Suspiria, réžia Luca Guadagnino, Taliansko / USA, 2018

* Text môže obsahovať spoilery *

Spôsob, akým sú ženy tradične zobrazované v mainstreamových hororových filmoch, nepoteší žiadnu feministku. Ak si pozrieme Nočnú moru v Elm Street (A Nightmare on Elm Street, 1984), Vreskot (Scream, 1996), Záhadu Blair Witch (The Blair Witch Project, 1999) a pod., zistíme, že ženy neraz degradujú v slabé, patetické a submisívne postavy, alebo sú z nich zvodné provokatérky, ktoré si očividne koledujú o problémy. Neposlušné pokušiteľky to schytávajú väčšinou dosť skoro, pričom cnostnejšie dámy zvyknú vydržať dlhšie, niekedy dokonca vyviaznu živé. V porovnaní s mužmi sú ženy na plátnach kín a televíznych obrazovkách častejšie obeťami brutálneho násilia. No občas sa nájdu aj prípady, kedy nie sú bezbrannými obeťami, ale naopak – sadistickými pôvodkyňami násilia a hrôzy. Nová Suspiria Luca Guadagniniho je toho príkladom.

Temná sila tanca

Dejová premisa Suspirie je jednoduchá. Mladá, nevinná Američanka Susie (Dakota Johnson) prichádza do slávnej nemeckej tanečnej akadémie, aby mohla svoj pohybový talent rozvíjať na tej najvyššej úrovni. Veľmi rýchlo však začína okolo seba pozorovať zvláštne veci.

Už z viacerých diel svetovej kinematografie sme sa dozvedeli, že tanec nemusí byť vždy len radostný. Pohyb sa môže stať nástrojom zvádzania, manipulácie, môže spôsobovať neznesiteľnú bolesť a posadnúť telo do takej miery, že prestáva byť ovládateľným. V ikonickej tanečnej scéne filmu Fritza Langa Metropolis (1927) zvádza robotka Mária svojím pohybom mužských divákov kabaretu. Zhypnotizovaní z nej nevedia odtrhnúť oči, čo využíva na získanie zničujúcej moci nielen nad nimi, ale aj nad celým mestom. Film Čierna labuť (Black Swan, 2010) pohybom ilustruje hrozivý vnútorný a psychologický rozklad osobnosti. Gaspar Noé vo svojom najnovšom filme Climax (2018) postavám neumožňuje naplno kontrolovať ich vlastné telá, čo spôsobuje chaos a absolútnu anarchiu. Hranice poriadku prekračuje prostredníctvom pohybu a tanca aj Suspiria.

Pohyb tanečníc známej berlínskej školy vyviera z hĺbky duše. Telá sa v priestore zvíjajú, kĺžu, vznášajú, deformujú. Tanec sa stáva hypnotickým, pôsobí tajomne, v určitých momentoch až desivo. Nie je v ňom pôvabná ladnosť ani neodolateľná zvodnosť.

Najsilnejšou scénou Suspirie je moment, kedy sa odhalí moc tanečníc ničiť, ubližovať, zabíjať. Vylúčená žiačka Olga (Elena Fokina) sa snaží ujsť z akadémie, no je zahnaná do zrkadlovej miestnosti, z ktorej nedokáže ujsť. Paralelne s uväznenou Olgou vo vedľajšej miestnosti predvádza Susie pred Madame Blanc (Tilda Swinton) a ostatnými spolužiačkami choreografiu na tanečné číslo „Volk“. V takmer dvojminútovej sekvencii sa tanec Susie prekrýva s agonickým tancom Olgy. Čím viac sa Susie ponára do choreografie, tým viac fyzicky ubližuje Olge. Bez akejkoľvek hudby, len v sprievode ruchov, ktoré pramenia z pohybov tiel. Rytmické dýchanie striedajú bolestivé výkriky, pohyb nôh po podlahe zas praskanie ľudských kostí. Sila, bolesť a utrpenie sú natoľko hmatateľné, že sa celá sekvencia stáva čoraz menej znesiteľnou.

V závere filmu predvádza tanečný súbor na verejnom predstavení svoju choreografiu v kostýmoch z červených lán. Tanečnice pritom nikoho nezvádzajú, ale zaklínajú. Cez tanec sa vyplavuje ich frustrácia, nenávisť, krutosť a chuť ničiť. Guadagnino hovorí o emocionálnej a vizuálnej sile pohybu, o silách, ktoré na ľudských telách zanechávajú značné a násilné stopy.

