Zrodila sa hviezda? Iste, Prvý človek!
Juraj Malíček 16/10/2018

Je nekonečne osviežujúce nechať sa v kine príjemne prekvapiť. V normálnom kine, teda vlastne v multiplexe, ak môžeme multiplex považovať za normálne kino. A ak nie, ak sú normálne kiná tie ostatné, jednosálovky s programom pre náročnejšieho diváka (nech už sú tí ľudia ktokoľvek), tak je to ešte príjemnejšie.

Hmmm, príjemnejšie možno, ale zmysel to zatiaľ príliš nedáva. Nezámerne som sa totiž chytil do sémantickej pasce spočívajúcej v slovnom spojení “normálne kino”. Čo to je? Čo je normálne? Neviem, ale myslel som to v zásade takto:

Je nekonečne osviežujúce nechať sa príjemne prekvapiť v normálnom kine. V kine, v ktorom sa človek neocitne náhodou v rámci kratochvíle, keď sa z náhleho popudu na tvári miesta rozhodne zájsť na film, ale kam ide naschvál za nejakým konkrétnym, vopred vybraným filmom. A je jedno, či je to multiplex alebo jednosálovka, aj keď v tej jednosálovke je akosi jasnejšie, že sa v nej naozaj zišli diváci pozrieť práve na tento konkrétny film.

Na filmy, lebo sú dva a o oboch sa už teraz, mimoriadne predčasne, začalo hovoriť ako o potenciálnych oscarových filmoch, čo môže znamenať začiatok kampane, ale zrejme to znamená iba to, že sú tak normálne dobré.

Skúsme to teda do tretice.

Je nekonečne osviežujúce nechať sa v normálnom kine prekvapiť normálne dobrým filmom.

V poriadku, všetko sedí, akurát to prekvapenie treba vysvetliť, s čím už sa mi naozaj nechce zdržiavať, a tak len skonštatujem, že Zrodila sa hviezdaPrvý človek ma príjemne prekvapili. Čakal som totiž, že oba budú prvoplánovými prepálenými emocionálnymi vydieračkami, remeselne štandardne dobre zvládnutými filmami, ktoré jednoznačne atakujú prvú signálnu sústavu. Rýchla expozícia, dekoratívna kamera, srdcervúca hudba, plačeme, dojímame sa, „cítime“, lebo presne taký bol autorský zámer. Dostal som však filmy, o ktorých sa dá premýšľať aj bez prílišného spoluautorského nadinterpretačného nasadenia. Akože sofistikovať sa dá vždy, ale teraz netreba, lebo je to tam.

Čo je kde?

Idey, myšlienky, inšpiračné zdroje, leitmotívy v druhom pláne, pridávajúce k základnému posolstvu rozmer skutočnej hĺbky.

Zrodivšej sa hviezde je veľmi pekné sledovať, ako Bradley Cooper síce nakrúca programový filmový trhák s Lady Gaga v hlavnej úlohe (lebo tá pani azda ešte stále má dosť fanúšikov na to, aby bolo komerčne zaujímavé zveriť jej v tom hlavnú úlohu), ale zároveň sa nezrieka azda až fanúšikovskej posadnutosti tou látkou. Štvrtý hollywoodsky film s tým istým názvom a vlastne o tom istom je sám osebe veľmi dobrý, ale zároveň aj podstatne slabší v porovnaní s predchádzajúcimi snímkami.

