Osoba určujúca filmový vkus celého sveta
Adam Straka 27/11/2018

Posledný text z trojice analýz súčasného smerovania najväčších filmových festivalov sa zameriava na Cannes. Nie je to iba kvôli jeho statusu najdôležitejšieho či najprestížnejšieho filmového festivalu sveta, ale aj kvôli výraznému dosahu na celý festivalový svet. Cannes je pre mnohých európskych sales agentov či produkčných spoločností najlepším miestom na úspešné odštartovanie distribučnej púte svojho titulu a práve z tohto dôvodu výrazne ovplyvňuje hlavné súťaže v už spomínaných Benátkach a Berlíne. V predchádzajúcich štúdiách – o budúcnosti TV tvorby na festivaloch, o postupnom znovuzrodení Benátok a úpadku Berlinale – sa preto francúzsky festival vždy spomínal. 

V najbližších riadkoch sa sústredím predovšetkým na pôsobenie šéfa festivalu Thierryho Frémauxa v tomto desaťročí, na jeho postupné upevňovanie postavenia v štruktúrach vedenia, ale aj na niektoré riskantné rozhodnutia, ktoré môžu nadobodnutú (zdanlivo) neotrasiteľnú pozíciu podkopať.

Kariéra Thierryho Frémauxa na francúzskom festivale sa spája s rokom 2001. Počas prvej dekády zastával predovšetkým pozíciu umeleckého riaditeľa či „hlavného delegáta“, ako ho menoval prezident festivalu Gilles Jacob. Práve Jacob bol mužom č. 1 v Cannes (alebo tzv. Citizen Cannes [1]) aj v roku 2010. Nič to však nemenilo na fakte, že hlavné slovo pri výbere mal Frémaux, ktorého si Jacob rokmi „vychoval“.

V období rokov 2004 až 2009 bol badateľný spor medzi oficiálnou zložkou festivalu a paralelne organizovanou sekciou La quinzaine des réalisateurs [2], ktorú mal na starosti svojrázny Olivier Père. Jeho ambícioznosť pri dramaturgii sekcie ho tlačila do sporu s Frémauxom a Jacobom – siahal po autorsky známych menách, ktoré sa nezmestili do hlavnej súťaže, no bol pre nich pripravený Un certain regard. Na znak nesúhlasu s neúčasťou v hlavnej súťaži odišli títo tvorcovia do konkurečnej sekcie La quinzaine (v roku 2009 napríklad aj F. F. Coppola). Program Un certain regard sa ocitol v hierarchii na treťom mieste, médiá sa začali čoraz viac zaujímať o paralelnú sekciu, keďže oveľa väčšia nepredvídateľnosť programu, priestor na experimenty a dobrodružstvo hrali v prospech Oliviera Pèreho [3]. Pritom tieto atribúty mali byť vlastné skôr sekcii Un certain regard. Odchod Pèreho do Locarna a nástup jeho bývalého podriadeného Frédérica Boyera musel Frémauxa a Jacoba upokojiť. Boyer dal vo svojom programe prednosť debutom a okrajovým žánrom. Un certain regard mala v roku Boyerovho nástupu mená ako Godard, Puiu, Sang-soo, Zhang-ke, Kerrigan. Prvú z viacerých prekážok tak na svojej ceste k monopolu Frémaux prekonal.

Spomínaný Boyer sa novej „antipèreovskej“ cesty natoľko držal, že v roku 2011 odmietol snímku Walk Away Renée (r. J. Cauette; v roku 2004 po úspechu v Sundance získal jeho debut Tarnation práve Olivier Père. Film zaznamenal aj úspech vo Francúzsku, kedy mal lepšie distribučné čísla než viaceré filmy z hlavnej súťaže). Najvýznamnejšia distribučná spoločnosť na artovom trhu – Wild Bunch tak Walk Away Renée ponúkla Týždňu kritiky, kde ju s radosťou prijali. Na protest voči La quinzaine Wild Bunch dva dni pred uzávierkou svoj film La guerre est déclarée stiahli z tejto sekcie (film mal otvárať samotnú prehliadku) a dali ju do Týždňa kritiky. 

