Sedemdesiaty ročník medzinárodného filmového festivalu Berlinale bol pod veľkým drobnohľadom. Festival vstúpil do ôsmej dekády svojej existencie s novým vedením a s výzvou opätovne oživiť prestíž jedného z najväčších filmových festivalov. Voľba Carla Chatriana, bývalého umeleckého riaditeľa progresívneho festivalu v Locarne, už pred vyše rokom naznačila, ktorým smerom sa chce nemecký festival uberať. Nové impulzy boli viditeľné už počas jeho tohtoročnej premiéry, často však stáli v tieni rozpačitých dojmov z kvality jednotlivých zložiek festivalu.
Na úvod treba byť oprávnene kritický. Berlinale, známe precízne zvládnutou logistikou a hladkým priebehom, bolo tentoraz nezvyčajne chaotické v poskytovaní základných služieb desaťtisícom návštevníkov. Okrem nešťastnej kombinácie uzavretia komplexu kín na Potsdamer Platz a rekonštrukcie priľahlého nákupného centra, „srdca festivalu“, išlo aj o nelogické rozdelenie novinárskej základne na dve separátne miesta. Samotnú návštevu kín najvýraznejšie komplikovala absencia mobilnej aplikácie – dnes už základnej výbavy moderného festivalu, na ktorú si začínajú zvykať aj menšie festivaly v strednej Európe. Tvorba osobného programu pomocou tlačových podkladov a webovej stránky je pri takom obrovskom množstve filmov značne nepohodlná.
Namiesto revolučných zmien sa festival z hľadiska svojho obsahu mení iba postupne. Zánik podružnej sekcie Culinary Cinema sa dal predpokladať. Na prvý pohľad sympatická sekcia, pozostávajúca z projekcie filmu a následnej večere, sa v posledných ročníkoch zvrhla na sledovanie priemerných filmov s konzumáciou drahých luxusných jedál.
Počet filmov sa zredukoval aj v sekciách Panorama a Forum, ktoré boli tohto roku prehľadnejšie, čo mnohým návštevníkom konečne pomohlo pochopiť ich podstatu. Najväčšou zmenou bol vznik novej súťažnej sekcie Encounters, ktorá je v hierarchii dôležitosti druhou za hlavnou súťažou. Podobné podružné súťaže majú aj v Cannes (Un Certain Regard) a v Benátkach (Horizonty). Nepísaným pravidlom je pre ne predovšetkým priestor na zaradenie menej známych tvorcov, debutantov, inovatívnych a rozporuplných diel. Encounters je tak zatiaľ najvýraznejším vkladom Carla Chatriana – každý film zo sekcie osobne uvádzal, taktiež sa v nej objavilo množstvo experimentálnych a inovatívnych filmov, medzi inými aj nový slovenský film Služobníci Ivana Ostrochovského. Selekcia filmov potvrdila očakávania od nového umeleckého riaditeľa, keďže v mnohom vychádzala z dramaturgie festivalu v Locarne. Napriek pozitívam, ktoré táto zmena so sebou priniesla, prevážilo necitlivé nabúranie dlhoročne zaužívaného charakteru festivalu. Ukázalo sa totiž, že dramaturgická filozofia sekcie Encounters vykráda ostatné, pričom najväčší prienik mala tento rok prekvapivo s hlavnou súťažou.
