Rozhádzané fragmenty prežívania bez zmyslu
Adam Straka 16/2/2019

Di jiu tian chang /So Long, My Son – réžia: Wang Xiaoshuai, Čína 2019

Tohtoročná hlavná súťaž na Berlinale si opäť v pofestivalových reportoch vyslúži označenie mdlá a v porovnaní so súťažami v Cannes a Benátkach podpriemerná. Na film, na ktorého výnimočných kvalitách sa zhodne väčšina kritikov, sme čakali až do predposledného dňa festivalu. Kvalitu hlavnej súťaže zachraňuje epos Wanga Xiaoshuaia s názvom So Long, My Son. 

Trojhodinová sága o manželskej dvojici konštruuje pôsobivý obraz o zmenách v Číne počas posledných troch dekád. Wang Xiaoshuai pokračuje v reflektovaní čínskej kultúrnej revolúcie, o ktorej v rokoch 2005 až 2014 nakrútil trilógiu (Shanghai Dreams, 11 Flowers, Red Amnesia). Základným motívom jeho novej snímky je strata syna a následná nemožnosť zmysluplného života. Na filme je však najpôsobivejší spôsob, akým je divákom tento motív predkladaný.

So Long, My Son je naratívny unikát. Scény na seba často nenadväzujú, diváci strácajú pojem o čase a priestore odohrávajúcej sa príbehovej línie. Kvôli istému hendikepu európskeho diváka priradiť čínskeho herca ku konkrétnym charakterom je orientácia ešte viac sťažená. Následnosť scén nedodržiava kauzálnu logiku, obchádzajúc upozornenia konvenčnými postupmi filmovej reči sa ocitáme v inej životnej situácii postáv. „Nechceli sme používať žiadne roztmievačky a stmievačky, či iné konvenčné postupy, vďaka ktorým by divák chápal príbeh omnoho zreteľnejšie,“ povedal na popremiérovej tlačovej konferencii autor filmu. V prvej polovici má divák k dispozícii iba neúplnú mozaiku bez oporných bodov. Tento rozfúkaný sujet a radikálna neochota tvorcov byť akokoľvek popisní atakuje trpezlivosť recipientov. A síce sa v prvej polovici filmu stávajú sedadlá v preplnenom kine čoraz nepohodlnejšie, takmer nikto neodchádza. Aj napriek komplikovanosti a ťažko stráviteľnej štruktúre sa divák na zobrazené udalosti napája na emočnej úrovni. Z každej scény vyviera silný pocit a prirodzenú túžbu logického spájania udalostí nahrádza takmer meditatívny mód recepcie. Uspokojivé poskladanie obrazu nastáva v poslednej polhodine filmu, kedy autori vypĺňajú všetky prázdne miesta skladačky. 

Kompletná fabula odkrýva príbeh manželskej dvojice Wang Liyun (Yong Mei) a Liu Yaojun (Wang Jingchun), ktorá stratí jediného syna a jeho absenciu nedokáže prekonať. Okolitým zmenám sa nepokúšajú prispôsobiť, pričom ich život výrazne ovplyvňujú (tvorcovia komentujú problematický zákon o jednom dieťati, technologický progres či súčasný turbokapitalizmus). „Ako kreatívny umelec mám možnosť zobrať tieto nadčasové zmeny a aplikovať na ne subjektívny uhol pohľadu. Vďaka takýmto rozsiahlym zmenám ľudia nespoznávajú priestor, v ktorom kedysi žili. Ja sám som v Berlíne po jedenástich rokoch a okrem vonkajších ulíc sa nič nezmenilo.“

Neobyčajnú štruktúru vytvoril Wang Xiaoshuai v spolupráci so scenáristom Ah Maiom. V ich optike je čas nepodstatný. „Z tejto perspektívy vidíme, aký krátky je v skutočnosti život,“ opísal Xiaoshuai základnú myšlienku, stojacu za dôvodom vzniku filmu.

eyelet 7052
array(0) { }