Na film Zrodila sa hviezda z roku 1937 by si dnes, nebyť tejto novej Cooperovej verzie, spomenul okrem ortodoxných fanúšikov „starého Hollywoodu“ málokto. Pritom ide o snímku, ktorá je svojho druhu priekopníckou moralistickou satirickou drámou pranierujúcou pomery vo vtedajšom Hollywoode. Autotematický film ambíciami nie nepodobný Sunset Boulevardu Billyho Wildera, ktorý je však viac ako o dekádu mladší. Pôvodný scenár Star is Born napísali Robert Carson a manželia Dorothy Parkerová a Alan Campbell. Ona, ľavicová intelektuálka a poetka, ktorá sa neskôr, v ére McCarthyho honu na komunistov ocitla na hollywoodskej čiernej listine a on, herec a scenárista s nevyjasnenou sexuálnou orientáciou. Vzali sa a rozviedli a znova sa vzali a žili oddelene a vôbec, ich životný príbeh by si zaslúžil vlastný film. Dôležité je, že Carson, Parkerová a Campbell veľmi dobre vedeli, o čom píšu. Podarilo sa im presadiť v Hollywoode v časoch vrcholiaceho štúdiového systému, keď mal naozaj aj fakticky, štruktúrou aj spôsobom práce najbližšie k továrni (na sny). To všetko je v tom filme akosi prítomné. Nakrúcal sa farebne, Technicolor ukazoval, čo dokáže a spolurežíroval ho nositeľ vôbec prvého Oscara udeleného za réžiu William A. Wellman. Hlavnú ženskú úlohu stvárnila Janet Gaynor – prvá nositeľka Oscara za ženský herecký výkon a hlavná mužská úloha prischla Fredricovi Marchovi, ďalšej hereckej legende, v tých časoch zažívajúcej vrchol svojej kariéry. Prvá Zrodila sa hviezda nebol teda žiadny bezvýznamný film, ale naopak, film veľký vo všetkých významoch tohto slova. Akurát v ňom nikto nezaspieval ani notu, Vicky Lesterová a Norman Maine boli herci.

Druhá Zrodivšia sa hviezda (1954) – tá, čo v nej Streisandku a Lady Gaga hrá Judy Garlandová a Krissa Kristoferssona a Bradleyho Coopera James Mason, vlastne naopak, oni hrajú ich, ale rozumieme si, táto druhá Zrodivšia sa Hviezda je veľkolepým spektáklom, dráma a muzikál v jednom a nič dramatické sa nestane, ak použijeme slovo gýč, lebo ten film má už takú patinu, že mu vlastne nemôžeme nijako uškodiť. Nejde pri tom o remake v dnešnom slova zmysle, skôr o ďalšiu, výrazne upravenú adaptáciu toho istého scenára, ktorá jednoducho ignoruje skutočnosť, že ten príbeh bol už raz sfilmovaný. Originál azda najvýraznejšie pripomínajú mená hlavných hrdinov (aj tu sa stretávame s Vicky Lesterovou a Normanom Maineom). A ešte čosi má druhá Zrodila sa hviezda spoločné s tou prvou: silný casting, geniálneho režiséra a veľký sukces. Lebo Garlandová tu už bola zaškatulkovaná ako Dorotka z Čarodejníka z krajiny Oz (1938) a zo všetkého najviac potrebovala poriadny comeback. James Mason sa tešil mimoriadnej diváckej priazni ako silný charakterový herec a milovník. Najpodstatnejšie však je, že film režíroval George Cukor, režisér s povesťou výrobcu hviezd a jedna z najväčších filmárskych legiend vôbec. Niet sa čomu čudovať, že aj druhá Zrodila sa hviezda bola mimoriadne úspešným filmom.

No a do tretice tu máme snímku Zrodila sa hviezda z roku 1976, film, ktorý je už priznaným remakom druhého filmu, avšak redukuje psychologickú drobnokresbu a posúva celý príbeh od drámy k romanci.

Dodnes silný film, ktorý funguje, navyše ľudia si ho pamätajú a majú ho radi. Svojím spôsobom ide o stále živú vec, na ktorú sa dá stále naraziť kdesi v telke. Je to súčasť mladosti a detstva dnešných päťdesiatnikov, rodinné striebro a nesiaha sa naň inak, ako svätokrádežnou rukou mrzkého hollywoodskeho vykrádača hrobiek, ktorého neženie nič iné, len vidina zisku. Lenže to by režisér Bradley Cooper nesmel byť jedným z fanúšikov, hoci mladším. Inšpiruje sa, áno, ale nevykráda, skôr sa skláňa a vzdáva hold.