Hlavná súťaž – odklon od politických diskurzov smerom k autorstvu
Hlavná súťaž Berlinale bola v čase pôsobenia niekdajšieho riaditeľa Dietera Kosslicka koncipovaná ako výrazné politické gesto. Po minulé roky sa artikulovali predovšetkým aktuálne témy utečencov či potláčania ľudských práv autoritárskymi režimami. Typickým zavŕšením daných ročníkov bolo aj patričné ocenenie filmov, ktoré dané témy reflektovali (Taxi Teherán, Rozchod Nadera a Simin, Oheň na mori a Synonymá). Pri zvolenom uhle pohľadu je pokračovateľom tradície aj tohtoročný víťaz There Is No Evil iránskeho režiséra Mohammada Rasoulofa. Snímka, ktorej koproducentom bola aj česká producentská spoločnosť Europe Media Nest, rozpráva štyri príbehy viažuce sa na trest smrti v Iráne. Skúma hranice konformity a občianskej statočnosti v súčasnom priestore jednej z najkonzervatívnejších islamských krajín. Rýdzo politickú tému podčiarkol aj zákaz vycestovania do Berlína pre Rasoulofa kvôli domácemu väzeniu za protirežimovú propagandu. Filmu sa síce po jeho premiére nedostalo veľkej pozornosti kritikov ani obecenstva, snímka zasadená do kontextu potláčania osobnej slobody jej tvorcu však zarezonovala u hlavnej poroty, ktorej predsedal britský herec Jeremy Irons. Ocenenie Zlatým medveďom sa tak dá opäť vnímať ako zreteľný politický odkaz smerom k iránskemu režimu. Táto cena filmu a jeho tvorcovi rozhodne splnila medvediu službu, keďže necelý týždeň po vyhlásení výsledkov putoval Mohammad Rasoulof za mreže. Víťazstvo iránskeho filmu perzekvovaného tvorcu nie je na Berlinale výnimočným – podobne sa tešili aj známi tvorcovia Asghar Farhadi (Rozchod Nadera a Simin) a Jafar Panahi (Taxi Teherán). Mimochodom, druhý menovaný tiež na diaľku z domáceho väzenia. Vysoká iránska potencia v minulej dekáde, keď získalo päť filmov v hlavnej berlínskej súťaži štyri ocenenia, z toho dvakrát Zlatého medveďa, sa tak potvrdilo aj v novej dekáde a pod novým vedením. Čítať však tohtoročné Berlinale skrz víťaza zvádza k nepresnostiam. Politické gesto bolo prítomné iba v záverečnom rozhodnutí poroty, nie v celkovej filmovej skladbe hlavnej sekcie. Tú, naopak, definuje skôr vzácna žánrová rôznorodosť, dôraz na špecifické autorské rukopisy, a to aj radikálne, a otváranie súkromných tém, nie politických.
Malé filmy
Popri snímke Anne at 13,000 ft zo sekcie Forum sa k mojim osobným vrcholom festivalu zaradili ďalšie dve, ktoré by sa dali priradiť k tzv. „malým“ filmom. Do neexaktne pomenovanej skupinky zaraďujem filmy s nízkorozpočtovou produkciou, minimom lokácií, s príbehmi odohrávajúcimi sa v rozmedzí pár dní a s dôrazom na estetický minimalizmus. Film Never Rarely Sometimes Alwaysod Elizy Hittman a najnovšia snímka Honga Sang-Sooa The Woman Who Ran vniesli do hlavnej súťaže subtílne vyrozprávané, zdanlivo obyčajné príbehy mladých žien, ktoré medzi riadkami komunikovali celospoločenské témy postavenia žien v spoločnosti. Hong Sang-soo sa zameral na sebapoznávanie hlavnej postavy, ženy, ktorá sa po dlhých rokoch prvýkrát ocitá bez svojho muža. Gamhee (Kim Min-hi) sa rozhodne stráviť čas bez muža, ktorý odišiel na služobnú cestu, návštevou troch kamarátok na predmestí Soulu. Hong Sang-soo neredefinuje vlastný rukopis, naopak, preňho typickú poetiku každodennosti a bezčasovosti spolu s nenásilným humorom vo svojom poslednom filme skôr ešte zdokonalil. Taktiež je autorom pravdepodobne najlepšej filmovej scény s mačkou, aká kedy vznikla (je málo momentov, ktoré by vyvolali takú výraznú odozvu berlínskeho obecenstva na novinárskej projekcii).
Na rozdiel od oddramatizovanej premisy tohto juhokórejského filmu stavia americká indie snímka Never Rarely Sometimes Always na intenzívnom vnútornom prežívaní hlavnej postavy. Eliza Hittman sa sústreďuje na problematiku neželaného tehotenstva a komplikovanej dostupnosti interrupcie v Spojených štátoch amerických. Základnou líniou filmu je cesta dvojice mladých dievčat Autumn (Sidney Flanigan) a jej sesternice Skylar (Talia Ryder) z Pensylvánie do New Yorku. Na pozadí potratovej turistiky Eliza Hittman rozpráva o všadeprítomnej toxickej maskulinite, ktorej sa dvojici nedarí vyhnúť ani v najprogresívnejšom meste Ameriky.
