69. ročník Berlinale bol bodkou a zároveň podčiarknutím celej éry Dietera Kosslicka
Scéna, ktorá sa stane pamätnou: Uprostred sály v Berlinale Palast stojí ikonická postava s červeným šálom a typickým klobúkom. Plná sála hostí na záverečnom ceremoniáli tohtoročného Berlinale zborovo spieva oslavnú pieseň For He’s a Jolly Good Fellow, ktorú adresuje práve Dieterovi Kosslickovi, umeleckému riaditeľovi festivalu. Pre neho je to posledný večer v tejto funkcii. Kosslick sa klania a skladá klobúk, ktorý vzápätí odhadzuje do publika.
69. ročníkom sa skončilo Kosslickovo osemnásťročné pôsobenie v pozícii umeleckého riaditeľa festivalu. Počas tohto obdobia sa Berlinale stalo jedným z najprogresívnejších festivalov v kontroverzných otázkach zastúpenia ženských režisérok či akceptovania najnovších foriem audiovizuálneho diela (seriály, filmy online distribučných platforiem a pod.). Rovnako sa pozdvihla úroveň prezentácie domácej tvorby a kvalita medzinárodného filmového marketu. Pre kompletný obraz[1] pôsobenia Kosslicka však treba spomenúť, že v posledných rokoch začal berlínsky festival prehrávať v pomyselnom súboji kvality filmov v hlavnej súťaži s ostatnými áčkovými festivalmi. 69. ročník akoby podčiarkol všetky charakteristiky Berlinale v ére Dietera Kosslicka[2].
Tradične slabá hlavná súťaž
Sklamanie z hlavnej sekcie bolo citeľné už pri postupnom zverejňovaní súťažných filmov. Aj napriek prekvapujúcej absencii najznámejších autorov na festivale v Cannes[3] sa programovým dramaturgom berlínskeho festivalu nepodarilo prilákať známejších tvorcov než Agnieszku Holland (Mr. Jones), Fatiha Akina (The Golden Glove) či Hansa Pettera Molanda (Out Stealing Horses). Paradoxne, práve snímky spomenutej trojice reprezentujúcej obecne známych filmových tvorcov patrili k najhorším filmom na festivale. Postupne sa tak začalo hovoriť o výnimočne nízkej kvalite hlavnej súťaže. Vysoké očakávania širokej verejnosti podľa reakcií kritikov a poroty naplnil iba François Ozon, ktorý si za reflexiu témy zneužívania detí katolíckymi kňazmi s názvom By the Grace of God odniesol Veľkú cenu poroty. Víťaz Zlatého medveďa, Synonyms izraelského tvorcu Nadava Lapida, si vyslúžil protichodné reakcie. Pre niektorých podpriemerný film sa umiestnil na prvom mieste v pravidelnej tabuľke časopisu Screen, a dokonca získal cenu kritikov FIPRESCI. Napriek tomu jeho víťazstvo prekvapilo. Okolo izraelsko-francúzsko-nemeckej snímky sa počas festivalu totiž nevytvoril povestný „hype“ a vyhla sa väčšine diskusií o najdôležitejších filmoch v súťaži.
Berlín a Berlinale
Najrozporuplnejšie reakcie sprevádzali film Angely Schanelec s príznačne neukončeným názvom I Was at Home, But. Naratívne inovatívny a extrémne nepopisný rukopis nemeckej režisérky diváka buď nadchol (k tejto skupine sa zaraďujem), alebo donútil opustiť kinosálu. Podobne ako pri ostatných filmoch Schanelec, aj jej najnovšia snímka si zaslúži viacnásobné pozretie, čím sa na festivale dostala do nevýhodnej pozície. Aj z toho dôvodu potešilo rozhodnutie poroty na čele s Juliette Binoche udeliť autorke cenu za najlepšiu réžiu, ktorá zároveň symbolicky docenila vplyv Dietera Kosslicka pri prezentovaní najprogresívnejšej vetvy nemeckej tvorby na svetovom fóre.
