Slovenský dokumentárny film v nevyhnutnosti zmien
Zuzana Goleinová 12/5/2022

Zhodnotenie odborného panelu TSF 2022 zameraného na dokumentárny film

Bilančná prehliadka Týždeň slovenského filmu 2022 sa uskutočnila len pár mesiacov po predchádzajúcom ročníku presunutom až na záver vlaňajšieho roka pre protipandemické opatrenia. Už vo svojom obvyklom aprílovom termíne uviedol TSF filmy odpremiérované počas uplynulého roka a neopomenul ani obvyklé zhodnotenie tvorby v troch diskusných paneloch. Tento rok sa v Kine Lumière konali panely o hranej, dokumentárnej a o animovanej tvorbe; panel venovaný reflexii slovenskej filmovej vedy a kritiky tentoraz súčasťou prehliadky nebol.

Koordinátorkou a moderátorkou odborných panelov je filmová a literárna historička a teoretička Jelena Paštéková, ktorá si v rámci slávnostného otvorenia podujatia prevzala cenu Petra Mihálika za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy. Do panelu venovanému dokumentárnemu filmu, ktorý sa uskutočnil v strede týždňa (6. 4. 2022), pozvala Andreu Slovákovú, filmovú teoretičku, režisérku a v súčasnosti dekanku FAMU v Prahe, a Alexandru Gabrižovú, festivalovú distribútorku a strategičku a donedávna koordinátorku Festivalového oddelenia FTF VŠMU.

V roku 2021 malo distribučnú premiéru pätnásť celovečerných dokumentárnych filmov, z čoho dvanásť bolo majoritnej slovenskej produkcie. Autorky príspevkov sa však nevyjadrovali ku konkrétnym z nich v zmysle hodnotenia na kvalitatívnej škále. Vzniknuté filmy ponímali ako živý a premenlivý komplex zrkadliaci produkčné a distribučné zázemie na slovenskej filmovej pôde.

Autor fotografie: Miro Nôta, organizátorom je Slovenský filmový ústav

Andrea Slováková ako členka komisie Audiovizuálneho fondu priamo sledovala cestu vzniku daných filmov počnúc ich vývojom. Rok 2021 zhodnotila ako rok emancipácie dokumentárneho filmu a jeho zložiek. Ak sa k filmom vyjadrovala jednotlivo, zdôrazňovala skôr to, ako pracujú s témou a metodikou, či aký estetický princíp v sebe uplatňujú, čím rozširujú záber celku a dokazujú, že slovenský dokumentárny film nie je určovaný jednotným tvarom a prístupom. V takom priezore pôsobí diskutovaná a skúmaná problematika ako nastavená produktívne, smerom k čoraz vyššej plodnosti a rozmanitosti. Slováková však pripomenula, že počet vyvíjaných filmov je takmer rovný počtu filmov, ktoré neskôr dostanú finančnú podporu aj na výrobu. V iných krajinách, kde je percento projektov podporených vo vývoji aj výrobe výrazne nižšie ako iba tých vo vývoji, sa lievik zužuje a nároky prirodzene zvyšujú. Určiť však, ktoré z tých „našich“ dvanástich filmov by prísnejším filtrom neprešli, jednoznačné nie je, Slováková označila všetky minuloročné za dôležité a prínosné pre slovenskú kinematografiu. Nejde tak o to, aby sa do výroby dostalo filmov menej, ale aby sa ich do vývoja dostalo viac.

Avšak viac filmov vo vývoji (čo ne-priamo zvýši možnosť výberu financovania tých najlepších z nich) znamená automaticky potrebu navýšenia rozpočtu AVF a tým sa diskusia dostala ku kľúčovej a plošnej problematike – stavu našej kinematografie a jej (pod)financovania.

Na to nadväzuje aj druhá časť autorkinho príspevku, kde poukázala na prekarizáciu režisérskej a scenáristickej práce na filme. Ilustrovala ju na základe dát získaných z databázy podporených žiadostí na audiovizuálnom fonde za uplynulé dva roky. Zatiaľ čo výkon ostatných (technických) profesií, t. j. kamera, strih, zvuk, a i. sú ohodnocované na základe štandardizovaných intervalov honorárov, cena práce režiséra/režisérky a scenáristu/scenáristky nie je štandardizovaná ani vyčíslená. Autori a autorky dostávajú v priemere len pár eur na deň. Pri započítaní ich adekvátnych honorárov by sa výška sumy potrebnej na vznik filmu zmenila tak zásadne, že by bolo Audiovizuálnym fondom možné podporiť len časť zo spomínaných filmov pri súčasnom rozpočte – z pôvodných projektov len 65 — 75 % z nich.

Návrh adekvátneho finančného ohodnotenia sa potýka s mnohými prekážkami a riešenie tejto situácie je nejasné. V diskusii zazneli viaceré výzvy na vytvorenie režisérskych a scenáristických odborov, ktoré by na ohodnotenie prekarizovaných profesií dohliadali, avšak v podmienkach financovania našej kinematografie zatiaľ nie je možné urobiť kompromis tak, aby sa aj férovo ohodnotili autori/ky, aj udržal počet vzniknutých filmov. Rozhodnutie uprednostniť jedno z nich je dilematické a aspekty, ktoré sa vynárajú, predlžujú diskusiu na nekonečný súboj názorov a preferencií, čoho si je Slováková vedomá a aj na to vo svojom príspevku odkazovala.