Bosorky – kurvy – feministky

Americká spisovateľka Kristen J. Sollée vo svojej knihe Witches, Sluts, Feminists: Conjuring the Sex Positive hovorí o historickom vývoji toho, ako tieto pomenovania, tradične prisudzované ženám, so sebou vždy niesli negatívne konotácie. Stali sa z nich zbrane spoločnosti – najmä mužov, ktorí tak verbálne ubližujú ženám. „Po stáročia bolo slovo bosorka používané na trestanie žien a získanie nadvlády nad ich sexualitou. Dnes sa tieto vlastnosti pripisujú slovu kurva. Označenia a spôsob trestu sa síce zmenili, ale mnohé z postojov a správaní, ktoré ženy utláčali v období honov na čarodejnice, pretrvali dodnes. Ak sa bližšie pozrieme na mizogýniu, čo živila hony na čarodejnice, nájdeme v nej počiatky dnešného sexizmu a pochopíme tak aj kontext feministických hnutí a ich boja proti diskriminácii žien.“ [1]

Keď prestali ženy nazývať bosorkami, ponižovali ich ako kurvy. Ak už nestačilo ani to, dali im nálepku feministky. Filmová teoretička Barbara Creed opisuje tento archetyp „monštruózneho ženstva” v modernej kinematografii ako The Monstrous Feminine. Táto monštruózna ženská sila (na rozdiel od jej mužského náprotivku) vykonáva násilné činy spravidla z pomsty za istú formu zneužívania v minulosti – či už zo strany rodičov, partnerov, priateľov, masochistických násilníkov, alebo iných zločincov. „Prítomnosť The Monstrous Feminine v mainstreamových hororoch nám hovorí viac o mužskom strachu ako o ženských túžbach alebo ich subjektivite.“[2] Creed analyzuje beštiálne ženy prostredníctvom postáv, ktoré sa v nich vyskytujú – bosorky, archaické matky, posadnuté monštrá, mýtické obludy… Všetko sú to príklady neľudských bytostí a všetky z nich sa nachádzajú aj v Suspirii.

Guadagniniho film ustupuje od tradičných tendencií a predstavuje podobne kruté ženské hororové hrdinky ako vo filmoch Psycho (1960), Exorcista (The Exorcist, 1973) alebo Votrelec (Alien, 1979). Prináša bosorky v modernom poňatí – nezávislé a silné ženy, schopné brutálnych činov voči agresorovi. V každej sa nachádza vnútorná sila v podobe všeobjímajúceho dobra, prípadne beštie bažiacej po krvi. A každá vie svoju silu aj adekvátne používať. Podarilo sa však vo filme Suspiria túto pestrú škálu ženskej duše skutočne zachytiť podľa prianí autorov? Záverečné grandiózne finále plné gejzírov krvi a vybuchujúcich hláv (no kidding!) síce posúva Susie do pozície novej generácie bosoriek – kuriev – feministiek, nositeliek zmien, čo odmietajú obetovať vlastné telá a rebelujú proti zastaranému videniu sveta, no neprináša očakávanú katarziu. Po viac ako dvoch hodinách je to skôr úsmevné finále, emocionálne odtrhnuté od zvyšku filmu.

Odo mňa už len pár slov na zamyslenie: Neprináša práve hnev očakávanú zmenu? Nebyť nahnevaných sufražetiek, ženy by získali rovnocenné práva omnoho neskôr ako začiatkom 20. storočia. Nebyť protestov a diskusií okolo kampaní #metoo a #timesup, o sexuálnom obťažovaní mocnými mužmi by sa dnes po celom svete nehovorilo. „Argentova Suspiria^[3] používa svoju estetiku na oslavu bosoráctva, ktoré je tajomné, štylizované a násilné samé osebe. Guadagninova verzia používa diametrálne odlišnú estetiku, aby dokázala, že možno je toto násilie krásne, pretože prináša dráždivú, anarchistickú zmenu v spoločnosti.“[4] Snáď tá zmena v spoločnosti nevybuchne tak, ako vybuchli hlavy tanečníc v závere Suspirie.

—
[1] Sollée, Kristen J., Witches, Sluts, Feminists: Conjuring the Sex Positive. ThreeL Media (2017)
[2] Creed, Barbara, The Monstrous-Feminine: Film, Feminism, Psychoanalysis. London: Routledge (1993)
^[3] Pôvodný film Suspiria, réžia Dario Argento, Taliansko, 1977
[4] Romano, Aja, How Suspiria turns the color red into a plot point. Dostupné online na VOX: https://www.vox.com/culture/2018/11/7/18056244/suspiria-red-meaning-aesthetic-luca-guadagnino-dario-argento