lehrer z roku 2009, ktorý neskôr úspešne adaptovali v Maďarsku, u nás a v ďalších krajinách. V hlavnej úlohe svojrázneho, drzého, akčného a občas nekonvenčného stredoškolského učiteľa sa predstavil Tomáš Maštalír. V podstate sa niet čo čudovať, lepšieho kandidáta spomedzi známych hercov by sme hľadali ťažko. Maštalír sa v týchto charakteroch cíti dobre (podobná postava bola napríklad Dr. Ludsky) a bez debaty mu sadnú. V tom však tkvie nielen sila, ale i slabosť tohto obsadenia – on síce dokáže uniesť pozornosť, ktorú táto postava na seba strháva, ale nesie v sebe aj istú karikatúru a povrchnosť. Vždy všetko vyrieši, navyše pohotovo, keď treba, tak aj prefíkane a so svojským štýlom. Či už je to deportácia študenta, anorexia žiačky, šikana, tehotenstvo, bezdomovectvo atď. Zoznam je naozaj impozantný. Ako sa asi pri pozeraní tohto seriálu cítia skutoční učitelia, sociálni pracovníci, zdravotníci, policajti a ďalší odborníci, ktorí v skutočnom živote nemôžu ignorovať zákon, pravidlá ani žonglovať s duševným rozpoložením mladistvých? Pán profesor je bez pochyby zábavný seriál, pracuje s nadnesením a my diváci nie sme takí naivní, aby sme si mysleli, že sa nejaký závažný problém dá vyriešiť počas jednej epizódy, avšak tu sa to naozaj preháňa. Navyše, hlavný hrdina často rieši veci silou a hrnie sa do bitky, čo len podčiarkuje to, ako je odtrhnutý od reality. Aj jeho učebné metódy sú prinajmenšom neštandardné a občas pri nich ide o život. Veď nie je nad to overiť si fyzikálne zákony skákaním z okna na druhom či treťom poschodí… Je to naozaj škoda, pretože Pán profesor otvára vážne témy, ktoré sú súčasťou života na škole a o ktorých je dobre hovoriť, je blízko mladým a netvári sa, že nie sú občas naivní, neskúsení a otravní, ale ukazuje aj to, že majú v sebe stále zakorenenú vieru v dobro a spravodlivosť. Bolo by azda zaujímavejšie, keby seriál prichádzal s riešeniami viac pri zemi, ktoré by mohli inšpirovať aj skutočných učiteľov. Ako príklad možno uviesť postavu učiteľa vo filme Chľast či film Vlna, ktorý sa snažil deti zapojiť do pokusu pochopiť dejiny. Bolo by určite inšpiratívnejšie, ak by bol hlavný hrdina – učiteľ –  niekto, kto nie je „našľapaný“ na testosteróne, kto by nemal dokonalú postavu a povesť zlého chlapca (a to sa týka aj epizódnych či vedľajších postáv, veď nejeden chalan má také tehličky, že by mu závideli najlepší stavbári). Je to nepochybne príťažlivé, ale nemohli by sme už konečne zbúrať ten kult mužnosti, ktorý kladie nereálne požiadavky na mužov i na ženy (čo inak súvisí s tým, že dievčatá v seriáli sú prevažne modelky)?  Mohli by sme už dostať hrdinu, ktorý je skutočný, ktorý má nejaké to kilo navyše, odstávajú mu uši, borí sa so psychickými problémami, stará sa o dieťa sám alebo má u seba doma svojich chorých rodičov? Takého, ktorý sa stratil v životnej rutine a nevie, kam sa v živote má pohnúť, alebo takého, čo si nemôže dovoliť ísť ani na pivo, lebo nevie vyjsť z nízkeho platu? Treba však spomenúť aj pozitívne stránky Pána profesora, a tých má seriál naozaj viacero. Darí sa mu dobre pracovať s humorom, vie, kedy má použiť iróniu a kedy je priestor pre situačnú komiku. To je pomerne vzácne v našej seriálovej tvorbe. Vyzdvihnúť určite treba aj formálnu stránku. Pán profesor pracuje s tempom, dobre na to využíva strih i kameru. Poteší aj set dizajn a kostýmy. Dôležitou stránkou je hudba, čo pri seriáli s mladými postavami je priam nutnosť, a tu si tvorcovia naozaj dali záležať. Kiežby sa nimi inšpirovali aj pri iných seriáloch. Prekvapí aj to, že seriál dokážu pútavo ťahať herci, teda v tomto prípade viac nehreci, pretože tí majú v obsadení prevahu. Je priam zázrak, že len pár skúsených hercov ako Maštalír, Marcinková a Luknár (to je v podstate všetko) dokážu výborne pracovať s nehercami, a tých je tam neúrekom. V závere možno povedať, že Markíze sa tento projekt naozaj vydaril a nie je preto prekvapením, že prvú sériu nasledujú ďalšie.

