Nie všetko, čo sme v roku 2019 videli, bolo dobré. Rozhodli sme sa preto okrem pozitívnych zážitkov podeliť aj o tzv. antizážitky. Proti gustu žiaden dišputát, a tak sa niektoré filmy objavili v oboch kategóriách.

► Ivana Hucíková
Donedávna som si myslela, že najväčšie filmové sklamanie roku 2019 budem hľadať len ťažko. Až kým som pred Vianocami nebola na premiére nového filmu zo ságy Star Wars. Chcela by som len pripomenúť, že sa považujem za veľkú fanúšičku Star Wars (najmä staršej trilógie). Naozaj veľkú! Až takú, že mám princeznú Leiu vytetovanú na predlaktí. No bez toho, aby mi to trhalo srdce, musím povedať, že film Hviezdne vojny, Epizóda IX: Vzostup Skywalkera je nielen najväčším filmovým sklamaním roku 2019, ale aj najhorším filmov z kolekcie Star Wars vôbec. Bez toho, aby som spoilovala dej len poviem, že napriek tomu, že majú Star Wars a im podobné filmy fanúšikov po celom svete, nemali by sa robiť tak, aby vyhoveli všetkým ich prosbám, pretože to dopadne ako nepozerateľný film, s ktorým sa nedá absolútne emocionálne stotožniť a na ktorom sa celé kino nahlas smeje v momentoch, ktoré ale smiešne vôbec nemajú byť.

► Tomáš Hudák
Z Jokera som sa spamätával niekoľko dní. Asi prvýkrát na mňa takto silne doľahlo znechutenie z ideológie nejakého filmu. Spôsob, akým je zobrazená psychická choroba, je plný najhorších klišé a hlboko stigmatizujúci voči ľuďom, ktorí sú veľmi zraniteľní a sú omnoho častejšie obeťami násilia ako agresormi.

► Gabriela Gažová
Najotravnejším zážitkom bol posledný Tarantino. Kiežby bol naozaj (úplne) posledný. Neviem si predstaviť nudnejšie (nie v zmysle dramaturgie a tempa, ale obsahu a jeho potrebnosti) a preceňovanejšie dielo ako patetický po-pleci-sa-potľapkávajúci film, v ktorom najviac empatie dostane bohatý biely alkoholický ľutujúci sa DiCaprio. Týmto smerom už hľadieť nechcem.

► Juraj Malíček
No a Čierneho Petra za filmový fail roka si odnášajú tvorcovia slovenského filmu Kto je ďalší, remeselne to nie je zle urobený film, len celkom absentuje myšlienka, postavený je na najvulgárnejšej poetike bulváru, jeho ambíciou je vyvolať neopodstatnený strach, minoritné správanie prestavuje ako spoločenskú normu a autori ešte majú tú drzosť, že ho ponúkajú ako didaktický materiál. Neuveriteľný paškvil, čosi, čo vykazuje parametre priam ontologického zla.

► Martin Žofaj
Mojím najväčším sklamaním tento rok bola hra Death Stranding. Hideo Kojima naozaj dlho lákal publikum videami na niečo, čo sa nedalo uchopiť. Nikto nevedel zo začiatku povedať, aký bude vlastne zmysel hry. Po vydaní hry to tak aj ostalo. Aj keď je dotiahnutá do každého detailu, v základnom prvku, a to v hrateľnosti, zlyháva. Niektorí hru označujú aj ako „simulátor kráčania“. Popri ostatných silných tituloch roku 2019 sa tak Death Stranding nestráca len pre svoju kontroverznosť.

► Erik Binder
Ne(šťastný nový rok). Tak bohužiaľ. Spočiatku sa zdá, že by to mohla byť aj slušná zábava, lenže scenáristi po pár stránkach zistili, že na to, aby uspokojili nenáročné publikum, netreba zbytočne vymýšľať vtipnejšie hlášky, než je nutné, a zaujímavejšie rozviesť zápletky. Veď stačí, keď tisíckrát použité klišé odohrajú pred kamerou obľúbení herci, a diváci to zožerú aj s navijakom. Scénky, kde sa musí Emília Vášáryová „pitvoriť“ v huličskom rauši, sú urážkou celej jej hereckej kariéry a nič scenáristicky prvoplánovejšie si neviem ani predstaviť. No a posolstvo? Vážené slečny, ak vás náhodou opustí frajer kvôli inej, tak nezúfajte, do pár dní si vás určite vyhliadne dokonalo vyzerajúci milionár so stopercentným charakterom, ktorý je navyše aj zázračne single. Samozrejme si ženy po tomto filme uvedomia, že ich šťastie výhradne závisí od mužského záujmu o ich telá a duše. Prečo je na Slovensku taký úspešný film, ktorý využíva v západnej (a nielen tej) kinematografii dávno obohraté postupy a tvrdí, že je pre ženy, pričom vo svojom jadre ich skôr uráža?

