Rozhovor s režisérkou a kameramankou Kirsten Johnson

Keď som sa dozvedela, že americká režisérka a kameramanka Kirsten Johnson (KJ) prijala pozvanie od Visegrad Film Forum, aby v Bratislave osobne predstavila svoj film Cameraperson a na VŠMU študentom spravila aj tematickú masterclass, skákala som od radosti. Kirsten totiž už niekoľko rokov patrí medzi moje osobné sheroes a filmárky, ktorých prácu si veľmi vážim a obdivujem. Keď som ju stretla po prvýkrát na americkom festivale dokumentárnych filmov v Camdene v roku 2016, okamžite na mňa zapôsobila. Premiérovala tam vtedy Cameraperson, ktorý o pár mesiacov nato dostal nomináciu na Oscara v kategórii najlepší dokumentárny film. Kirsten stála na pódiu v pestrofarebnom oblečení, bola o hlavu vyššia ako moderátor a sršala z nej neskutočná energia. Podobne intenzívne dojmy zanechala nielen vo mne, ale aj v študentoch a všetkých tých, ktorých na VFF stretla. Tento rozhovor vznikol práve v priebehu dvoch dní, kedy som Kirsten v Bratislave sprevádzala, a takisto aj na obede s Jankou Bébarovou (JB) z českého filmového časopisu 25fps. Spoločne sme s Kirsten debatovali o jej filmoch, zákulisí filmového sveta, jej rodine a feminizme.

IH: Keď som videla váš film Cameraperson po prvýkrát, zostal vo mne ešte niekoľko dní a dosť intenzívne som o ňom premýšľala. Je v ňom niekoľko veľmi silných momentov, no pre mňa osobne boli najsilnejšie časti s vašou matkou. Bolo pre vás výzvou vložiť do filmu osobnú líniu alebo ste s touto myšlienkou pracovali už od začiatku?

KJ: Určite to nebola myšlienka, ale skôr strach. Myslím, že práve strach je jednou z vecí, ktorá nás všetkých pri práci nejakým spôsobom motivuje alebo poháňa. Film nás okrem iného núti prehodnocovať náš vzťah k hanbe. Všetci sa za niečo hanbíme a často je v nás aj hanba, ktorú nevieme až tak dobre pochopiť. Vieme len, že nás hanba nejakým spôsobom zväzuje. Moja matka bola výnimočná žena, no veľmi nerada sa pozerala na komplikované alebo nepekné veci. Som si istá, že by nezniesla byť v tomto filme, keby tu dnes s nami mohla byť. Považovala by za zradu, že je v ňom zachytená, ako trpí Alzheimerom. Takže pre mňa to bol naozaj veľký boj a skutočne som sa bála dať ju do filmu. Ale práve na častiach s mojou matkou a mojimi deťmi som chcela ukázať, ako v tomto procese nemajú žiadne slovo ani možnosť rozhodovať, pretože ja ako autor mám v danom kontexte v rukách najviac moci. Chcela som explicitne hovoriť o tom, akú moc máme my filmári v rukách nad tými, o ktorých sú naše filmy. No všetci sme len ľudia a tieto záležitosti sú komplikované. Ide o milujúci portrét mojej matky a ktovie, možno by sa jej ten film, naopak, veľmi páčil. Keď som sa s Cameraperson vrátila do Bosny, rodina, ktorá v ňom vystupuje, mi povedala: „Je skvelé, že ste spravili tento film, pretože vaše deti uvidia, kým ste boli.“ A vtedy som si uvedomila, že som nikdy nemyslela na to, že tu raz bude budúcnosť, v ktorej už nebudem, a práve tento film bude vypovedať o tom, kým som bola. Skutočnosť, že si ho pozrú diváci a vytvoria si k nemu osobité väzby, mu napomáha neustále sa hýbať. Myslím, že je to pre mňa základná hodnota. Obrazy sú vzťahy. A Cameraperson  je stále nažive, aj keď neviem, kam všade ešte pôjde.

IH: Cameraperson od premiéry na festivale Sundance precestoval celý svet a videlo ho mnoho divákov vo viacerých krajinách. Aké reakcie ste naň dostávali od divákov rôznych vekových kategórií či odlišných kultúr?

