„Celá história bosoriek je pretkaná strachom zo ženskej sexuality. Upaľovali nás na hranici, pretože sa báli pocitov, ktoré sme v nich vyvolávali.“
(Čarodejnica lásky, The Love Witch, r. Anna Biller, 2016)
Už v detstve sme sa mohli pri sledovaní animovaných rozprávok alebo filmov stretnúť s postavami bosoriek. Tie boli väčšinou dosť hrozivé a niektorých nás potom v noci možno aj často budili zo snov. Neskôr sa z nich stali neviditeľné vrahyne (Záhada Blair Witch), pomstychtivé čarodejnice (Bellatrix Lestrangová z Harryho Pottera) alebo zvodné a nespútané femme fatales (Suspiria, Čarodejnica lásky, Magická posadnutosť). No napriek tomu, že sú filmové bosorky často desivé, nevieme od nich odvrátiť zrak.
Stručná história filmových bosoriek
Jedným z prvých filmov, v ktorom sa kedy objavili bosorky, bol švédsko-dánsky „dokumentárny“ film s hranými pasážami z roku 1922 Čarodejníctvo v priebehu vekov (Häxan, r. Benjamin Christensen). Zaoberá sa fenoménom bosoriek a démonov od primitívnych kultúr cez hon na čarodejnice v stredoveku až po moderný lekársky prístup k dávnym poverám. V hraných pasážach sa dajú nájsť aj také skvosty ako scény temného zaklínania, obcovanie s Belzebubom alebo obscénne mazanie sa olejom z durmanu[1]. Proste bosorácky štandard.
Disney prišiel s animovanou bosorkou v Snehulienke a siedmich trpaslíkoch (Snow White and the Seven Dwarfs, r. David Hand, 1937), ktorú predstavovala závistlivá starnúca kráľovná schopná zabiť svoju nevlastnú dcéru, len aby mohla byť navždy práve ona tou najkrašou v celom kráľovstve. Dôraz sa v ňom kladie najmä na mladú a krásnu Snehulienku, ktorá v závere víťazí nad starnúcou ženou, čo je aj do dnešného dňa celkom často vidieť v mainstreamovej kinematografii.
Pre filmové bosorky bol však jednoznačne zaujímavým film Čarodejník z krajiny Oz (The Wizard of Oz, r. Victor Fleming, 1939), pretože priniesol na filmové plátno bosorku ako kladnú postavu. Dobrá čarodejnica Glinda nosí trblietavé ružové šaty plné motýľov, korunku na hlave a čaruje veľkou striebornou paličku s hviezdou na konci. Skôr by sa dala nazvať vílou ako čarodejnicou. No jej zovňajškom sa netreba nechať zmiasť. Aj keď nemusí byť zlovestná, zvodná a po krvi bažiaca ako iné temnejšie bosorky, stále sa dá aj Glinda považovať za silný symbol ženskej autonómnosti. Dorotku posiela do sveta bez toho, aby jej nejako zvlášť pomohla, pretože dôveruje jej nezávislosti a potenciálu. Glinda zároveň otvorila možnosti nového naratívu čarodejnice ako protagonistky, a nie len tradičnej antagonistky.
V 50. a 60. rokoch minulého storočia sa bosorky dostali nielen na filmové plátno, ale aj do televízie, kde do drámy primiešali aj prvky romantickej komédie ako napríklad vo filme Zvon, kniha a sviečka (Bell, Book and Candle, r. Richard Quine, 1958) s Kim Novak a Jackom Lemmonom alebo v televíznom seriáli Bewitched (r. Sol Saks, 1964–1972). Neskôr sa k žánru komédie pridali aj prvky tínedžerských a rodinných príbehov v seriáloch ako Sabrina – mladá čarodejnica (Sabrina the Teenage Witch, 1996–2003) a Čarodejnice (Charmed, 1998–2006) alebo vo filme o sesterskom duu čarodejníc Magická posadnutosť (Practical Magic, r. Griffin Dunne, 1998) so Sandrou Bullock a Nicole Kidman. Z tejto skupiny vystupuje historický film Čarodejnice zo Salemu (The Crucible, r. Nicholas Hytner, 1996), ktorý sa vracia k salemským procesom s čarodejnicami, a hlavné ženské postavy v ňom síce nie sú skutočne bosorky, no majú im podobné vlastnosti. Sú manipulatívne, zákerné, závidia, intrigujú a klamú, a to všetko preto, lebo sa buď boja následkov pravdy, alebo sa chcú mstiť za neopätovanú lásku.