Na nedostatok financií narážala aj druhá panelistka Alexandra Gabrižová, ktorá sa v príspevku venovala problému podpory, prezentácie a distribúcie krátkeho filmu, čo sa síce netýka výsostne len dokumentárneho poľa, ale v nemalej miere ho zasahuje. Gabrižová sa dlhodobo zaujíma – aj priamo a úspešne usiluje – o zlepšenie podmienok pre krátky film. Cieľom tohto úsilia nie je len zvýšiť divácky záujem oň (o. i. rôznymi distribučnými metódami, napríklad uvádzaním krátkych filmov ako súčasti premietania „hlavného“ dlhometrážneho filmu), ale zvýšiť záujem aj na autorskej a producentskej úrovni. Krátky film je ideálnou, ale často obchádzanou príležitosťou, ako vytvoriť autorské dielo z užšieho rámca finančných prostriedkov. Tento model je uprednostňovaný skôr v zahraničí, pričom Gabrižová pripomína, že krátky film nie je v rámci slovenskej kinematografie novinkou. Tradícia krátkych (dokumentárnych) filmov vo forme týždenníkov bola desaťročia neoddeliteľnou súčasťou česko-slovenskej filmovej produkcie, no po roku 1989 sa pretrhla. Nadviazanie na túto tradíciu by mohlo a malo byť ďalšou z ašpirácií slovenského audiovizuálneho prostredia.

Aj keď by sa mohlo zdať, že financovanie krátkeho filmu je vzhľadom na jeho nižší rozpočet dostupnejšie, možnosti sú obmedzené – krátke filmy podporuje iba osobitná kategória AVF grantov pre študentský film a podporný systém škôl zameraných na filmové vzdelávanie akou je aj FTF VŠMU. Gabrižová však študentskú – najmä dokumentárnu – tvorbu zdôrazňuje a vyzdvihuje jej zvyšujúcu sa kvalitu a profesionalitu spojenú s odvážnejšími aj experimentálnejšími prístupmi a možnosťou pružne reagovať na aktuálne spoločenské okolnosti. Výber z filmov študentov a študentiek Ateliéru dokumentárnej tvorby FTF VŠMU sa dostal napríklad na VOD platformu dafilms.sk či do sekcie festivalu Jeden svet.

Napriek svojim kvalitám sa však krátkometrážne tituly len málokedy dostanú do kinodistribúcie. Objavujú sa skôr na festivalových prehliadkach alebo na jednorazových premietaniach. Jednou z možností vzniku krátkometrážnej tvorby je súčasná televízna produkcia a jej série tvorené z krátkych epizód, ako napríklad Ikony (2020) či Budujeme Slovensko (2017 – 2022), ktoré neraz poskytujú príležitosť práve študentom/tkám či čerstvým absolventom/kám.

Zviditeľnenie krátkometrážnej tvorby a jej propagácia stojí rovnako ako problematika, ktorú predstavila v príspevku Andrea Slováková, na filmových profesionáloch, a preto je uvedenie takých príspevkov v rámci prehliadky Týždňa slovenského filmu prospešné. Panelistky otvorením diskusie predložili svoje úvahy profesionálnemu audiovizuálnemu prostrediu a podnietili uvažovanie nad jeho problémami. Viac než o hodnotenie filmov tak išlo o hodnotenie podmienok, v akých vznikajú.

Pozitívnym výsledkom zhodnotenia je predovšetkým skutočnosť, že z dvanástich dokumentárnych filmov majoritnej slovenskej produkcie až osem režírovali ženy. Slováková vyzdvihla výraznú nastupujúcu generáciu žien dokumentaristiek aj v nadväznosti na slová Barbory Nemčekovej, ktorá vo svojom príspevku na Týždni slovenského filmu 2021 vyzývala k rovnomernejšiemu rodovému zastúpeniu hlavných tvorivých pozícií.

Výber panelistiek zodpovedá ich profesionálnym skúsenostiam – Slováková má (nielen) ako členka komisie audiovizuálneho fondu prehľad o súčasných problémoch finančnej podpory filmu a Gabrižová je jednou z mála odborníčok na súčasný krátky film. Obe tak vychádzali aj zo svojich skúseností z praxe. Zhodnotenie nebolo úplne tradičné a reflexia jednotlivých dokumentárnych filmov, ktoré Týždeň slovenského filmu premietal, chýbala. Výber panelistiek, ako aj ich príspevky boli určite adekvátne a prínosné, chybou je skôr to, že priestor na konzistentnú kritiku vo forme diskusie (a nielen jednostranného textového kontaktu) na Slovensku chýba. V susednom Česku je takouto platformou napríklad Institut dokumentárního filmu, ako spomenul Matej Sotník neskôr v diskusii. U nás je na diskusiu o problémoch možné nadväzovať len oneskorene alebo nepriamo. A pritom rozsah diskusie a rôznorodosť názorov dokazujú, že dopyt po analytickej a kritickej komunikácii v rámci profesionálnej obce tu nepochybne je.