KJ: Jednou z vecí, ktoré ma prekvapili, bolo docenenie filmu mladými ľudmi. Tínedžeri zbožňujú Cameraperson. Čiastočne preto, že ich generácia sa stretáva s obrazmi v natoľko enormnej miere, že im dobre a sofistikovane rozumie. Mne trvalo nejaký čas, kým som sa začala skutočne hlboko zaoberať obrazmi a klásť si aj prostredníctvom filmu Cameraperson tieto otázky. Oni však už s obrazmi vyrastajú. Rozumejú im, čo bolo skutočne zaujímavým zistením a veľmi ma to potešilo. Poukazuje to na schopnosť mnohé myšlienky odkomunikovať cez obrazy- aj naprieč rôznymi generáciami. Stretávam sa s množstvom životných skúseností divákov, ktoré im umožňujú čítať tento film rôznymi spôsobmi. Scénu z afrického pôrodného oddelenia môže niekto čítať ako kruté správanie pôrodnej sestry, no iní v nej vidia človeka, čo sa každý deň v hrozných podmienkach stretáva s náročnými životnými situáciami, no napriek tomu príde na druhý deň opäť do práce a veľa jej obetuje. Ale ak nerozumiete chudobe, nedostatku infraštruktúry, medicínskym záležitostiam alebo tomu, ako funguje pôrod, máte z tejto scény úplne iný pocit ako niekto, kto je napríklad doktorom. Keď som ju nakrúcala, netušila som, že ten novorodenec nemá ani najmenšiu šancu na prežitie. Dúfala som, že to bude mať šťastný koniec. Každý máme inú skúsenosť a rozumieme odlišným veciam, takže pri práci na filmoch k tomu pristupujem tak, aby diváci nemali pocit, že sú trestaní za nevedomosť, ale aby sa nebáli klásť otázky o veciach, ktorým nerozumejú.

JB: Zažili ste niekedy vo vašej kariére moment, kedy ste si povedali, že všetky náročné situácie, s ktorými sa počas nakrúcania stretávate, sú už na vás jednoducho priveľa?

KJ: Myslím, že predtým, ako som začala pracovať na Cameraperson, som bola len krok od bodu presýtenia. Nerozumela som napríklad tomu, prečo som viac už nechcela cestovať, a z ničoho nič mi začala vynechávať pamäť. Nevedela som si spomenúť, čo som robila pred týždňom alebo kde som bola. Bolo to v období, kedy som jeden deň bola v Nigérii, na druhý deň v Gruzínsku a na ďalší v Indii. Nič z toho som si nepamätala. A to ma vydesilo. Bola som jednoducho presýtená príbehmi, obrazmi a najmä všetkým, čo som nestíhala spracovať. Práca na Cameraperson mi pomohla postupne odbaliť všetok ten materiál, ktorý som do seba naberala v enormnom množstve veľmi rýchlo a dlhú dobu. Začala som to v sebe pretrieďovať a nakoniec som zistila, že veci, ktoré som nakrútila, ma v skutočnosti zasiahli omnoho silnejšie, ako som si dovtedy uvedomovala.

JB: Ako vníma vaša rodina náročnú prácu, ktorú robíte?

KJ: Predtým, ako som mala rodinu, som bola na cestách 250 dní v roku a milovala som to. Teraz, keď mám deti a odídem od nich na 10 dní, viem, že je to pridlho. Mení sa to podľa toho,  aké sú staré, no teraz, keď majú 7 rokov, neodchádzam na viac ako 10 dní, a to sa tiež stane len raz za 3 mesiace. Viem, že doma sú šťastní a v bezpečí, a oni zas vedia, že keď odídem, tak sa vždy aj vrátim a budem im rozprávať zaujímavé príbehy. Ale možno si za pár rokov z toho budú pamätať len to, že som bola vždy preč. Je ťažké povedať, ako to budú vnímať. Mám z toho rôzne pocity. No určite je dôležité, aby videli, že ich matka tam niekde vo svete niečo robí. Ženy sú často konfrontované s tým, koľko toho dávajú iným. Aj samú seba s touto otázkou neraz konfrontujem. Prečo som napríklad teraz prišla až sem, aby som mohla dať moju energiu týmto ľuďom? Viem, že mi to berie, ale aj dáva energiu späť, je to potrebné. Koľko času však tomu venujem? Pre skupiny ľudí, ktorí nemajú v spoločnosti vysokú mieru reprezentácie (napríklad ženy, ľudia iných etnických skupín či z rôznych provincií), neexistuje dostatočné množstvo vzorov. Aj preto to robím, len je dôležité ustriehnuť mieru energie, ktorú dávam, aby som mohla aj sama fungovať a kreatívne tvoriť.

