Godzilla II: Kráľ monštier (Godzilla: King of the Monsters, r. Michael Dougherty, USA, 2019, 132 min)

Rocketman (r. Dexter Fletcher, Veľká Británia / USA, 2019, 121 min)

Už sa také stalo a len sa tak neodstane, že Rocketman, životopisný muzikál o Eltonovi Johnovi, a Godzilla II: Kráľ monštier, životopisný kaiju blockbuster o prerastenej rádioaktívnej jašterici, prišli do kín v ten istý deň, nie je to však jediná vec, čo tie dva, svojím spôsobom veľké filmy, spája. Elton John i Godzilla sú totiž až príznakovými popkultúrnymi ikonami čohosi, čo pokojne môžeme nazvať spätným zvýznamnením. Keď boli na vrchole, reprezentovali ten najprudší mainstream, prvoplánovo populárne, vizuálne atraktívne stvorenia, ktoré dokázali pobaviť, a nič iné sa od nich ani neočakávalo, ale časom, čím boli medzi nami dlhšie, tým bolo zreteľnejšie, že generujú aj ďalšie, vonkoncom nie banálne významy. Godzilla, metafora jadrovej hrozby, ktorú sme si aj tak obľúbili a stala sa vlastne kladným hrdinom, naším strážcom, ktorý síce občas rozšliape nejakú tú mestskú aglomeráciu, ale v zásade to s nami nemyslí zle, a Elton John, personifikácia vyprázdneného gýča, ktorý sa zmenil na autoritu popmusic. Jeho hudba sa nám nemusí páčiť, ani spev, ani pódiový prejav, ale je to stále viac hudba v autorskom slova zmysle ako väčšina súčasného popu. Ikony, ktoré sa dnes, keď sú reliktmi popkultúrnej minulosti, tešia väčšiemu rešpektu ako zamladi. Elton John a Godzilla.

Iste, dali by sa nájsť aj ďalšie paralely, ale už netreba, lebo úvod máme za sebou a môžeme na rovinu priznať, že Godzilla a Elton John sa v jednom texte ocitli iba preto, že veľmi rád chodím do kina dvakrát za deň, najlepšie hneď po sebe, ale trúfam si čoraz menej, lebo už nie som najmladší a dlhšie mi trvá veci spracovať. A keď už sme takto otvorene vyložili karty na stôl, povedzme celú pravdu. Nachos alebo pukance? Dilema, pukance sú folklór, tradícia, istota a nachos také to svieže narušenie stereotypu, oboje mám rád a do kina bez nich nejdem, aj multiplexy musia z čohosi žiť, ale naraz si ich nedám a vybrať si mám vždy problém. Keď však idem do kina dvakrát, problém voľby odpadá a fyzická sýtosť až ťažoba, ktorú potom cítim, je za takýto benefit len malá daň.

A keď už som v tom kine bol, prečo nenapísať aj o Godzille?

Lebo to nemá zmysel? Lebo je to hrozná blbosť? Lebo to nefunguje?

No, veď hej, všetko platí a viesť pomyslený dialóg sám zo sebou, keď si ani nemám prečo protirečiť, je tiež úplne zbytočné, ale už som raz začal, tak to dokončím napriek tomu, že písať o Godzille II je ako vysmievať sa z autistického dieťaťa. Hlúpe a úplne za čiarou.

Godzilla II: Kráľ monštier je v 2D verzii mimoriadne slabučké kino, v 3D IMAXE to môže byť poriadna šupa, pripúšťam, no tam to nie je normálny film, ale audiovizuálna atrakcia, a nevidel som. V 2D áno, a zaujali ma vlastne len dve veci. Charizmatický japonský muž zrelého veku, ktorý občas do deja nemotivovane vykríkol Godžira, nesedel v publiku, aby sme si rozumeli, bol súčasťou filmu a vykríkol to z plátna, a neuveriteľné množstvo motívov, ktoré autori museli použiť, aby nám porozprávali príbeh o tom, ako sa Godzilla popasuje s ďalšími prerastenými digitálnymi monštrami.

Takže takto: úmrtie syna a rozpad rodiny, Atlantída, bezohľadnosť vojensko-priemyselného komplexu, tajná vedecká organizácia, ekoaktivizmus a ekoterorizmus, dutá Zem, mýtopoetická tradícia mytológie ako synkretického poznania, King Kong, monštrum z vesmíru, chovanie predátorov v svorke, spoločenská zodpovednosť vedy za stav civilizácie, choroba a liek, elektroakustika, problém symbiotického nažívania druhov, vplyv urbanizmu na životné prostredie a v neposlednom rade atómová energia ako dobrý sluha a zlý pán.

