Televízna produkcia registruje doteraz nevídanú expanziu kvalitatívnej zložky seriálov. Po desaťročiach produkovania predovšetkým nízkorozpočtových projektov sa zmenila celková stratégia prístupu k divákom a náročnosť filmov či televíznych seriálov. Počas rokov točenia expresným tempom uprednostňujúc kvantitu pred kvalitou sa televízna tvorba nikdy nepovažovala za priameho konkurenta „kinofilmov“ v rámci umeleckej hodnoty. Predovšetkým po nástupe internetovej streamovacej služby Netflix (založená v roku 1997; streamovacie služby ponúka od roku 2007) a zmene distribučného prístupu cez internet televíznej stanice HBO (založená 1972; vlastné projekty produkuje od roku 1977; streamovanie cez internetový portál hbo.go ponúka od roku 2010) sa rapídne zmenila možnosť osloviť divákov naprieč všetkými krajinami a vekovými generáciami. Aj vďaka vzájomnému konkurenčnému boju sa pozornosť preniesla na kvalitu televíznych seriálov. Nárast nového trendu podporilo aj angažovanie oceňovaných filmárov (Paolo Sorrentino, David Lynch, David Fincher) a hercov. Vzniká tak nová éra takzvanej „quality TV“.
Televízna seriálová tvorba sa logicky dostáva do pozornosti celého filmového sveta, festivaly nie sú výnimkou. Pre distribučnú stratégiu streamovacích služieb či televízií sú novovzniknuté televízne festivaly veľmi dôležitou súčasťou marketingu. Na rozdiel od filmov musí seriál svojimi prvými časťami divákov osloviť a namotivovať na ďalšie sledovanie nadchádzajucích epizód. Po svete počas minulých rokov vzniklo veľa rôznych festivalov so špecifickým zameraním na televízne seriály. K najnavštevovanejším patria festivaly: SeriesFest z mesta Denver, ITVFest z Manchesteru, Edinburgh International Television Festival, Serie Series vo francúzskom meste Fontainebleau a New York Television Festival. Seriálové zastúpenie sa postupne dostáva aj do programov najväčších filmových festivalov. Berlinale aj festival v Benátkach sa novému trendu rýchlo podriadili, festival v Cannes sa ho, naopak, dlho stránil.
Na to, či majú byť seriály súčasťou filmových festivalov existuje viacero názorov. „Pokiaľ sa na tvorbe seriálov podieľa čoraz väčší počet filmových režisérov a hercov, je nesmierne dôležité, aby zaujali miesto na filmových festivaloch. Avšak tento fenomén musí byť rovnako účastný aj v ich marketingových štruktúrach. Toto spojenie by malo byť na všetkých frontoch. Pokiaľ sa festivalu podarí nalákať predajcov a kupujúcich, tak ako to robí Berlinale, verím, že to je správna vec. Na druhej strane, ak je seriál na festivale len kvôli premietnutiu divákom, potom v tom nevidím väčší zmysel,“ odpovedá Carlotta Calori, producentka spoločnosti Indigo Films na otázku „Mal by filmový festival pridať alebo sa rozšíriť o kategóriu kvalitné televízne seriály?“ V podobnom duchu reaguje aj Liz McIntyre, riaditeľka Sheffieldského doc/festu: „Festivaly sú unikátnym miestom na objavovanie nových rozmanitých talentov a rozšírenie obzoru by taktiež dodalo tak potrebnú príležitosť pre nové, svieže názory. Tradicionalizmus a elitizmus sú seba-limitujúce a my si neuvedomujeme, že je to naša slabosť.“
Je isté, že filmové festivaly sa o televízne seriály rozšíria, otázka skôr je, v akom rozsahu s nimi budú narábať. Momentálne sa seriály nachádzajú mimo súťažných sekcií kde sa premietne prvá časť, takzvaný pilot, alebo prvé dve časti seriálu. Oproti filmom tak divák na festivale neuvidí kompletné dielo, a práve to môže byť najzásadnejším problémom televíznych seriálov na festivaloch. Na rovnakú otázku, či by mal byť televízny seriál súčasťou filmového festivalu, reaguje aj manažér nórskeho Nordisku Petri Kemppinen: „Áno, ale ako s tým narábať? Oslobodenie sa od vynúteného vysielacieho rozvrhu je obrovským trendom pri súčasnom sledovaní televíznych seriálov, dôvodom, prečo by sa diváci obťažovali ísť na predom určenú udalosť aby si pozreli iba prvú a druhú epizódu seriálu, musí byť vytvorenie veľkej udalosti, kde bude možnosť stretnutia sa s tvorcami.“