Rok 2012 je zlomovým nielen v Benátkach [4], ale aj v Cannes. Bol totiž prvý v kompletnej réžii Thierryho Frémauxa [5]. Gilles Jacob v tomto roku ostal iba ako reprezentatívna figúrka s označením „prezident“. Tento ročník poznamenal aj ústup mladých filmárov na úkor známych mien. Po minulom roku (2011), kedy sa v hlavnej súťaži objavili štyria neznámi z Ameriky (a neuspeli), sa tento krok dal očakávať. Ich neúspech má však aj iné, dlhotrvajúcejšie následky. Už v roku 2011 mal výber hlavnej sekcie na svedomí výlučne Frémaux, ktorý sa pri tejto voľbe ihneď popálil a podobný neúspech si už nemohol dovoliť. Negatívne mediálne ohlasy ho možno netrápili až tak ako nepríjemný fakt, ktorý sa prejavil po konci minulého ročníka – významné filmové spoločnosti si dokážu vydupať zmenu riaditeľa niektorej zo sekcií. Konkrétne pri Frédéricovi Boyerovi, ktorého minuloročná aféra s Wild Bunch stála miesto. Pri výbere hlavnej sekcie tak u Frémauxa mohol zohrávať aj fakt, že filmy známych mien sú zastúpené práve tými konkrétnymi spoločnosťami (predovšetkým francúzske spoločnosti Le Pacte, MK2 a Wild Bunch). Samozrejme, spoločnosti nemali takú moc, aby nadiktovali presný výber filmov, ich ignorácia však Frémauxa mohla vyjsť draho. Pravidelne sa tak istý počet filmov od týchto spoločností objavuje v hlavnej sekcii (nechcem tvrdiť, že nemajú iné kvality), Frémauxova sloboda v podstate spočíva pri dopĺňaní tohto výberu. Práve od roku 2012 sa rozhodol aplikovať model, kde sa netradičnejšie mená objavujú v Un certain regard a hlavnej súťaži dominujú „klasici“.

Frémaux sa pri svojom debute ako jediný riaditeľ Cannes ocital v nepríjemnej situácii. Jeho skorý koniec sa zdal ešte reálnejší po vyhlásení výsledkov – objavili sa obvinenia [6] voči hlavnej porote, ktorá mala byť ovplyvnená zámerným nadržiavaním a lobby zo strany predsedu poroty Nanniho Morettiho. Štyri z piatich ocenených filmov totiž spadajú pod spoločnosť Le Pacte, ktorá zastrešuje okrem iných známych režisérov práve Morettiho. 

Rok 2014 zaznamenal očakávaný odchod prezidenta Gillesa Jacoba, ktorého nahradil Pierre Lescure. 67. ročník sa stal iba predzvesťou budúceho ročníka, kedy sa mala ukázať skutočná sila nového prezidenta a teda aj sila monopolu v podobe Thierryho Frémauxa. Otázkou bolo, nakoľko táto zmena posilní najväčšieho Frémauxovho súpera – filmové spoločnosti (agentov lobujúcich za účasť ich filmov v hlavnej sekcii) [7].

Zatiaľ čo počas minulých dekád sa Cannes chválilo objavovaním nových filmových „majstrov“, posledné roky sa tento trend výrazne obmedzil. Objavených „majstrov“ totiž podchytili veľké spoločnosti a je otázne, nakoľko pri ich ponúkaní uplatňujú systém „balíčka“, teda ponuky jedného Frémauxom chceného filmu a k nemu pribalenému druhého, nie až tak atraktívneho titulu [8]. 

Výraznejší zásah do právomocí Frémauxa sa ale príchodom Pierra Lescureho nekonal. Aj napriek pretrvávajúcemu (pre mnohých kritickému) tlaku zo strany najväčších filmových spoločností si riaditeľ svoju pozíciu drží. Tento monopol má viaceré nepriaznivé dôsledky aj pre samotného Frémauxa – výber hlavnej súťaže je čisto jeho autorským „dielom“, pričom jeho rukopis sa stal veľmi rýchlo predvídateľným. Inými slovami, osoba určujúca filmový vkus celého sveta je známa svojou náklonnosťou k istej, neveľkej skupine režisérov. A čo je horšie, na tento filmový vkus majú výrazný dosah aj filmové spoločnosti.

V tomto texte som sa rozhodol vyhnúť štatistikám nachádzajúcim sa v zhrnutiach festivalov z Berlína a Benátok. Jednu skutočnosť ale pre úplnosť a poodhalenie spomenutého Frémauxovho kľúča musím spomenúť: počet filmov od režisérov, ktorí boli minimálne dvakrát v hlavnej súťaži v rokoch 2010 až 2018, tvoril v percentuálnom vyjadrení na Berlinale necelých 28%, na benátskom festivale 27% všetkých filmov. V Cannes to bolo 52% všetkých filmov.