► Šima Müllerová
Vravím si, že som sa snáď na začiatku roku nechala príliš očariť. Výstava Billa Violu „Life, Death, Rebirth“ mi roztopila srdce a odchádzala som po nej nie z budovy galérie, ale von zo živého tela. Kvalitná moderná anatómia, emočná obroda, dar pohľadu zblízka. Ďalšie diela, ktoré som po nej v roku 2019 videla, boli slabšie. Veľké filmové tituly tohto roku boli pre mňa skôr sklamaním. Mŕtvi neumierajú je jedným z nich, ktorý vo mne prebudil akútnu otázku: „Jimi, prečo takto?“ a hneď aj želanie: „V 2020 chcem viac!“.

► Adam Straka
Pôvodne som plánoval film Kto je ďalší ignorovať. Autor a jeho história mi neimponovali, preto som správne predpokladal, že ja nebudem práve ich cieľovka. Film si moju pozornosť vypýtal v momente, keď sa jeho tvorcovia rozhodli, že patrí do škôl. To, že jeho kvalita je silným argumentom prečo kinematografiu nezaraďovať medzi umenia, je ešte ten menší problém. Autor sa totiž o duševnom zdraví mladých rozhodol rozprávať neprijateľným spôsobom bez ohľadu na možné následky. Zobrazovať dievča, ktoré východisko zo svojho trápenia nachádza v skoku z okna, a následným záberom ju nechať letieť oblakmi ako nejakú superwoman je trestuhodné. Pri zásahu vyše 30 000 žiakov zlyhali nielen tvorcovia, ale aj „psychiatri“, ktorí na filme spolupracovali. Našťastie sa ozvala komunita relevantných odborníkov na tému duševného zdravia, vďaka ktorým sa hádam podobný film na školách už nepremietne.

► Májovský P.
Tento rok som sa rozhodol ponoriť do vôd slovenskej kinematografie. Môj výber bol náhodný, lepšie povedané: niečo na štýl „láska na prvý pohľad“ a „súdim knihu podľa obalu“.
Pozrel som si film Špina od Terezy Nvotovej a mal som pocit, že názov filmu splnil svoj účel. Do bodky. Asi tak, keď idete ráno (cca o 4:00) po Obchodnej ulici, pod nohami vám praská sklo, kde-tu krv, holuby dožierajú vyvrátené kúsky kebabu alebo lacnej pizze, ktorú ktosi dorovnal ešte „lacnejším“ chľastom. Do toho moč v každom rohu, ktorý dal niekomu včera v noci aspoň päťsekundový pocit bezpečia… Toto všetko sa alchymisticky premiesi a jediné, čo sa dostaví ako evolučne podmienený reflex, je odpor k vznešenej činnosti akou je oslava (čoho?). Väčší odpor mám však k plytkým scénam a dialógom, navyše postavených na nebezpečných stereotypoch: psychiatria = nevyhnutne elektrokonvulzívna terapia (elektrošoky) a skupinová terapia sa rovná dialógu v polepšovni. Mám pocit, že takmer všetko, s čím film pracuje, je autorkina ilúzia v pestrej palete kontextov. Vybral som len dva. Najhoršie na tom však je, že do svojej ilúzie môže vtiahnuť ďalších a ďalších a to, čo chcel film naznačiť, sa nakoniec zvráti ako kebab z Obchodnej vo svoj dialekticky protiklad – totiž nasýtenosť vyústi do predčasnej vyprázdnenosti. Napriek tomu vám tento film odporúčam pozrieť a zachovať si odstup. Žiaľ, ten a hlavne ten, mu chýbal, pretože si niekto dostatočne neuvedomil, že vždy je čo povedať, avšak podmienkou, ktorou sa zaoberá aj umenie, je otázka „Ako?“.