Berlínska škola, ktorej je Angela Schanelec jednou z prvých reprezentantiek, vychádza z vymedzenia sa voči mainstreamu (celosvetovo úspešným žánrovým filmom o politike a histórii krajiny) nemeckého filmu po páde železného múru. Medzi predstaviteľov tejto „kontra-kinematografie“ patria absolventi Nemeckej filmovej a televíznej akadémie v Berlíne (dffb), ako Christian Petzold, Thomas Arslan a Angela Schanelec. Repertoár tvorcov novej skupiny sa postupne rozšíril aj o absolventov filmovej školy v Mníchove (Christoph Hochhäusler, Benjamin Heisenberg alebo Maren Ade) či v Hamburgu (Ulrich Köhler a Henner Winckler). Nájsť spoločné rysy ich filmov je kvôli veľkej rozmanitosti takmer nemožné, súhrnne sa však ich forma označuje pojmom „areprezentačný realizmus“[4]. Najväčšiu rolu v propagácii diel týchto režisérov zohral práve berlínsky festival pod Kosslickovým vedením. V posledných rokoch sa pravidelne v hlavnej súťaži premiérujú najnovšie snímky nemeckej kontra-kinematografie. Na minulom Berlinale Transit Christiana Petzolda, ktorý sa v marci dostane do slovenskej kinodistribúcie. Petzold sa objavil v hlavnej súťaži ešte v roku 2012, Thomas Arslan v rokoch 2013 a 2017, Benjamin Heisenberg v roku 2010. Spomedzi ostatných tvorcov naposledy zanechala najvýraznejšiu stopu Maren Ade s filmom Tonni Erdman v Cannes.
Nie je to však iba progresívnosť, ktorá sa spája s témou Berlína a filmov na festivale. Občas divák nadobudol pocit, že situovanie udalostí vo filme do nemeckej metropoly stačí na to, aby sa snímka dostala do programu paralelných sekcií. Svedčí o tom množstvo priemerných až zlých filmov, ako napr. Berlin Bouncer (r. David Dietl, v sekcii Perspektive Deutsches Kino), The Breath (r. Uli M Schueppel, Panorama) či 6Minutes66 (r. Julius Feldmeier, Katja Feldmeier, Perspektive Deutsches Kino).
Medveďom, levom, leopardom a palmám predchádza Zlatý drak
Hlavnú súťaž a dôstojnosť derniéry Dietera Kosslicka napokon zachraňoval film, ktorý mal zo súťažných filmov premiéru ako posledný. Čínsky film So Long, My Son od režiséra Wanga Xiaoshuaia sa ihneď dostal na vrchol nielen môjho rebríčka hlavnej súťaže. Trojhodinová sága s nekonvenčnou naratívnou štruktúrou rozpráva o nemožnosti normálneho fungovania po smrti syna, pričom v druhom pláne kritizuje politické kroky čínskeho zriadenia. Ocenenia iba za herecké výkony hlavných protagonistov nezodpovedajú výnimočnosti filmu.
Čínske filmy a kritika domáceho systému sa stali najpolitickejším gestom na festivale. Okrem snímky Wanga Xiaoshuaia ponúka subtílnu kritiku režimu aj ťažko uchopiteľný experimentálne ladený debut Vanishing Days iba dvadsaťdvaročného Zhu Xina. Háklivú tému homosexuality (ktorá je v Číne tiež pod prísnym drobnohľadom cenzorov) otvorila Xiang Zi vo svojom debute A Dog Barking at the Moon (r. Xiang Zi). Na kritickú situáciu čínskych umelcov však upozornila až súťažná snímka One Second Zhanga Yimoua. Len pár dní pred premiérou bol totiž film odhlásený zo súťaže, oficiálne kvôli „technickým dôvodom“. Pravdepodobne však šlo o nepovolenie premietania v zahraničí čínskymi cenzormi. Každý čínsky film musí po postprodukcii získať povolenie cenzúrou, ktorej značku v podobe pečiatky zlatého draka (Dragon Seal) vidieť v úvodných titulkoch všetkých nezávadných filmov. Zatiaľ čo ostatné spomenuté filmy pracujú s kritikou nejednoznačne a vo vedľajších plánoch, synopsa One Second sľubovala tematizovanie pracovných táborov počas kultúrnej revolúcie.
Zreteľná kritická reflexia režimu spôsobila dlhoročné problémy aj Lou Yeovi, autorovi filmu The Shadow Play, ktorý sa tento rok objavil v sekcii Panorama. Ye strávil vybavovaním pečiatky draka posledné dva roky[5].