JB: Zažili ste niekedy situáciu, kedy vás ako filmárku niekto podceňoval len preto, že ste žena?

KJ: Dlho som si myslela, že takéto situácie nezažívam. Nakrúcala som filmy, kde som pracovala s množstvom mužov, a oslovujú ma na spoluprácu z rôznorodých projektov. No až keď som chcela spraviť vlastný film, zažila som čosi veľmi blízke podceňovaniu. Námet filmu Cameraperson som šla prezentovať na pitching fórum HotDocs v kanadskom Toronte. V miestnosti bolo množstvo vplyvných ľudí, ktorých sme chceli osloviť na spoluprácu alebo financovanie filmu. Myslela som si, že som projekt odprezentovala veľmi slušne, no po prezentácií všetci dôležití sponzori alebo programoví riaditelia z televízií zmizli. Počas toho týždňa za mnou prišlo 37 mladých žien, ktoré mi povedali, že veľmi dúfajú, že sa mi film podarí realizovať, no ani jeden muž mi nepovedal to isté. Vtedy mi to pripadalo naozaj zvláštne, pretože som nad Cameraperson neuvažovala ako nad vyslovene „ženským“ filmom. Neriešila som v ňom žiadne zásadné ženské témy. Až koncom týždňa ma oslovil jediný muž, Tom Quinn, ktorý pracuje pre distribučnú spoločnosť Neon a v New Yorku je v dokumentárnych kruhoch veľmi známy. V tom čase som ho vôbec nepoznala. Tom Quinn za mnou prišiel a povedal mi, že prezentácia môjho filmu bola skutočne odvážna, čo mi opäť pripadalo zvláštne. V tom momente sa vo mne niečo zlomilo a uvedomila som si, že bolo odvážne ísť nakrúcať do Jemenu a Afganistanu, ale urobiť prezentáciu o tom, čo som už nakrútila, nie je predsa odvaha. Pochopila som, čo si mysleli o mojom filme všetci tí dôležití ľudia, ktorí sa po prezentácii vyparili. Zdal sa im veľmi úzko profilovaný, formálne nevyrovnaný, nepozdával sa im názov a pod., ale hlavne neverili, že ho skutočne vytvorím. Tomovi som preto povedala: „Ako si môžeš myslieť, že ja, 50-ročná filmárka, ktorá celý život lieta po svete a nakrúca filmy, nedokáže vytvoriť film z materiálu, ktorý má už roky celý pripravený?“ Táto skúsenosť mi ukázala, ako vie byť kvalifikácia aj tej najskúsenejšej ženy ešte stále spochybňovaná v očiach iných mužov. Spochybňovali by môj film, keby som bola muž? Pýtali by sa ma rovnaké otázky?

IH: Keď som študovala dokumentárny film, často som sa aj so spolužiačkami z iných katedier stretávala s nepochopením alebo nálepkovaním našich nápadov a filmov ako „ženské témy“. Mnohí pedagógovia, najmä starší muži, absolútne nechápali naše videnie, čo bolo často veľmi frustrujúce. Až skúsenosť mimo školy a zo zahraničia mi pomohla vidieť veci z inej perspektívy, doceniť vlastný pohľad, i keď je možno iný od toho „tradičného“. Akú radu by ste dali mladým študentkám filmu, aby sa naučili spochybňovať, čo sa učia a nebrali to ako dogmu, ktorej musia samé podliehať?