Festival Berlinale je typickým príkladom jedného z najmodernejších festivalov. Za toto označenie vďačí aj svojmu riaditeľovi Dieterovi Kosslickovi. Ten už niekoľko rokov do festivalového programu zakomponováva televízne seriály. „Počas posledných päť rokov nastal veľký boom televíznych seriálov, mnoho ľudí z filmového prostredia taktiež pracuje pre televízie,“ povedal ešte v roku 2015, kedy do programu pridal tri seriály: dva americké seriály Bloodline a Better Call Saul z produkcie Netflixu a nemecký seriál Blochin z produkcie ZDF Enterprises. Práve pri nemeckom seriály sa organizátori rozhodli premietnuť všetkých päť častí v celkovej dĺžke tristošesťdesiat minút. Otázkou, respektíve výzvou stále ostáva odprezentovať divákom všetky časti seriálu s typickým počtom cez desať. „Tieto seriály sú fantastické, sú dobrým príkladom filmového vyjadrovania,“ pokračoval Kosslick a ďalej sa nechal počuť, že historické schizofrenické delenie medzi filmom a televíziou je už prekonaná debata. Koniec koncov, osemdesiat až deväťdesiat percent všetkých filmov sú financované televíznymi spoločnosťami. Táto spolupráca pretrváva v kinematografii desaťročia, konkrétne v Nemecku sa v sedemdesiatych rokoch štátna televízia ARD spolupodieľala na tvorbe filmárov generácie okolo Wima Wendersa, Reinera Wernera Fassbindera, Wernera Herzoga a ďalších.
Umelecký riaditeľ benátskeho filmového festivalu Alberto Barbera od roku 2016 inicioval premietanie prvých dvoch častí seriálu The Young Pope (Mladý Pápež) od momentálne najproklamovanejšieho talianskeho režiséra Paola Sorrentina. „Sorrentino je filmár, ktorý sa nebojí ísť do rizika, ktorý sa nebojácne, s obvyklou kreativitou a inovatívnym duchom vysporiadal s jazykom televízneho seriálu,“ povedal na margo režiséra filmu L’Uomo in piú (Prebytočný človek), filmu, ktorým Sorrentino debutoval nielen na poli hraného filmu, ale taktiež na poli benátskeho festivalu. „Odkedy neverím na náhody, myslím si, že rovnako ako vtedy (v roku 2001 pri premiérovaní filmu L’Uomo in piú, pozn. autora), aj dnes tvrdím, že tento festival sa oplatí navštíviť. Pred pätnástimi rokmi som Bienále zvolil pre svoj prvý dlhometrážny film, tento rok ma presvedčila ich otvorenosť k seriálovej tvorbe“ ozrejmila svoj návrat do Benátok dlhoročná stálica festivalu Cannes Paolo Sorrentino. Prvýkrát sa tak stalo, že by jednou z najexkluzívnejších premiér festivalu boli prvé dve epizódy seriálu. Usídlil sa v sekcii Out of Competition popri ostatných nezaraditeľných hraných filmoch, dokumentoch či jednom animovanom filme.
V roku 2016 mal negatívny postoj voči prezentovaniu televíznych seriálov na pôde filmového festivalu z takzvanej veľkej trojky iba festival Cannes. „Nás zaujíma kino, ktoré nás potrebuje!“ nechal sa počuť riaditeľ Cannes Thierry Fremaux. Aj napriek výnimke udelenej trojdielnemu televíznemu filmu Olivera Assayasa Carlos v roku 2010 sa dramaturgia najznámejšieho festivalu zamierava výlučne na „kinofilmy“. Na otázku či niekedy Thierry Fremaux uvažoval nad koncepciou rozšírenia festivalu o seriálovú produkciu reagoval záporne: „Nie, nikdy. Cannes prezentuje šesťdesiat filmov a z nich dvadsať v hlavnej súťaži. Nemôžme a nechceme pridať žiaden televízny seriál. Aj keď sú úžasné, jedná sa o úplne iný subjekt.“
Mesto Cannes disponuje okrem filmového festivalu aj každoročným televíznym trhom (Reed Midem’s MipTV market) uskutočňovaným v priestoroch filmového festivalu počas prvých aprílových dní. Vzniká tu priestor na distribúciu, koprodukciu, predaj a nákup televíznej produkcie. Dieru na trhu v meste Cannes sa snažil zaplniť súčasný primátor mesta David Lisnard. Od roku 2018, aj bez pomoci vlády, odštartoval festival televíznych seriálov.