Ani nesporná motivická mnohosť Godzilly II: Kráľa monštier vo vzťahu k dĺžke filmu – stotridsaťdva minút – však nezabezpečila, že som dvakrát nezadriemal, čo je žiaľ nezvratný príznak toho, že som sa nudil.

Napriek tomu sa neodvážim tvrdiť, že ten film je skutočne nepodarený, skôr akoby sa tvorcovia v snahe nakrútiť blockbuster s myšlienkovým presahom dopracovali až do štádia, v ktorom sa jadro a zmysel podobných spektáklov – okázalé vizuálne orgie – stali takými viac-menej lyrickými výplňami medzi dramatickou hereckou akciou kladúcou dôraz na výpoveď a psychologickú drobnokresbu.

A potom prišiel Elton, respektíve Rocketman, a videl som presne ten film, na ktorý som čakal, poctivý kusisko priamočiarej, remeselne zručnej filmárčiny naplnenej aj zmyslom aj významom, film, ktorý sa mi zdal výborný v každom ohľade, čo ale, pripúšťam, môže byť aj dôsledkom toho, že tesne predtým som videl Godzillu, teda film zbytočný vo všetkých mysliteľných významoch slova.

Rocketman je poctivý staromilský muzikál, tak prudérne sa držiaci žánrových pravidiel, až sa jeho extrémna konvenčnosť stáva vysoko exponovanou manierou, v ktorej sa herecká akcia plynulo mení na akciu tanečnú, spevácky duet je rozvedeným dialógom, ktorý kontinuálne posúva dej vpred a vôbec, muzikál, tradičný, konvenčný, bez postmoderných nuáns. Hrá sa, spieva sa a tancuje, a hoci na úrovni príbehu ide o životopisnú drámu, v ktorej sa Elton John vyrovnáva s traumatickým detstvom, svojou svojráznou povahou a závislosťami, výrazovo zostávame vo veselom, zábavnom, život oslavujúcom filme s pesničkami.

Film, v ktorom je všetko správne, a je to vidieť, respektíve, vidia to aj ľudia, ktorí neprišli do kina na film o Eltonovi Johnovi, ani na snímku, ktorú odporúčajú deviati kritici z desiatich, ale jednoducho si zašli do kina len tak z kratochvíle a film si vyberajú až na mieste. Prekvapivo dobrý film nenápadného nedeľného popoludnia s nezanedbateľným edukatívnym rozmerom týkajúcim sa vývoja popmusic. Elton sa ešte volá Reginald, vyrastá v povojnovej Veľkej Británii, zošnurovanej meštiackou morálkou, ale z Ameriky už prišiel rock’n’roll a soul, ulicami kráčajú mods a mladí chlapci s extrémnym hudobným talentom už nechcú byť filharmonikmi, ale rockovými hviezdami. Ako Reginald, ktorý sa premenuje na Eltona a priezvisko si vypožičia od Johna Lennona. Rock’n’roll  miluje ako všetci, ale spoznáva aj soul a rhythm and blues, tým sa venuje, tie rozvíja, až sa nestane rockovým hudobníkom, ale popovým, pomáhajúcim definovať disco. Nie ako úpadkovú kultúru, ale ako veselšiu hedonistickú alternatívu k melancholickej zamračenosti rocku a alternatívnej vážnosti hippies. Extravagancia ako výraz na obdiv stavanej slobody.

A áno, dejiny popmusic prostredníctvom životného príbehu Eltona Johna sú vedľajším motívom, ale je to tam a je to správne. Hudba, kostýmy, výprava, životný štýl.

Korunu tomu však dáva herecký výkon Tarona Egertona, ktorý už je veľkou hviezdou, ale ešte sme veľmi nemali šancu vidieť, aký je naozaj dobrý herec a vlastne i spevák. To naplno ukazuje práve v Rocketmanovi, filme, ktorý nakoniec vôbec netreba porovnávať s Bohemian Rhapsody, hoci práve na to sa veľmi čakalo. Ak to porovnanie ale predsa len urobíme, vyjde nám, že z hľadiska dramaturgie ide o dve celkom rozdielne snímky, obe vynikajúce, každá iným spôsobom. Bohemian Rhapsody stavia pomník Mercurymu a ukazuje ho idealizovaného, nie takého, aký bol, ale akého si ho chcú fanúšikovia pamätať. Rocketman naproti tomu žiadny pomník nestavia, skôr sa smeje do tváre tomu obstarožnému pánovi, ktorým je dnes. Žije konvenčným rodinným životom nudného Brita a produkuje film o svojej mladosti, aby ukojil svoje nenásytné narcistické ego. Popové monštrum Elton John.