KJ: Dnes ráno som sa pred mojou masterclass rozprávala s tromi mladými študentkami z VŠMU a jedna mi spomínala, že je jediné dievča na svojej katedre. Pedagógovia jej vraj často hovoria, akí sú prekvapení, že je taká inteligentná, čo ma úplne šokovalo. Takýto prístup je skutočné sklamanie. Asi by som teda povedala, že je potrebné najskôr veci identifikovať a pomenovať. Keby sme sa študentov opýtali, aké sú ich obľúbené filmy, asi by vymenovali samé filmy mužských režisérov, v ktorých sú väčšinou hlavní protagonisti muži. Musíme sa vedieť sami seba opýtať: Na čo som sa pozeral/la? Čím ma to kŕmili? A následne sa potom môžeme opýtať: Ako sa môžem pozerať inak? Je dôležité priznať si, že sa to deje a že vo veľkej miere je to iba štruktúra. Napriek tomu, že história filmu je toho plná, je rovnako možné situáciu zmeniť. Ale ako? Stačí napríklad len premietať viac filmov ženských autoriek, skutočne si ich vážiť a aj o nich hovoriť. Ak je tu nejaké status quo, tak ho musíme narušiť. Je to však náročné bez toho, aby sa druhá strana necítila napádaná. Musíme byť v niečom citliví, ale zároveň aj agresívni. Musíme si nájsť spojenkyne a spojencov, otvorene sa rozprávať. Ak by tam bol napríklad jeden pedagóg, ktorý daným problémom rozumie, musíte ho poprosiť, aby bolo jeho podporu v týchto otázkach viac počuť. Pretože on možno ani nevie, že potrebujete jeho pomoc – a pritom hlasy takýchto spojencov vedia pomôcť veci zmeniť k lepšiemu.

IH: Mne osobne dlho chýbal pocit filmovej komunity, ktorá si naozaj pomáha a nepozerá sa na tých druhých len ako na ďalšiu konkurenciu. Cítim, že je to možno aj prípad žien. Neuvedomujeme si, ako sme boli vedené a vychovávané k tomu, aby sme v tej druhej videli konkurenciu v kariére alebo v pozornosti mužov. A pritom by sme vedeli byť omnoho šťastnejšie a silnejšie, keby sme si pomáhali a nie spolu súperili…

KJ: Určite! To je však veľmi náročné, pretože až keď máme okolo 30-35rokov, uvedomíme si, že kým sme mladé, muži nám venujú pozornosť len preto, aby mohli byť v našej blízkosti. Nechápeme, ako funguje štruktúra takejto diskriminácie. Máme pocit, že sme pre nich zaujímavé, volajú nás na premiéry a rozprávajú sa s nami pri drinkoch, ale nevidíme, že potom ponúknu miesto niekomu inému – a často práve inému mužovi. Až keď sme staršie, uvedomíme si, že my starneme, pozornosť mužov klesá a stále nedostávame žiadnu prácu. Ak nemáte moc, po určitom čase sa záujem o vás vytratí. Nakrútila som nespočetné množstvo filmov a napriek tomu som sa ako filmárka stala neviditeľnou. Môj režijný debut v roku 1999 bol celkom úspešný, no až teraz, 20 rokov potom, mi prvýkrát boli ponúknuté peniaze na nakrútenie pripravovaného filmu. A bola to práve žena, ktorá bola v pozícii, že mi peniaze mohla ponúknuť. Dlho som si myslela, že je to mnou a že nie som dosť dobrá. Až po rokoch sa mi skutočne podarilo uspieť a zrazu som „Kirsten Johnson“! Ale to sa jednoducho vôbec nemuselo stať. Mala som veľké šťastie, že sa Cameraperson uchytil práve v momente, kedy sa začalo viac hovoriť o ženských filmárkach, pretože inak by ho možno nikdy nikto nevidel. Myslím, že všetko začína v nás. Všetci sa vieme snažiť o trochu viac. Ak sa ma niekto opýta na 10 mojich najobľúbenejších filmov, budem sa viac snažiť, aby to nebol zoznam desiatich filmov, ktoré nakrútili iba známi muži, ale aby tam boli aj skvelé filmy ženských autoriek alebo filmárov z iných etnicít a iných krajín, ktorých skúsenosť nie je rovnaká ako moja.