Zvrat však nastal už v roku 2017. Do mimosúťažnej sekcie zaradili usporiadatelia z Cannes hneď dva televízne seriály. 3. séria seriálu Top of the Lake od režisérky Jane Campion bola premietnutá v celej svojej dĺžke – čo je pri siedmich episzódach vyše šesť hodín. Omnoho väčšiu pozornosť pútal návrat legendárneho seriálu Twin Peaks Davida Lyncha. Z druhej série, ktorá prišla po 25-ročnej pauze, sa na festivale premietli prvé dve časti.
Viacerí filmoví publicisti sa domnievajú, že tento krok je podmienený práve ohlásením konkurenčného festivalu. „Toto načasovanie nemohlo byť náhodné: Na začiatku apríla v roku 2017 starosta mesta Cannes David Lisnard odhalil detaily prvého ročníka budúcoročného festivalu Cannes Series, ktorý sa začal konať súčasne s Reed Midem’s MipTV market budúcu jar.“ Zaradenie televíznych seriálov do programu ospravedlnil Thierry Fremaux tým, že aj „seriály, ak nie je preukázaný opak, používajú klasické umenie filmu.“
S istotou sa dá povedať, že ich konzervatívny prístup bol v roku 2017 výrazne potlačený, či dokonca nahradený výrazne progresívnym – ako prvý festival odprezentoval dielo pracujúce s virtuálnou realitou od režiséra Alejandra G. Iñárritua s názvom Carne Y Arena.
Tretím dôkazom prekvapivej zmeny u dramaturgov festivalu je zaradenie filmu z dielne Netflixu či Amazonu. V roku 2017 sa nepravdepodobnosť výberu filmu produkovaného spoločnosťami zameriavajúcimi sa predovšetkým na online streamovanie svojich produktov po výraznom úspechu filmu Kennetha Lonergana Manchester by the Sea (Miesto pri mori ; produkcia Amazonu) na Oscaroch 2017 (šesť nominácií a dve víťazstvá v kategóriách pre najlepšieho herca a pôvodný scenár) postupne vytratila, až si napokon rovno dva filmy našli cestu do hlavnej súťaže festivalu v Cannes. Konkrétne filmy The Meyerowitz Stories od Noaha Baumbacha či film kórejského režiséra Bong Joon-hoa Okja. Netflix sa vďaka týmto filmom stal jediným zástupcom amerického trhu, keďže v súťaži 70. ročníka sa nevyskytoval žiaden film z produkcie veľkých hollywoodskych štúdií. Ako sa nechal v rámci týchto veľkých zmien počuť Fremaux: „Filmový festival v Cannes je laboratórium“.
Skôr než zmena smeru sa však z tohto ročníka stala iba výnimka. V roku 2018 akoby popreli všetky predchádzajúce kroky a vyhlásenia. Z „laboratória“ sa opäť stalo konzervatívne sterilné prostredie. Okrem neúčasti televíznych seriálov sa najviac diskutovalo o zákaze filmov zo streamovacích spoločností v súťažných sekciách. Netflix ihneď stiahol všetkých svojich päť filmov z programu festivalu v Cannes (medzi inými aj neskoršieho víťaza Benátskeho festivalu Roma od Alfónsa Cuaróna). Skutočné motivácie vedenia festivalu nie sú zatiaľ známe (Frémauxov oficiálny dôvod sa viaže k potrebe premietať filmy na veľkom plátne a až po troch rokoch ich streamovať), no neúspech 71. ročníka a strata dominancie na európskom festivalovom trhu môže stáť Frémauxa miesto.
Tento text je súčasťou bakalárskej práce s názvom Súčasné smerovanie festivalov z Berlína, Benátok a Cannes z roku 2017. Bol aktualizovaný pre potreby tohto článku.
