Kvetinárstvo – réžia: Ruben Desiere, Slovensko / Belgicko, 2017
Vzťah titulku k belgickému filmu Kvetinárstvo nechce mať bulvárny podtext, skôr načrtáva elementárnu otázku: pozeráme sa na dokument či hraný film?
Na MFFK Febiofest bude mať premiéru belgicko-slovenská koprodukcia Kvetinárstvo Rubena Desiereho. Belgický režisér obsadil do svojho celovečerného hraného debutu protagonistov jeho predošlého stredometrážneho dokumentu Kosmos (2014), ktorým absolvoval filmovú školu v Gente.
Pozícia tých istých sociálnych hercov vystupujúcich v autorskom dokumente sa síce zmenila – v Kvetinárstve sú to naturščikovia (neprofesionálni herci) – tému rómskych ekonomických migrantov Desiere do Kvetinárstva preniesol. Dôležitú rolu v pozadí má pritom diskurz veristickej fikcie a dokumentárnosti, ktorá sa vo filme významne odtlačila.
Nie je to paradokument, no nie je to ani hraný film. Kvetinárstvo reprezentuje veľmi aktuálny problém hranice reality a fikcie značne prítomný aj v súčasnej slovenskej kinematografii, pochádzajúci ešte z „hanákovskej školy” na pomedzí fiction a non-fiction. Príkladom sú filmy ako Hotel Úsvit (2016) Márie Rumanovej, 5. október (2016) Martina Kollára či hociktorý kreatívny dokument Petra Kerekesa.
Život vo vákuu
Príbeh Kvetinárstva je síce vymyslený, no jeho symbolickosť nadväzuje a stavia na reálnej, živej a všadepresakujúcej (v podstate – a to je tragické – životnej) téme rómskej trojice Tomáša Baloga, Rastislava Vaňa a Vladimíra Balásza (Mižuho). Sú to večne chýbajúce peniaze. Predstavy a sny podmienené ich získaním sú vo filme konfrontované s drsnou skutočnosťou: život sa bez peňazí takpovediac nehýbe, a o to viac o nich v príbehu počúvame. V nepriazni okolností a spôsobe, akým ju Rómovia spracovávajú však nachádzame veľmi funkčný a často absurdný humor.
Chcú vylúpiť Belgickú národnú banku. A to tak, že sa do nej plánujú doslova prekopať cez zadnú miestnosť istého kvetinárstva. Plány im naruší zdanlivo triviálny problém – počasie. Dážd totiž zdvihne vodu v kanáloch. V pomalom tempe a dlhých záberoch tak sledujeme trojicu zaseknutú vo vlečúcom sa čase. Je im zima, sú unavení a nudia sa. Ako však už dávno ukázala teória kvantovej fluktúacie – aj vo vákuu existuje energia, ktorá v mikrosekundách vzniká a zaniká. Aj v Kvetinárstve sa na oko nič nedeje, život v trvaní je tu ale prichytený in flagranti.
Je to akoby čakali na Godota. A divák dlho presne nevie, prečo hĺbia jamu v akomsi sklade, kto ich tým poveril, či aký to má zmysel. Banálne prehovory, nikam nevedúce dialógy, no aj prekvapivo poetické konverzačné pasáže. Všetko, čo rómskym nehercom Desiere vložil do úst, no iste má na tom podiel aj improvizácia, vyznieva autenticky. A to je v diele, ktoré čerpá z oscilácie na rodových hraniciach kinematografie, dôležité.
V rozhovore pre portál Cineuropa režisér konštatuje, že mal vždy rád ich konverzácie: „Len si tak sadnú a čas trávia debatovaním,” povedal. Aj esencia ich dialogických nuansí má teda zdroj v odpozorovanej realite, ktorá bola do filmu citlivo transponovaná.
Predošlý Desiereho film pojednával o rómskej rodine, ktorá sa presťahovala z košického sídliska Luník IX. do belgického Gentu. Šli za prácou a lepším životom do „zemi zasľúbenej”. Už tu autor anticipoval, aký spôsob práce preferuje – využil observačnú metódu, ktorá implikuje špecifický rytmus. Kvetinárstvo so svojou úspornou fabulou a skromným príbehom pôsobí dojmom dokumentárneho pozorovania, vyžaduje pozorného diváka.
Menšina v cudzine
Na liberálnejšom Západe nachádzajú ekonomickí migranti často opäť len segregáciu či prinajmenšom pocit izolácie. Ich integrácia je dlhodobý problém, pocit vyčlenenia, samoty evokuje stagnáciu a tápanie. Pri myšlienkach na návrat sa imigranti nemôžu vyhnúť úvahám o citeľne nižšej miere xenofóbii v západnom svete.
Jednoducho povedané – a aj úzka vzorka Desiereho hranodokumentárnej snímky to ilustruje – na Západe títo ľudia šťastie nenachádzajú. Autorova, v istom zmysle sociologická sonda, portrétuje hlbokú dezilúziu jednej marginalizovanej časti spoločnosti, ktorej usporiadaný a možno aj krásny život sa odohráva len v snoch. Kupodivu však nikto z nich snívať neprestáva – a aj samotný príbeh tak napokon niekam (do)speje.
