Zatiaľ najväčším filmom dlhoočakávaného ročníka Berlinale je malý kanadský film, pri ktorom je pravdepodobnosť kúpy do slovenskej či českej distribúcie minimálna.
V čase, keď sa na minuloročnom 69. ročníku Berlinale lúčil jeho dlhoročný riaditeľ Dieter Kosslick, avizované nové vedenie na čele s Carlom Chatrianom a Mariette Rissenbeek sa už niekoľko mesiacov pripravovalo na rok 2020. Očakávania boli oprávnene vysoké. Potreba oživiť festival so slabou hlavnou súťažou a neprehľadným programom boli hlavné dôvody, ktoré artikulovali médiá aj samotný festival. Po prvých dňoch na jubilejnom 70. ročníku Berlinale sú ale pozitívne zmeny nepostrehnuteľné. Okrem citeľného chaosu zo strany organizátorov i návštevníkov, ktoré si na viaceré nelogické zmeny ešte nezvykli, sa na hlavnú súťaž reaguje spravidla podpriemerne či letargickým myknutím pleca.
Výnimočné divácke zážitky si preto opäť musí divák nájsť hlavne v paralelných sekciách – Forum, Panorama či nová súťažná sekcia Encounters. Prvým z vrcholov festivalu bol film Anne at 13.000 ft (slovenský preklad Anne 3962,4 kilometrov nad zemou, povedzme). Low-budget snímka režiséra Kazika Radwanskeho je inovatívnym príspevkom do série indie filmov, ktoré mali v minulosti na Berlinale zastúpenie filmami Noaha Baumbacha či Alexa Rossa Perryho. Radwanski je súčasťou generácie kanadských mileniálov, o ktorých sa hovorí ako o nástupcoch amerického mumblecoru. Krátke filmy týchto tvorcov toto označenie získali nízkorozpočtovou produkciou, naturalistickým herectvom a improvizáciou v dialógoch. Kanadská nová nádej, ako novú generáciu pomenovali, sa na rozdiel od prevažujúcej kanadskej tvorby odkláňajú od romantických námetov a sústredia sa skôr na každodenné problémy jednotlivcov.
Kazik Radwanski sa vo svojom treťom dlhometrážnom filme zameral na portrét mladej osoby bojujúcej s psychickými problémami. Mladá žena Anne hľadá svoj priestor v dospelom a serióznom svete, v čom jej však bráni vlastná neukotvenosť a nechuť voči akýmkoľvek konvenciám. Náznaky vnútornej slobody nachádza iba v zoskokoch z lietadla. Na zemi jej nespútanosť vytvára konflikty, a to predovšetkým v materskej škôlke, kde pracuje ako opatrovateľka a kde je pod neustálym pozorovaním a hodnotením zo strany staršej kolegyne. Jej voľný spôsob práce s deťmi balansuje medzi hrou a nezodpovednosťou, čoho následkom sú konflikty a tie sú ďalej katalyzátorom cyklických psychických problémov, s ktorými Anne nevie bojovať. Pocit nemožnosti nadýchnuť sa navodzuje aj samotná forma filmu. Radwanski sníma hlavnú postavu prostredníctvom detailov a veľkých detailov na jej tvár, čím ju izoluje od okolia. Zároveň z diváka robí ďalšiu z množstva osôb, ktoré ju neustále pozorujú. A síce je Anne obklopená empatickým okolím, ktoré ju väčšinou nesúdi a snaží sa jej pomôcť, je to práve tento drobnohľad, pred ktorým neúspešne uteká.
Komplexnosť charakteru hlavnej postavy je budovaná množstvom otázok, na ktoré divák nedostáva odpoveď. Nie je totiž dôležité, ako konkrétnou psychickou poruchou Anne trpí a akú má minulosť. A ani to, či a ako v skutočnosti Anne čítajú ostatné postavy. Vynikajúci herecký výkon Deragh Campbell v hlavnej úlohe vytvára priestor na stotožnenie sa diváka s postavou, čo niekedy nemusí znamenať aj jej pochopenie.
