V súčasnom umení sa často stretávame s brutálnymi pokusmi o ´návrat do reality´, ktorý má upozorniť diváka (alebo čitateľa), že to, čo vníma, je fikcia, zobudiť ho zo sladkého sna.
Slavoj Žižek (Event. Philosophy in Transit)
Predstavte si, že by na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU otvorili Ateliér virtuálnej reality a na Audiovizuálnom fonde by vznikol špeciálny podprogram na financovanie tvorby filmových diel, ktoré s takouto technológiou a výrazovými prostriedkami pracujú. Sci-fi. Napriek tomu, že je tvorba VR audiovizuálnych diel v medzinárodnom kontexte realitou, či dokonca novým trendom, na Slovensku sme sotva mali príležitosť nechať sa vtiahnuť do virtuálnej reality na vlastnej koži. Ak sme si aj nasadili 3D okuliare, bolo to skôr za účelom videohry než filmového zážitku. A ak nerátame niche animátorský svet v podobe Fest Anče a jej minuloročnej výstavy Google Spotlight Stories, najbližšou možnosťou boli zatiaľ české festivaly dokumentárnych filmov Jeden svet a Ji.hlava. Keďže to nebolo až tak ďaleko, viacerí sme si tam zašli tú virtuálnu realitu vyskúšať a odvtedy sa trápime otázkou, či vlastne prichádzame o veľa. Ako vždy, záleží na uhle pohľadu.
Estetické hľadisko
Väčšina VR filmov zatiaľ dosahuje maximálne full HD rozlíšenie, pričom v prípade najprepracovanejších titulov je problém s technologickým zabezpečením pre ich plnohodnotnú prezentáciu a percepciu. Odhliadnuc od týchto pragmatických (akiste v blízkej budúcnosti prekonateľných) prekážok, je tu ešte jedno proti – samotný estetický odstup, ktorý je pre kinematografické diela zásadný. Film vo svojej podstate totiž netvorí kópiu skutočnosti, ale jej reprezentáciu. Nie je nástrojom zrkadlenia, ale analýzy. Médium virtuálnej reality ide akoby proti tejto esenciálnej premise filmovej estetiky. Ponúka nám údiv nad vytvorením dvojníka reality, ktorého divákov kognitívny aparát vníma ako šokujúco autentického, avšak zo svojej podstaty neumožňuje prizrieť sa zobrazovanej téme v kontexte. Strih virtuálneho filmu slúži v prvom rade vytvoreniu imerzívnej ilúzie (ponoreniu diváka/užívateľa do virtuálneho priestoru), teda syntéze, nie na tvorbu komplexnejších znakových systémov, teda analýze.
Emocionálne a sociálne hľadisko
Za najväčšiu devízu, ktorú technológia virtuálnej reality prináša do filmu, je považovaná schopnosť emocionálne zapôsobiť na diváka, vyvolať v ňom empatiu so zobrazeným. Aj to je dôvod, prečo po nej vo veľkom siahajú humanitárne organizácie. Sama som k tomuto záveru dospela na základe vlastnej skúsenosti, ktorú som s VR nadobudla na MFDF Ji.hlava, kde špeciálnu sekciu VR dokumentov zostavila filmová teoretička a experimentálna filmárka Andrea Slováková. Sedieť v podmorskej hlbočine uprostred odumierajúcich koralov je skrátka úplne iné kafe, ako si o tomto jave prečítať na internete. Ako však s touto emóciou ďalej naložím? Keďže chýba širší kontext a analytickejší vhľad do témy, zostáva pri momentálnom emotívnom zážitku, ktorý bez komplementárnej analýzy nemá presah do mimofilmovej reality recipienta. Ako bystro postrehla Sasha Crawford-Holland vo svojej štúdii s názvom Humanitarian VR Documentary and It´s Cinematic Myths, politický potenciál empatie nespočíva v produkte senzorickej imerzie (stelesnenej prítomnosti), ale predovšetkým v intersubjektívnom porozumení.
Ekonomické hľadisko
Odkedy sa veda stala ústredným hýbateľom západnej spoločnosti, nové technológie sú miestom najväčších finančných investícií. Niežeby sa oblasť kultúry mohla rovnať armáde, ale v zmenšenom merítku platí táto premisa aj v jej rámci. Zaštítená svojím humanitárnym a politickým potenciálom, stáva sa VR technológia hlavnou témou rôznych medzinárodných workshopov, fondov, laboratórií a ďalších platforiem. Takže vôbec nenačrieť do tohto zdroja finančnej podpory pre progresívne či experimentálne audiovizuálne projekty sa javí minimálne ako pochabé a z hľadiska systémových riešení v oblasti kultúry a umenia našej krajiny trochu krátkozraké.
Pár slov na záver editoriálu/na úvod témy mesiaca v Kinečku
Pozor na ilúziu, ktorá nás nabáda vidieť hranice diskurzu o virtuálnej realite vo filme niekde pri humanitárnych dokumentoch a napĺňaní bazinovského mýtu totálneho filmu – dokonale reprodukujúceho realitu! Alebo ešte inak, keď hovoríme VR, bavíme sa stále o filme alebo už o nejakom inom médiu? Z virtuálneho sveta ma zatiaľ najviac zaujala animácia a možnosť plávať abstraktným svetom tvarov a fluidných priestorov, ako napríklad v nadreálnom filme Zurich 2.0. Pravdou však je, že som ešte nikdy neskúšala VR porno.
Cesty, ktorými sa dá vydať pri myslení na tému virtuálnej reality, je neúrekom, a preto som rada, že ich nemusím všetky osvetliť v jednom texte. Môžete sa po nich vybrať s takými skvelými sprievodcami, akými sú napríklad Andrea Slováková, Juraj Malíček, Matej Sibyla, Matej Sotník či Veronika Valkovičová. Rôzne podoby, kontexty, súvislosti a prieniky medzi VR a filmom vám na webe Kinečka predstavíme v priebehu najbližšieho mesiaca.
Pôvodne som chcela tento článok nazvať „Veľa kriku pre nič“. Ale napokon nie je pravda, že by nešlo o nič. Určite tu dochádza k akémusi obratu. Slavoj Žižek by ho možno dokonca nazval „eventom“ – zmenou samotného rámu, cez ktorý vnímame svet a stotožňujeme sa s ním. Alebo hádam skôr opätovným upozornením na tento rám. Na samotnom fenoméne VR je asi najzaujímavejšie to, že je tu opäť raz dôvod uvažovať o našom vzťahu k realite a že sa to opäť raz deje na poli filmového umenia. A tak sa vrátim oblúkom na začiatok a skôr než prenechám slovo spomínaným kolegom, dovolím si jednu výzvu slovenskému audiovizuálnemu prostrediu. Nech už je zásadnosť VR technológií pre kinematografiu akokoľvek spochybniteľná, kde inde sa s ňou má slovenský divák stretnúť, ak nie na (našich) filmových festivaloch, a to aj s možnosťou zúčastniť sa diskusií na témy s týmto fenoménom spojené? Art Film Fest, MFFK Febiofest, Jeden svet SK… Kinečko vám hádže rukavičku!
