Podobne ako pri predchádzajúcom texte reflektujúcom súčasné smerovanie festivalu z Benátok, aj pri analýze posledných ročníkov Berlinale vychádzam z dát hlavnej súťaže v období od roku 2010 do súčasnosti.

Po rôznych problémoch, ktoré sprevádzali festival v Cannes, sa Berlinale môže javiť v omnoho lepšej kondícii. Cannes je kritizovaný za svoj konzervatívny výber režisérov, v Berlíne išlo o viacnásobnú účasť režisérov iba v necelej tretine prípadov (1) a tamojšia dramaturgia sa vyhýba aj problémom s neobsadzovaním režisériek. Najsilnejšou devízou oproti festivalu z francúzskej riviéry je upustenie od exkluzívnosti celej udalosti. Diváci sú neoddeliteľnou súčasťou Berlinale, systematickosť a prehľadnosť celého festivalu je všadeprítomná, od participácie celého mesta na komforte diváka až po oficiálnu webovú stránku (2).

Na rozdiel od Benátok, zoznam filmov z ich hlavnej súťaže vytvára pestrý národnostný kolorit – počas deviatich ročníkov tu malo zastúpenie 41 krajín. 

Najväčším nedostatkom festivalu je medziročné striedanie vysokej kvality hlavnej súťaže s priemernou až podpriemernou kvalitou. Pri vzniknutej nepredvídateľnosti festivalu sa tak logicky objavujú aj slabšie ročníky, kvôli ktorým sa v Berlíne rozhodli od budúceho roku zmeniť vedenie festivalu.  

Trojicu najcharakteristickejších znakov Berlinale (po starostlivosti o diváka a nepredvídateľnosti) uzatvára všadeprítomná politika. Posledné roky reaguje zväčša na iránske problémy, no nevyhýba sa ani rumunským, rómskym alebo prisťahovaleckým témam. Pokiaľ k týmto znakom prirátame aj otvorenosť novým filmovým trendom, priestor pre debutantov aj v hlavnej súťaži a záujem o mladého diváka (tí vyberajú víťaza v kategórii Generation Kplus), tak sa nám celková štruktúra festivalu ukazuje vo vynikajúcej kondícii. 

Nemeniaca sa tvár festivalu bola odôvodnená aj dlhodobým a stabilným postavením riaditeľa Dietera Kosslicka (3). Ten je vo vedení od roku 2001, pričom mnohokrát bol jeho predpokladaný koniec posunutý o niekoľko rokov neskôr až do roku 2019. Počas tohto obdobia sa festival stal konkurencieschopným medzi najvýznamnejšími festivalmi. Založil viaceré sekcie, medzi inými aj Perspektive Deutsches Kino, čím podporil domácich tvorcov. Celkovo je nemecká produkcia na festivale najviac obsadzovanou (4). Najúspešnejšími Nemci nie sú, so siedmimi cenami (z toho získali dvakrát Zlatého medveďa) ich predbehlo Rumunsko, ktoré malo v hlavnej súťaži iba päť filmov. Čo sa počtu Zlatých medveďov týka, rovnako úspešní ako Rumuni sú Iránčania a Taliani – obe krajiny majú dvoch (5). Berlinale posledné roky ponúka priestor aj maďarskej kinematografii, z troch filmov dokázali vyťažiť dve Veľké ceny a Zlatého medveďa za snímku O tele a duši (I. Enyedi).

Z režisérov je, neprekvapivo, najúspešnejším Rumun Calin Peter Netzer – tri ceny, z toho jeden Zlatý medveď.

„Hlavným cieľom musí byť nájdenie výnimočnej kurátorskej osobnosti, zdieľajúcej vášeň pre filmy, celosvetovo akceptovanej a schopnej viesť festival do budúcnosti, ktorý bude na rovnakej úrovni ako festival v Cannes či Benátkach.“ Otvorený list podpísaný 79-timi nemeckými filmármi v roku 2017 nepriamo zaútočil na Kosslickovo pôsobenie. Nárast kvality festivalu v Benátkach negatívne ovplyvnil Berlinale. Prejavuje sa to predovšetkým na slabej kvalite posledných ročníkov. Stále atraktívnejším Benátkam sa podarilo na 73. ročník pritiahnuť známe mená ako Terrence Malick, Pablo Larraín a Wim Wenders, teda mená, ktoré svoj posledný film predstavili práve v Berlíne. Okrem postupného strácania pozície atraktívneho priestoru pre známych autorov v konkurencii s Benátkami sa počas týchto rokov vyskytli aj viaceré zlyhania pri výbere filmov do hlavnej súťaže. Najznámejšou je odmietnutie celovečerného debutu Lászlá Nemesa Saulov syn či neúspešný boj s Cannes o Toniho Erdmanna (r. Maren Ade) – najúspešnejšieho nemeckého filmu posledných rokov. 

Berlinale bol v posledných dvoch-troch rokoch stále tým divácky-orientovaným festivalom s politickým presahom, avšak jeho postupný vývin sa zastavil. Práve z tohto dôvodu oslovil festival dvojicu Carlo Chatrian (predtým riadil festival v Locarne) a Mariette Rissenbeek (vedúca propagácie nemeckého filmu). Ich hlavným cieľom je opätovne pozdvihnúť hlavnú súťaž a skvalitniť program (čiže obmedziť kvantitu). Zatiaľ čo Chatrian má pracovať predovšetkým ako hľadač nových talentov (vychádzajúc z jeho pozície v Locarne), Rissenbeek bude využívať svoje komunikačné skúsenosti so známymi tvorcami a produkčnými spoločnosťami.

_________________________________________________________________________________________
(1) Zo 178 filmov iba 50.
(2) Webové stránky sú pomerne dobrým príkladom celkovej tváre festivalov. Zatiaľ čo je www.berlinale.de prehľadné, použiteľné aj pri poznávaní histórie festivalu a profilov všetkých filmov, u www.labiennale.org/en/cinema/ prevláda skôr mierny chaos, absentuje zmysluplnejší systém a detailnejšie informácie. Celkový dizajn stránky je tiež neatraktívny. Cannes (www.festival-cannes.com) má spomedzi ostatných dizajn najkrajší, no pre bežného návštevníka je stránka absolútne nepoužiteľná.
(3) Dlhé pôsobenie riaditeľov na festivale je už zaužívané – Alfred Bauer zastával tento post 26 rokov, Moritz de Hadeln 22 rokov.
(4) O výraznej dominancii sa však hovoriť nedá. S 27 snímkami počas rokov 2010 až 2016 je o 5 pred USA, Francúzsko je na treťom mieste s 20 filmami.
(5) Z nich zaujme predovšetkým vysoká potencia talianských filmov – 4 filmy v hlavnej súťaži a dvakrát najvyššie ocenenie. Produktívnym je aj Čile, každý z ich štyroch filmov získal jednu cenu.