A v tom je Cooperova verzia výnimočná. Zrodila sa hviezda model 2018 totiž nie je priznaný remake iba predchádzajúceho filmu, ale všetkých troch predchádzajúcich verzií. Dokáže si pritom nájsť svoje vlastné autonómne miesto. Cooper má napozerané a nebojí sa žmurkať na podobne postihnutých, subtílne, ale veľmi presvedčivo sa inšpiruje minulými snímkami, ale nenecháva sa nimi zviazať. Predchádzajúce verzie netreba poznať, ale s nimi je to ešte lepšie. Cooperova Zrodila sa hviezda je totiž veľmi pokorným filmom. Keď tieto slová píšem, sám pociťujem veľké rozpaky, lebo vlastne nechtiac musím skonštatovať, že Lady Gaga je v tom výborná. Teda nie, nie popová radoby extravagantná diva, čo ju poznáme a neznášame ako Lady Gagu, ale Stefani Germanotta, veľmi talentovaná herečka, ktorú asi aj dosť nešťastne – vzhľadom na divácke predsudky – preslávila jej predchádzajúca úloha popovej radoby extravagantnej divy.

Lady Gaga iste nejakých divákov pritiahne a prajem im to, lebo ak pôjdu do kina na Lady Gaga a nie na film Zrodila sa hviezda, takmer isto budú ak nie sklamaní, tak určite veľmi prekvapení. Čakal som čokoľvek, ale toto nie.

Prvý človek (The First Man) je štvrtým filmom režiséra a scenáristu Damiena Chazellea. Aktuálne ide o mimoriadne horúcu hollywoodsku akvizíciu medzi takými tými ambicióznejšími tvorcami, čo ešte nenakrútili ani jednu komiksovú adaptáciu a sústreďujú sa na filmy, v ktorých nevybuchujú veci. V duchu Chazelleových predchádzajúcich filmov (Guy and Madelaine on a Park Bench, 2009; Whiplash, 2014; La La Land, 2016) je Prvý človek snímkou, o ktorej sa má veľa hovoriť. Film tematizujúci veľkú epochu najnovších dejín – dobýjanie vesmíru, respektíve prvý let človeka na mesiac – nakrútený však ako existenciálna dráma jedného človeka, veliteľa Apola 11 Neila Armstronga. Je to ohromne silný príbeh, ktorý v sebe spája súkromnú, až intímnu drámu s vonkajškom, politicky motivovaným a extrémne nebezpečným dobrodružstvom. Jeho symbolický význam sa pritom doceňuje len veľmi ťažko, o čom by vedeli hovoriť predovšetkým priaznivci jednej z najvýraznejších konšpiračných teórií dvadsiateho storočia.

Tak boli sme na Mesiaci alebo nie?

Vo vzťahu k okolnostiam, za akých sa to udialo, je pohodlnejšie veriť, že nie, že celé si to vymyslela CIA, illumináti alebo ktokoľvek iný a je výborné, že Chazelle sa snaží nakrútiť čo najpresnejší historický film. Predlohou snímky je knižka amerického historika vesmírnych misií Jamesa R. Hansena, ktorému sa dôveruje ťažšie, ako konšpirátorom. Iste, snímke nechýba umelecká licencia. Chazelle nenakrúca nič, čo by pripomínalo hraný dokument, ale to je vzhľadom na videné celkom jedno. Lebo Prvý človek je film, ktorý emocionálne nevydiera a celkom ignoruje patriotické vlastenectvo a pátos. Žiadne hviezdy a pruhy, len absurdný podnik, ktorý napĺňa politickú objednávku a neberie ohľady na nič a na nikoho. Fanatici a šialenci, geniálni rojkovia, čo majú bližšie k malým deťom ako k zodpovedným dospelým, a práve vďaka tomu dostali človeka na Mesiac. Dnes už také čosi nie je možné, nikto by to nepoistil, nikto by to nezaplatil, nikto by to neobhájil.

A presne toto som si z Prvého človeka odniesol, kvôli tomuto ma nadchol. Nie kvôli silnému a tragickému Armstrongovmu súkromnému príbehu, ktorý mi tam vlastne vadil, ale kvôli veciam, čo všetko toto presahujú. Našu malichernosť, zodpovednosť a zdravý rozum presahujú kamsi von, k metafyzičnu. A práve toto sa mi zdá vo vesmírnej nekonečnosti veľmi presným symbolom. Nie náhodou sa jeden z najlepších sci-fi románov vôbec volá Koniec detstva, ale to už sme kdesi inde.

„Realistický“ Prvý človek, film, čo je v konečnom dôsledku fantazijnejší, ako tá najbesnejšia komiksovka a Zrodila sa hviezda, film, ktorý svoj význam nehľadá v budúcnosti, ale v minulosti. Parádne kusy.

The First Man
DreamWorks