Inovatívnosť ako spoločný menovateľ toho najlepšieho na Berlinale
K osobným vrcholom festivalu patrí okrem Angely Schanelec a Wanga Xiaoshuaia britská režisérka Joanna Hogg a jej The Souvenir. Spoločným menovateľom týchto filmov je svojrázny prístup k narácii. Konvenčné postupy narúša aj ďalší z najzaujímavejších filmov tohtoročného Berlinale – Ghost Town Anthology Kanaďana Denisa Côtého. Oproti minulým filmom je Côté divácky najprístupnejší. Film je spočiatku akousi psychologickou sondou do komunity malej kanadskej dediny, ktorá sa vyrovnáva so smrťou mladého človeka. Tajomná atmosféra sa neskôr začína po vzore klasických hororových „duchárin“ budovať lacnými ľakačkami, od zaužívaných postupov sa však postupne odkláňa, dokonca ich jemne paroduje. Côtého záľuba v citácii iných umeleckých diel je prítomná aj pri mnohých záberoch, ktoré priamo odkazujú na tvorbu belgického surrealistického maliara René Magritta.
Mimo kinosál festival zaujal situovaním prehliadky experimentálnych stredometrážnych filmov zo sekcie Forum Expanded do fascinujúcej Silent Green Kulturquartier. V prípade etablovania nových priestorov na festivalovej mape aj po zmene vedenia sa do budúcna divákom naskytne príjemná možnosť podnetného oddychu od divokého festivalového zhonu.
Zmena v pravý čas
Potrebná zmena smerovania festivalu bola zjavná už pred dvoma-troma rokmi. Na rozdiel od Thierryho Frémauxa, riaditeľa Cannes, túto potrebu sebareflexívne Dieter Kosslick pomenoval už dávnejšie. Odovzdávanie festivalu do nových rúk prebieha dlhé mesiace, Kosslickov nástupca bol avizovaný už minulé leto. Od Carla Chatriana, predchádzajúceho riaditeľa festivalu v Locarne, sa očakáva usmernenie festivalu k menej známym, no progresívnejším menám v hlavnej súťaži. Odklon od nezaujímavých konvenčne uchopených snímok k novým formám sa zdá byť úspešnejšou cestou, čo dokazuje aj môj subjektívny výber najlepších diel na festivale. O tom, ako bude vyzerať jubilejný 70. ročník a ktorým smerom sa festival uberie počas novej éry, sa dá zatiaľ iba špekulovať. V roku 2020 sa však kvôli vysokým očakávaniam verejnosti po dlhom čase dostane berlínsky festival do hlavnej pozornosti celého festivalového sveta.
[1] Analýzu k posledným ročníkom berlínskeho festivalu som uverejnil na webe Kinečka tu >> https://www.kinecko.com/stabilne-nestabilne-berlinale/
[2] Výnimkou na inak bezchybne fungujúcom festivale je organizačná príprava, ktorá mala tento rok viaceré nedostatky. Okrem nepoužiteľnosti jednej z hlavných liniek metra z dôvodu opravy trate sa to prejavilo aj pri nešťastnom rozhodnutí nového vedenia EFM obmedziť vstup na market počas prvého víkendu len pre držiteľov market preukazov. Táto stratégia sa ukázala ako chybná. Účastníci marketu zaznamenali pokles záujmu o pracovné stretnutia, keďže veľká časť externých účastníkov festivalu odišla po prvých dňoch, a EFM tak po otvorení brán držiteľom ostatných akreditácií nemal kto navštíviť. Viac v článku Screendaily >> https://www.screendaily.com/news/concern-as-new-efm-admission-rules-take-effect/5136690.article
[3] Bližšie informácie k tejto téme sú dostupné ku koncu štúdie o Cannes >> https://www.kinecko.com/osoba-urcujuca-filmovy-vkus-celeho-sveta/
[4] S týmto pojmom prišiel ako prvý filmový teoretik Marco Abel, ktorý taktiež stojí za označením nového nemeckého smeru pojmom „kontra-kinematografia“. Ide o knihu Counter Cinema of the Berlin School z roku 2013.
[5] Záujemcom o tému odporúčam text z Variety >> https://variety.com/2019/film/asia/banned-in-berlin-why-china-no-go-zhang-yimou-1203135788/