Okrem vyššie spomenutých titulov priniesla Markíza svoje osvedčené projekty Horná Dolná, Oteckovia, Sestričky a Susedia, ktoré vďaka zabehnutej dlhodobej produkcii nepredstavovali zbytočný risk televízie.

Televízia JOJ, ktorá v posledných rokoch dominovala v počte nových seriálov, predstavila v roku 2020 štyri novinky. Tentokrát to nie je taký markantný rozdiel v porovnaní s konkurenciou.

Hneď v úvode roka sa diváci zoznámili so zhýralým bývalým futbalistom Paľom Cviklom, jeho kamoškou Luciou, ktorá vymenila kopačky za výčap, a kamarátom Dušanom, ktorý presedlal z profesionálneho hokeja na učenie dejepisu. Pôvodný sitcom Nový život si na mušku vzal 40-nikov – bývalých športovcov –, ktorí musia „na staré kolená“ začínať nanovo. Športová tematika ponúka viacero nahrávok na zábavné situácie a aj kríza stredného veku je pomerne výživná pôda. Keď sa Nový život drží v týchto mantineloch, darí sa jej baviť diváka. Keď sa však presunie do pásiem vzťahového seriálu, mení sa na sivý slovenský priemer. Autori sa nevyhýbajú ani stereotypom a klišé (napríklad úplné sploštenie žurnalistickej práce alebo podsúvaný obraz toho, že žena môže byť buď žienka domáca vyprážajúca rezne, alebo namyslená panička živená mužom, ktorá sa nevie ani o pavúka v spálni postarať). Alexander Bárta, ktorý býva posledné roky naozaj často obsadzovaný v seriáloch, sa svojej postavy zhostil dobre a opäť ukázal, že vie potiahnuť aj menej prepracovaný charakter. Príjemne poteší Juraj Loj ako negramotný, no roztomilý boxer, avšak zvyšok hercov už nepresvedčil. Seriál má pomerne veľa častí, v jednej sérii je ich až 40 a JOJka priniesla v roku 2020 rovno dve série, čo je dovedna osem desiatok častí. Bavíme sa teda o „nekonečnom“ seriáli, ktorého dej sa neustále vyvíja, čo sa podpisuje na vzťahoch medzi postavami, ktoré sa prepletajú a preskupujú, a to vedie k opotrebovaniu záujmu. Nový život sa presúva do polohy materiálu, ktorý nám hrá doma, keď žehlíme, vykladáme umývačku či lepíme pirohy. Seriál sa odohráva väčšinou v príbytkoch postáv alebo v krčme a po častejšom sledovaní to vytvára akýsi klaustrofobický pocit, akoby svet vonku ani neexistoval. Pravda, v čase pandémie to tak bolo, ale pri tvorbe prvej série to tvorcovia isto takto nezamýšľali. Nový život bol teda sprvoti celkom zábavný projekt, otvoril tému krízy stredného veku a nových začiatkov, ktoré sú v tomto veku naozaj náročné, ale neskôr sa preklopil do  „telenovely“, kde postavy opakujú dookola tie isté chyby, kde sa stále niečo deje, a pritom sa vlastne neudeje nič.

