Zamysleli ste sa niekedy, prečo máme radi hudobné filmy? Alebo teda filmy o hudobníkoch, kapelách, slávnych hudobných génioch? Sčasti nás to baví pozerať kvôli perfektnej hudbe, ktorú každý notoricky pozná a stala sa akýmsi mementom pre speváka či kapelu. Zároveň nás baví pozerať sa na obraz ich ťažkej driny, šialeného osudu, či postupné objavenie ich geniality, ktorá v nich pomaly dozrievala.
No tu sa nebudeme baviť o týchto filmoch, ale o filme úplne opačnom. Možno ste sa s ním stretli, a možno práve nie, možno ste sa ešte nestretli so speváčkou, o ktorej to bude a ani s jej životným príbehom. A presne o tom je tento film. Ma Rainey’s Black Bottom (2020) režíroval George C. Wolfe a vymyká sa normálu hudobných filmov, a to hneď z viacerých aspektov.
Film o bluesovej speváčke 30. rokov menom Ma Rainey má totiž v sebe zakorenené idey hlboko späté práve s americkou históriou rasizmu a segregácie, ktorú cítiť v takmer každom jednom momente. Je stále prítomný nielen v tomto filme, ale aj v skutočnom živote amerických obyvateľov s inou farbou pleti. Nie náhodou je producentom tejto snímky Denzel Washington, ktorý sa už dlhšie venuje podobnej tematike a upozorňuje na ňu aj takýmto spôsobom.
Denzel Washington pred filmom Ma Rainey’s Black Bottom produkoval a režíroval film s názvom Fences (2016), v ktorom si tiež zahral spolu s herečkou Violou Davisovou. Nie nadarmo spomínam práve tento film, tieto dva filmy sú totiž previazané – okrem toho, že ich produkoval Denzel Washington a v oboch hrá Viola Davis (ktorá za film Fences získala okrem množstva iných ocenení a nominácií Oscara za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe), oba filmy sú adaptáciou divadelných hier uznávaného amerického autora Augusta Wilsona. Ten je známy najmä vďaka sérii desiatich divadelných hier, ktoré sa súhrnne nazývajú The Pittsburgh Cycle a zaznamenávajú skúsenosti a dedičstvo afroamerickej komunity v 20. storočí. Práve preto je komorná atmosféra filmu Ma Rainey’s Black Bottom taká presvedčivá a práve vďaka tomu sú gradované dialógy vedúce dej pomocou napätia také imerzívne.
Napriek tomu, že ide o adaptáciu divadelnej hry do filmovej podoby, nechýba filmu obraznosť, pútavý vizuálny jazyk ani momenty ticha, keď sa divák môže kochať výbornou scénografiou a dobovými kostýmami. Zaujímavá je aj stavba dvoch hlavných postáv, a to práve Ma Rainey a člena jej kapely, trumpetistu Leveeho Greena. Je jasné, že konanie Rainey je napriek jej chaotickosti premyslené a cieľavedomé. Od momentu jej búračky, neskorého príchodu alebo momentu, keď svojho synovca prizve na intro do piesne, ktoré synovec nezvláda a núti kapelu hrať znova a znova, je všetko naplánované tak, aby bolo jasné, že ona je vo vedení a bez nej sa nenahrá ani tón. Viola Davis tu odviedla skvelú prácu pri črtaní tejto podivuhodnej figúrky a dala najavo, že Ma Rainey si musela svoju pozíciu medzi bielymi suprematistami (napríklad jej manažér či riaditeľ štúdia) ťažko vydobyť.
Pre kontrast vidíme Leveeho, ktorý sa pýši novými topánkami za požičané peniaze. Prediera sa svetom, v ktorom sa už ako mladý naučil prekrývať svoj smútok či hnev úsmevom na tvári. Jeho nerozvážnosť, ostrosť a iskrivosť ho privádzajú do krajných situácií. Chadwick Boseman tu taktiež odviedol kus dobrej roboty s jeho herectvom plným mimiky a energickým tancom v jednotlivých scénach. Chadwick Boseman, žiaľ, krátko po natáčaní umrel, a tak práve Ma Rainey’s Black Bottom bol jeho posledný film. Obaja herci sú za tieto roly nominovaní na Oscara.
Film možno nezarezonuje ako filmy Bohemian Rhapsody či Rocketman, hlavne pre špecifickosť a výtvarnú inakosť, no podľa môjho názoru má vyššiu spoločenskú hodnotu, pretože obsahuje témy, na ktoré mnohí celé roky upozorňujú a chcú ich dostať na povrch. Naozaj to nie je len čisto americká, ale celospoločenská téma. Pokiaľ problém rasovej nerovnosti ostane pod povrchom záujmu politikov, ktovie, kedy sa dočkáme výraznejšej odozvy. Aj rasová nerovnosť a jej osud je jeden z dôvodov, prečo Ma Rainey ako hudobný film či bluesovú ikonu mnoho z nás doteraz nespoznalo.
