Volný pokoj / Vacancy, réžia: Alexandra Kandy Longuet, Belgicko 2018
Volný pokoj je zatiaľ posledným víťazom hlavnej súťažnej sekcie Opus Bonum Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava. Čo to znamená? Čoraz častejšie debatujeme (alebo skôr pochybujeme) o relevantnosti vkusu a kritériách filmových festivalov. Do posledného ročníka Ji.hlavy sa prihlásilo 3649 filmov, a hoci má väčšina z nich zaujímavé, dôležité či kontroverzné témy, tento festival je známy preferenciou kritéria inovatívnej formy. V sekcii Opus Bonum súperilo 17 filmov. O víťazovi rozhodla jednočlenná porota, tentoraz v podaní žijúcej legendy poľského kina morálneho nepokoja, Krzysztofa Zanussiho, ktorý je známy aj silným duchovným apelom svojich filmov, vychádzajúcim z kresťanskej tradície.
Volný pokoj je kolážou portrétov takzvaných stratených existencií. Navyše starnúcich. Beverly je samotárka závislá na drogách a kasíne, potetovaný Manny je bývalý díler a Kevin (neherecká verzia Harrisona Forda) napriek nespornému talentu rádioamatéra trčí v bohom zabudnutom moteli bez zjavnej motivácie či sociálnych väzieb. Beverly sa túži stretnúť so synom – maturantom, Manny plánuje zrekonštruovať svoj domov a zdá sa, že Kevina robí šťastným modelovanie svojich technologických vynálezov. Zmysel života by tu skrátka aj bol, ibaže ich všetkých od neho delí akási prázdnota, ktorú nemožno prekročiť. Medzera medzi zmysluplným “kedysi” a “jedného dňa”. Z filmu Alexandry Kandy Longuetovej sa nedozvieme nič o tom, čo bolo predtým alebo čo bude potom, ani o tom, prečo to tak je, no o tejto medzere (vacancy) sa dozvieme všetko.
K status quo postáv prispieva absentujúci americký sociálny systém, o ktorý by sa mohli oprieť. Režisérka sa však zdržiava doslovnosti v obviňovaní. Vo filme nevidíme úrady, nepočujeme priamu obžalobu systému. Na základe skúsenosti s inými dokumentárnymi filmami – nakrútenými či už v publicistickom, alebo participatívnom mode – si toto všetko domyslieť vieme, a preto si môžeme nechať naplno zamestnať vnemy prítomnosťou, aktuálnym bytím v jeho nahote. Svojím spôsobom ide buď o spirituálny, alebo halucinogénny zážitok, prípadne oboje.
V rozhovore pre Dok.revue táto belgická režisérka francúzskeho pôvodu oponuje sugestívnej otázke, ktorá jej film prirovnáva k white trashovým fériám ako American Honey (2016, r. Andrea Arnold) či The Florida Project (2017, r. Sean Baker). Podľa Longuetovej slov prichádzala inšpirácia skôr od talianskych filmárov Gianfranca Rosiho (Sacro GRA) a Roberta Minerviniho (Druhá strana). Ešte zaujímavejšie by však podľa mňa bolo špekulovať o realite filmu Volný pokoj ako o dokumentárnom Twin Peaks, konkrétnejšie o tom z roku 2017.
Nie jasne identifikovaná udalosť v živote človeka ho uvrhne do priestoru medzi bytím a nebytím, kde je konfrontovaný s bežnými elementami dovtedajšej skutočnosti, iba akosi transformovanými do iných, surreálnych konštalácií, v ktorých silnejšie vyniká absurdnosť existencie týchto singularít. Volný pokoj je ako tá miestnosť so šachovnicovou podlahou a závesmi z červeného zamatu, v ktorej Cooper hľadá odpovede, alebo skôr vhodný spôsob kladenia otázok. Lynchovský svet ideí v Longuetovej dokumente podopiera tiež setting amerického wastelandu, do ktorého sú premietané. Protagonisti obývajú izby prázdnotou zívajúcich treťotriednych hotelov či pracujú na ľudoprázdnej pumpe (na ktorej ešte aj žiarovka bliká rovnako ako na tej z Twin Peaks). Je to svet rozbitých neónov, opustených diaľnic, kamiónov, hororových malých cintorínov a hracích automatov, ktoré sú nielen symbolom skutočného života („You play, you pay“, hodnotí svoj sociálny a duševný stav Manny.), ale pre mnohých Američanov aj naozaj prozaickou realitou. Toto vizuálne univerzum podfarbuje mystická hudba. V niektorých momentoch, ako keď zaznela na pozadí ubiehajúcej „stratenej diaľnice“, sa nedalo nespomenúť na Lynchovho dvorného Badalamentiho. Hudbu v tomto prípade však nezložil on a ja som objavila výnimočného belgického skladateľa Thomasa Vaquiea, ktorý úzko spolupracuje s dokumentaristami a inými vizuálnymi umelcami.
Od Lyncha si cez tému prázdnoty dovolím preskočiť až k Noého Vojdi do prázdna (Enter the Void, 2009). Táto psychedelická interpretácia Tibetskej knihy mŕtvych zobrazuje vedomie hrdinu v určitom medzičase a medzipriestore. „V úvodnej sekvencii jej krátku a výstižnú interpretáciu stručne predstaví divákovi Victor, kamarát hlavného hrdinu. V skratke: keď zomrieme, duch opustí naše telo; najskôr vidíme celý náš život ako odraz v magickom zrkadle, neskôr lietame ako duch po svete, môžeme vidieť a počuť všetko ako ľudia, no už nemôžeme do ničoho zasahovať; všetko vnímame v odlišných farbách a zvukoch; nakoniec opúšťame tento stav a rodíme sa do ďalšieho života, ktorý sme si sami zvolili.“ [1] Aj postavy vo filme Volný pokoj sú vnútorne na ceste k niečomu. A to je v rovine obsahu hádam najvýnimočnejším prínosom tohto dokumentu, ktorý neprináša divákovi čistú prózu sociálneho dna, ale tiež poéziu ich nádejí a snov.
Vo fáze tejto životnej medzery neobýva človek ani svoje telo spôsobom ako predtým alebo potom. Môže naň nazerať ako na materiál, pracovať s ním ako sochár s hmotou pri tvorbe umeleckého diela, recyklovať ho pre budúce potreby. V presskite k filmu zaujme tajomný citát:
I have been to hell and back
and let me tell you
it was wonderful
Autorkou týchto slov je francúzska sochárka Louise Bourgeois (1911-2010), známa tvorbou surrealistických sôch a ultimátnym prístupom k umeniu ako základu duševného zdravia – činnosti, ktorú nevyhnutne vykonávala do posledného dychu. Jej slová sú zároveň kľúčom k telám zobrazovaným vo filme Volný pokoj. Polodetaily a detaily, tváre vložené do dlaní, trené, šúchané a naťahované, akoby boli z hliny a dalo sa ich znovu zošúľať do guľôčky, premodelovať na nové, zárezy do tela v tvare kríža, blúdenie v potetovanej koži… to všetko je v podstate sochárska práca. Režisérka pomáha svojim protagonistom vytesať sa do nového života a je im v tomto boji partnerkou. Zdá sa totiž, že ich do toho predpeklia sprevádzala a že sa jej to dokonca javilo krásne. Aspoň tak nám to na plátne tlmočí.
[1] Vadocký, D.: Vojdite do prázdna!, Kinečko 3/2010, S.5. ISSN: 1338-239X