Ešte pred vypuknutím pandémie sa na obrazovky dostala Jenny – tínedžerka milujúca tanec, ktorej leukémia prevrátila život naruby. Ide o adaptáciu kanadského seriálu z roku 2017. Námet síce nie je ničím výnimočný, ale má potenciál zaujať – vypätá životná situácia, rýchlo sa meniaca dynamika mladých, rodiaca sa láska, na Slovensku populárne nemocničné prostredie… Na papieri sa zdá, že by divák mohol dostať emóciami nabitý trpko-sladký príbeh. Už od prvej časti je však zjavné, že to tak nebude. Autori zvolili denníkovú formu, hlavná postava rozpráva o svojom živote v čase liečby. Tento komentár, ktorý všetko opisuje a vysvetľuje, odčerpáva dynamiku, ochudobňuje interakciu Jenny s okolím, vzťahy sa nebudujú situáciami a dialógmi, ale sú skôr oznamované v komentári. Hlavná postava nie je akčná, nehýbe dejom, rovnako stratené okolo nej sú všetky vedľajšie postavy. Herecké výkony Koleníka, Pauhofovej, Kronerovej či Očenášovej sú priemerné, čo by až tak neprekážalo, lenže nedržia pokope. Samotný príbeh je slabo vystavaný, chýba mu dramaturgické uchopenie, jednotlivé epizódy v podstate nemajú dej, a tak mnohé z nich nakoniec nudia. Namiesto toho, aby dramatický príbeh, keď je mladé dievča na pokraji smrti, a tá je všade okolo nej, rozprával obraz, akcia, my sedíme pri „audioknihe“.  Absentuje práca s napätím, napríklad keď Jenny odpadne a konečne sa niečo deje, my sa k nej vrátime až s odstupom času v novej časti, a to rovno v tretí deň jej horúčok. Nedostávame šancu sa vžiť do tejto situácie, nasleduje krátky dialóg otca s lekárom, jeden zdrvujúci pohľad a ide sa ďalej. Takýchto nevyužitých šancí je v seriáli viacero. Hovoriť sa nedá ani o osvete, lebo to, čo skutočne rakovina prináša, ako zasahuje mladých pacientov, ich rodiny, kamarátov či ošetrujúcich lekárov a sestry, nevidíme. Snové scény, keď sa Jenny ocitá v kóme, vyznievajú po technickej stránke amatérsky a skôr zavadzajú, než by mali nejaký umelecký prínos. Vedľajšou linkou je tanečná súťaž, ktorej sa Jenny s kamarátkami chcú zúčastniť a vyhrať (a nakoniec aj neuveriteľne vyhrajú). Táto linka sa vinie viac-menej všetkými epizódami a vrcholí veľkým finále. Škoda, že tvorcovia si nedali záležať na tom, aby pre svoje postavy pripravili naozaj dobrú choreografiu a aby ich aj naučili tancovať. Neosloví ani vizuálna stránka seriálu, ktorej chýba nápad a dynamika. Vyzdvihnúť však možno hudobnú dramaturgiu, v ktorej sa objavuje viacero kvalitných domácich interpretov.

Ešte pred vypuknutím pandémie odvysielala JOJka minisériu Bola raz jedna trieda, ktorá je adaptáciou holandského originálu z roku 2018. Jej „hrdinom“ je netradičná škola, ktorá aktívne zapája rodičov do školského diania. Premelie sa v ňom veľa postáv – rodičia, deti, učitelia… a akási vyžadovaná hyperaktivita má prinášať humorné situácie. Problémom tohto seriálu je, že je o všetkom a pritom o ničom. Ponúka priveľa podnetov, pôsobí ukričane, no o tom, ako funguje školský ekosystém, hovorí málo. Divák nemá veľa príležitosti sa dobre zoznámiť s hrdinami, čo by možno až tak neprekážalo, ak by bol cieľom situačný humor, no ten sa tu nedarí účinne vytvoriť. Niektoré postavy či situácie smerujú k vytvoreniu karikatúry, no často im chýba miera či talent vystihnúť moment. Mínusom tohto seriálu, čo je inak problém aj iných slovenských seriálov (Oteckovia, Prázdniny…), sú detskí herci – týka sa to prevažne nižších vekových kategórií. Hrať bohužiaľ nevedia, a tak to nahrádzajú krikom a afektom. Chýba im skúsenosť, ktorú kedysi detskí herci naberali napríklad v Zlatej bráne, a zdá sa, akoby sa s nimi herecky dostatočne nepracovalo, resp. nepracovalo vôbec. O tom, že sa seriál neujal ani u divákov, svedčí fakt, že ho televízia presunula na svoj druhý okruh Plus a onedlho nato ho stiahla z vysielania úplne.