Bosorky, moc a sexualita
V príbehoch o bosorkách sa nadprirodzená moc často prejavuje ako špecificky ženská vlastnosť. Postavám mužských čarodejníkov sa pripisujú skôr vlastnosti ako múdrosť, inovatívnosť, spravodlivosť alebo schopnosť viesť (Gandalf, Dumbledore, Yoda…). Asi by sme museli dlho premýšľať nad čarodejníkom, ktorého sila pramení do istej miery z jeho sexuality. Pri bosorkách je však tento koncept celkom prirodzený. Paranoja, ktorá podnietila mnohé čarodejnícke procesy v minulosti, bola spojená najmä (no nielen) so strachom zo ženskej sily a sexuality. Totižto pre mnohých mužov práve ženská sexualita predstavovala podstatu ich sily, ktorá môže byť v konečnom dôsledku použitá proti všetkým mužom, a priamo ich tak ohroziť. Asi je ale dôležité si uvedomiť aj to, kto o bosorkách vytvára takýto obraz. Zo spomínaných filmov alebo televíznych titulov napríklad ani jeden nenatočila ženská filmárka.
V posledných rokoch sa bosorkám vo filme a v televízii začalo opäť celkom dariť. No vydávajú sa už väčšinou po temnejších chodníčkoch hororového žánra. Čarodejnica (The VVitch) Roberta Eggersa spôsobila v roku 2015 na filmových festivaloch menší ošiaľ. Táto historická dráma s nádychom hororu má vynikajúcu temnú až mrazivú atmosféru a pracuje s nadprirodzenou silou hlavnej protagonistky veľmi zaujímavým spôsobom. Rovnako mrazivý dobový horor z prostredia Álp a obdobia najmasovejších honov na čarodejnice v Európe natočil v roku 2017 Lukas Feigelfeld ako svoj debutový film. Hagazussa: A Heathen’s Curse sleduje mladú ženu Albrun, ktorá len ťažko rozoznáva, či má nadprirodzené schopnosti, alebo sa všetky podivné veci odohrávajú len v jej hlave. A minulý rok prišiel Luca Guadagnino s remakom filmovej klasiky žánru giallo Daria Argenta Suspiria, v ktorom žiačky berlínskej tanečnej akadémie zaklínajú a preklínajú pomocou tajomnej sily tanca.
Vďaka tohtoročnému Cinematiku do Piešťan prídu niektoré z tých súčasných, ale aj starších filmov o bosorkách.
Za hranicou kultu: Čarodejnice
Divácky obľúbená a vyhľadávaná programová sekcia festivalu Cinematik s názvom Za hranicou kultu už tradične prináša premietania v neskorých večerných hodinách a tento rok sa zameria práve na sedem filmov o bosorkách.
V programe tak budú môcť diváci nájsť už spomínané filmy Čarodejnica a Hagazussa, ale aj československú čiernobielu klasiku Otakara Vávru Kladivo na čarodejnice z roku 1970, ktorý patrí k jedným z mála filmov z nášho prostredia na túto tému.
Cinematik do tejto programovej sekcie vybral aj dva filmy, ktoré režírovali ženské filmárky. Čarodejnica lásky (The Love Witch, 2016) americkej režisérky Anny Biller hovorí o už spomínanej nadprirodzenej sile ženskej sexuality, ktorú hlavná hrdinka cielene využíva na zvádzanie mužov. Nejde jej však o to, aby ich následne zničila. Naopak. Takýmto spôsobom si hľadá svoju životnú lásku. Tento hravý a pestrofarebný film v sebe nesie aj silné odkazy na témy ženskej emancipácie alebo sexuálnej a osobnej slobody.
Druhým filmom natočeným ženskou filmárkou z tejto sekcie je film Nie som čarodejnica (I Am Not a Witch, 2017) britskej režisérky zambijského pôvodu Rungano Nyoni. Film sleduje osemročné dievčatko, ktoré v dedine označia za čarodejnicu a vyhostia ho. Napriek tomu, že sa to môže v roku 2019 zdať ako fikcia, v mnohých afrických krajinách ľudia ešte stále veria poverám o bosorkách a tento príbeh je tak pre ženy a dievčatá v týchto miestach veľmi aktuálny.
V neposlednom rade nemôžeme zabudnúť na Daria Argenta a spomínanú pôvodnú verziu hororovej klasiky Suspiria (1977) a nový film Petra Stricklanda Také krásne šaty (In Fabric, 2018) o prekliatych červených šatách, ktorý sa do slovenskej distribúcie oficiálne dostane až neskôr na jeseň tohto roku.
Ak ste zvedaví na filmové bosorky, či už ako temné, záhadné a nebezpečné ženy, alebo tie skôr úsmevné, slobodné a so svojským zmyslom pre humor, určite si túto polnočnú festivalovú sekciu na Cinematiku nenechajte ujsť.
[1] durman – „kúzelná“ bylina, afrodiziakum, ktoré sa vo forme oleja alebo mastičky malo aplikovať na citlivé partie a bosorky ho (vraj) používali aj na svoje metly, na ktoré sa potom posadili. Výťažky z rastliny prenikali cez kožu do tela a vyvolávali v nich halucinácie a pocity rozkoše, pod vplyvom ktorých tieto bosorky potom „lietali“ (if you know what I mean…)