Posledný zaznamenaný ročník, zdá sa, bude ďalším z prelomových. Síce sa najhlasnejšie hovorilo o probléme s uprednostňovaním filmov mužských tvorcov [9], za oveľa kritickejší sa však z historického hľadiska bude považovať konflikt medzi Frémauxom a Netflixom/Amazonom. Síce sa v roku 2017 filmy z dielne týchto dvoch spoločností objavili v hlavnej súťaži, ich projekcie boli sprevádzané výrazne artikulovanou nespokojnosťou francúzskych divákov s ich distribučnou stratégiou. Práve na ňu sa v tomto roku vedenie festivalu zameralo, keď k podmienkam pre filmy v hlavných súťažiach pridali povinnosť odpremiérovať film aspoň 3 roky pred online distribúciou, čo je pre tieto streamovacie služby v podstate nesplniteľné. Je pochopiteľné, že s novým trendom streamovania majú problém aj spoločnosti ako Le Pacte, MK2 či Wild Bunch, hovoriť však o ich priamom zásahu do pravidiel festivalu by v súčasnosti bolo iba nepotvrdenou špekuláciou. 

Osobne ma viac ako neúčasť bratov Coenovcov či Alfonsa Cuaróna (ktorých filmy nové filmy spadajú pod produkciu Netflixu) prekvapila absencia Lászla Nemesa. Jeho debut Saulov syn patrí k najúspešnejším filmom, ktoré sa na francúzskom festivale v posledných rokoch objavili. Jeho najnovší titul Súmrak mal však premiéru v Benátkach a podľa všetkých informácií to nebolo kvôli tomu, že by film nestihli dokončiť k májovému termínu Cannes. 

Predpokladám, že konflikt s Netflixom a Amazonom či absencia najočakávanejších európskych filmov na poslednom ročníku bude začiatok konca éry Thierryho Frémauxa. Je otázne, ako dlho bude tento koniec trvať. Pokiaľ sa však festival v Cannes čo najskôr nepozviecha (alebo berlínsky festival nezaplní novovznikutý prázdny priestor na prezentáciu najočakávanejších európskych filmov), v dohľadnej dobe budeme vidieť európskych autorov ako Lászla Nemesa, Mike Leigha, Paola Sorrentina či Oliviera Assayassa iba na benátskom festivale, kde ich filmy zostanú v tieni americkej produkcie.

_________________________________________________________________

[1] Toto pomenovanie si určil samotný Jacob vo svojej autobiografickej knihe.

[2] Sekcia La quinzaine des réalisateurs vznikla v rámci protestu počas búrlivého ročníku 1968. Sekcia je usporadúvaná paralelne s „oficiálnym festivalom“, no na rozdiel od neho má iných organizátorov. Podobnou sekciou je aj Semaine de la Critique (Medzinárodný týždeň kritikov), treťou je ACID, výber filmov Asociácie francúzskych a zahraničných filmových režisérov. Sekcia Un certain regard patrí k oficiálnej časti festivalu.

[3] Ten sa okrem iného dostával do pozornosti ako protipól k hlavnej súťaži aj spôsobom obliekania. Chodil prevažne v bielom obleku (vedenie oficiálneho festivalu sa muselo držať protokolu, teda čierneho obleku) a vyslúžil si prezývku Biely rytier Cannes. 

[4] Novým riaditeľom benátskeho festivalu sa stal Alberto Barbera.

[5] Pred jeho menom už nebolo označenie „umelecký riaditeľ“ ale len „riaditeľ“.

[6] Všetky iba v rovine dohadov a špekulácií.

[7] Otázky vyvolával predovšetkým blízky vzťah Lescureho k Vincentovi Maravalovi, hlave najsilnejšieho francúzskeho obchodného agenta Wild Bunch. Maraval začal svoju kariéru vo francúzskej televízii Canal+ v čase, kedy ju viedol práve Pierre Lescure. Rok 2002 znamenal pre Lescureho nečakaný koniec v televízii. Ako vyjadrenie protestu a podpory bývalému riaditeľovi Canal+ odišli viacerí zamestnanci, medzi inými aj samotný Maraval. 

[8] Možno práve tento systém hral rolu pri výbere Refnovho Only God Forgives do súťaže. Okrem tohto titulu bol totiž Vincent Maraval producentom aj oveľa atraktívnejšieho titulu – La vie d’Adéle.

[9] O tejto téme sme sa rozprávali aj s umeleckým riaditeľom Art Film Festu Petrom Nágelom.

eyelet 5792
array(0) { }