Domáca kinematografia v úzadí
Z ostatnej skladby filmov hlavnej súťaže sa ponúka rozdelenie na viacero kategórií. Favoritom a hlavným reprezentantom domácej kinematografie bol od zverejnenia súťažných titulov Christian Petzold s filmom Undine. Petzold vo svojej najnovšej snímke opäť využíva mix realizmu a nadčasových rozprávkových princípov, avšak oproti predchádzajúcej vynikajúcej trilógii o identite ponúkol divákom iba plytký príbeh potápača a bájnej morskej panny v kulisách súčasného Berlína. Najzaujímavejší prvok v podobe štúdia štruktúry mesta sa mu nepodarilo zakomponovať do naratívnej ani symbolickej roviny filmu. Divák tak sleduje miestami bizarný romantický príbeh bez pridanej hodnoty, ktorou v predchádzajúcej tvorbe režiséra bola napríklad práve otázka identity. Druhým nemeckým filmom bola takmer trojhodinová snímka Berlin Alexanderplatz Burhana Qurbaniho. Zatiaľ čo Petzoldovi sa dostali skôr neutrálne reakcie, Berlin Alexanderplatz sa zaradil k najväčším sklamaniam súťaže.
Filmy popierajúce charakter hlavnej súťaže
Označenie za najrozporuplnejší film festivalu si spočiatku vyslúžila snímka Siberia známeho talianskeho režiséra Abela Ferraru. Príbeh o izolácii narušeného muža (Willem Dafoe) sa rýchlo zmení na psychedelickú jazdu jeho vnútorným prežívaním, na ktorej divák stretne hovoriacu rybu, satana, death metal a čiernu mágiu. A síce sa zdalo, že Ferrarov film nikto neprekoná, najživšiu debatu rozpútalo experimentálne audiovizuálne dielo epochálnych rozmerov DAU. Natasha tvorcov Iľju Chržanovského a Jekateriny Oertel. DAU. Natasha je 146-minútový výsek z kolosálneho (a vo svojej celistvosti asi neprezentovateľného) multimediálneho umeleckého projektu. Tvorcovia vytvorili obrovský kolos, v ktorom počas pätnástich rokov simulovali socializmus 50. rokov. DAU. Natasha je intímnou sondou do života dvoch zúčastnených žien, Nataše a jej kolegyne Oľgy. Tvorcovia nakrúcali všetko, pričom sa nevyhýbali ani explicitným sexuálnym detailom či nekonečnej pijatike a zvracaniu. Pre mnohých sa extrémna miera autenticity stala neakceptovateľnou, čím sa otvorila otázka samotných hraníc umenia a morálky tvorcov. Práve účasť tohto titulu v hlavnej súťaži, spolu s ďalšími dvoma – Days (r. Tsai Ming-liang) a Irradiated (r. Rithy Panh), podnietila najväčšie polemiky o zmysle novej súťažnej sekcie. Všetky tri totiž svojou diváckou náročnosťou a radikálnymi experimentálnymi postupmi logicky zapadali do sekcie Encounters. Zaradenie filmov do najsledovanejšej súťažnej sekcie napriek vzniku novej ich zasadilo do nepatričného kontextu a aj preto sa diskusia o ich filmových kvalitách často redukovala na ich obraňovanie či, naopak, odsudzovanie.
Prvý ročník s postupne implementovanou Chatrianovou víziou sa nezaradil medzi najúspešnejšie, nezdá sa však, že by to bola jeho hlavná ambícia. Nové vedenie si uvedomuje pravidlá postupného prerodu, konkrétne programovej reštrukturalizácie, ktorá sa neudeje z roka na rok. A s touto optikou treba pristupovať aj k celkovému hodnoteniu. Berlinale neprejavuje výrazný záujem o najznámejších svetových autorov a ani by v konkurencii s Cannes či Benátkami neuspelo. Namiesto toho kráča smerom k prezentácii progresívnej a výrazne autorskej kinematografie.