Štvoricu seriálových noviniek na JOJke uzatvára špeciálny projekt Uhorčík. Špeciálny preto, že nič také ešte na našich obrazovkách nebolo. Ak by sme mali nájsť vhodný ekvivalent, azda by to vystihla zbojnícka muzikálová smotánka. Uhorčík je vo svojej podstate komediálny seriál, ktorý vychádza z paródie na zbojnícke mýty a legendy, avšak vôbec sa nevymedzuje nejakým historickým obdobím, práve naopak, bohato reflektuje súčasnú dobu. Súka jeden skeč za druhým, prekladá to hudobnými vystúpeniami a na pomoc si berie aj grafické prvky. Je to nečakaný eklektizmus, niečo ako film Moulin Rouge!, lenže v tomto prípade ide skôr o nedovarený guľáš. Uhorčík by potreboval poriadne preškrtať scenár a prejsť si pár kolami konzultácií, aby sa vydestilovali dobré nápady, zhutnili vtipy a podporil dej epizód. Ak hovoríme o mínusoch, v prvom rade je otázne, či je nutné, aby nás dejom sprevádzal komentár hlavnej postavy. Tak ako v seriáli Jenny, aj tu je to kontraproduktívne. Môže sa nám totiž zdať, že je jednoduchšie spísať akýsi sloh a potom ho len ilustrovať, než príbeh vybudovať cez scény a dialógy. Lenže tým sa oslabuje úderná sila komických skečov a všetky ostatné postavy prichádzajú o možnosť aktívne sa zapojiť. Je to však aj pochopiteľné – ide o projekt, ktorý sa pohybuje na tenkom ľade, a nie je ľahké ustriehnuť správnu mieru štylizácie, do akej sa pustil.

JOJka v roku 2020 priniesla ešte zabehnuté seriálové formáty Prázdniny a Naši.

Verejnoprávna RTVS, ktorá za komerčnými televíziami zaostáva vo výrobe seriálov, môže rok 2020 označiť za úspešný, keďže do vysielania priniesla svoj pôvodný dramatický seriál Hniezdo. Divákom tak ponúkla vyzretý, fungujúci scenár, v ktorom dobre pracuje s napätím i vývojom postáv. Tie sú komplexné, fungujú samostatne i spolu, dialógy odrážajú realitu. Je to jeden z najkvalitnejších scenárov, ktoré tu v televíznej seriálovej tvorbe vznikli, podobne ako to bolo pri Tajných životoch. Hodilo by sa mu trochu humoru na odľahčenie náročných životných situácii, ale nie nevyhnutne. Seriál otvára dôležité sociálne témy, ktoré sú blízke aj divákom – pôrody, adopcie, nevery, znásilnenie, tajomstvá, naštrbené rodinné vzťahy, pričom sa vôbec neobmedzuje na čierno-biele videnie. To ho robí autentickým a divákovi sa naň ľahko napája. Autenticitu umocňujú aj výborné herecké výkony, najmä Sone Norisovej a Alexandra Bártu. Ak je niečo, čo by sa Hniezdu dalo vytknúť, bola by to vizuálna stránka, ktorá by si zaslúžila trochu dynamickejšiu kameru a menej fádny grading. Je však veľkým prínosom, že tak ako pri Tajných životoch, aj tu tvorcovia otvárajú závažné témy, venujú sa im do hĺbky a s citlivosťou, no bez zbytočných príkras či skratiek, zobrazujú citlivé témy ako proces adopcie či pôrody a prístup zdravotníckeho personálu k pacientkam. Hniezdo ukazuje, že je v silách RTVS pripraviť kvalitný seriálový projekt, a zároveň kladie otázku, prečo vlastne RTVS nedokáže takýchto projektov vytvoriť viac. Verejnoprávna televízia, ktorá by mala mať pôvodnú tvorbu vo svojej DNA, musí vyrábať viac, budovať kvalitu na obrazovkách, scitlivovať vkus diváka, otvárať témy, ktoré možno nie sú také príťažlivé pre komerčné televízie, a v neposlednom rade, čo nám ukázala aj pandémia, podporovať umelcov, profesie a pracovníkov v audiovizuálnom umení a kultúre.

3. ročník festivalu seriálov Pilot finančne podporil Audiovizuálny fond. Festival bol finančne podporený z Fondu LITA.