Malé ženy / Little Women
(r. Greta Gerwig, USA, 2019, 135 min)
Hneď na úvod sa musím k niečomu priznať: ako dievča som nikdy nečítala klasickú „dievčenskú“ literatúru. Anna zo Zeleného domu, Búrlivé výšiny, Jana Eyrová, Pýcha a predsudok… Nič z toho ma nelákalo. Malé ženy od Louisy May Alcott si ma počkali až v dospelosti. Takisto sa musím priznať, že sa nepovažujem za skalnú fanúšičku Grety Gerwig. Lady Bird (2017) bol síce veľmi fajn, ale Gretu som si vďaka nemu nezamilovala tak ako napríklad Almu Har’el po filme Honey Boy (2019) alebo Lulu Wang po The Farewell (2019). Možno aj pre toto všetko som sa na ďalšie filmové spracovanie knižného príbehu Malých žien nejak extra netešila, aj keď som ho chcela určite vidieť. Z kina som však odchádzala nadšená. Nielen z príbehu, ale aj z jeho spracovania.
Malé ženy Grety Gerwig sú veľkým filmom. Nejde o doslovnú adaptáciu knihy, ale o jej moderné oživenie. Mohlo by sa zdať, že dobová dráma z konca 19. storočia len ťažko prinesie témy súčasného sveta. Film Grety Gerwig však pretvára klasický dievčenský román na moderný príbeh o nerovnocenných podmienkach pre ženy v spoločnosti, kariére či manželstve, ktoré sú aj po 150-tich rokoch od vydania knihy (bohužiaľ) stále aktuálne.
„Neviem sa vyrovnať s mojím sklamaním z toho, že som dievča!“ – Jo March
Knižná predloha Malých žien je lineárne rozprávaný príbeh o štyroch sestrách, ich starostlivej matke, otcovi, čo slúži ako pastor v občianskej vojne, sympatickom mladíkovi od susedov a radostných, ale aj bolestných momentoch každodenného rodinného života. Meg (Emma Watson) je najstaršia sestra, zodpovedná, starostlivá, pokorná. Je dokonalým príkladom očakávaní, ktoré mala vtedajšia spoločnosť od žien – krásne a milujúce matky starajúce sa o chod domácnosti. Josephine (Saoirse Ronan) je hlavnou hrdinkou príbehu a v mnohom pripomína jeho autorku (knihy aj filmu, ale o tom neskôr.) Jo je tvrdohlavá, temperamentná a divoká. Klasické dievčenské aktivity ju nudia a nezaujímajú. Sníva o kariére úspešnej spisovateľky. Beth (Eliza Scanlen) je najsubtílnejšou zo štyroch sestier. Pre jej krehkú povahu a ostych nechodí do školy, ale učí sa doma. Miluje hudbu a práve ona je tá, ktorá sestry zmieri vždy, keď medzi nimi dôjde ku konfliktu. Najmladšia sestra Amy (Florence Pugh) je miláčikom rodiny. Trochu rozmaznaná a trochu sebecká. Miluje umenie a chce byť maliarkou. Do pokojného rodinného života vstúpi v jeden večer mladý chlapec Laurie (Timothée Chalamet), vnuk bohatého suseda, ktorý sa okamžite stane súčasťou skupiny sestier a postupne sa čoraz viac zahľadí do nespútanej Jo.
Film Grety Gerwig šikovne pracuje s dvoma časovými líniami, ktoré sa navzájom striedajú. Začína sa v období, keď sú už zo sestier mladé ženy, ktoré žijú svoje nezávislé životy a vracia sa do obdobia ich spoločného dospievania doma v Massachusetts. Jo teraz žije v New Yorku a snaží sa presadiť ako spisovateľka, Amy študuje maľbu v Paríži pod dohľadom tety March (Meryl Streep), Meg sa vydala a vychováva dvojičky, Beth zostala sama u mamy Marmee (Laura Dern), pretože sa jej zhoršil zdravotný stav. Diváci sú svedkami krátkeho, no o to dôležitejšieho a zaujímavejšieho obdobia v živote týchto postáv. Obdobia medzi tým, keď sa z detí stávajú postupne dospelí a časom, keď dievčatá ešte nie sú úplne dospelé, ale sú z nich skoro dospelé malé ženy. Sledujeme, ako sa zo štyroch sestier stávajú ženy, akými vždy chceli byť, no zároveň vidíme, ako sa snažia spoznať samé seba. Každá z nich si prechádza osobnou skúsenosťou s tým, čo znamená opustiť pohodlie a bezpečnosť nevinného detstva, večne optimistickej mladosti a dozrieť v dospelú, samostatnú a zodpovednú ženu.
Otázka, čo v skutočnosti znamená byť slobodnou je prítomná v každej scéne filmu. Sloboda sestier je do veľkej miery závislá od toho, ako sa dokážu (alebo nedokážu) vymaniť z predstáv, ktoré spoločnosť považuje za tradičné, a tým správne. Film Grety Gerwig do tohto príbehu prináša ešte ďalšiu rovinu – spôsob, akým ženy bojujú o vlastnú kreatívnu a finančnú integritu alebo o vlastný hlas vo svete, ktorý by chcel ženské hlasy skôr umlčiavať. Dvojrozmerné literárne postavy získavajú vo filme hĺbku a svojbytnosť. Meg bola kedysi plná energie a šťastia, no teraz ako vydatá matka bojuje aj so závislosťou od nakupovania. Svadba Jo a profesora Bhaera (Louis Garrel) vo filme dostáva úplne iný význam ako sentimentálny a romantický happy end z knižnej predlohy. Beth nie je len milá, ale spoznávame aj jej chyby, čo na konci len umocňuje tragickosť jej krátkeho života. Amy nie je len otravné rozmaznané dievčatko, ale aj ambiciózna a autonómna mladá žena, ktorá vie, čo chce. Práve na postave Amy je vidieť najväčší vklad režisérky filmu. Zo všednej literárnej postavy spravila jednu z najsilnejších postáv filmu, k čomu, samozrejme, prispela aj jej predstaviteľka Florence Pugh, ktorá za túto úlohu zaslúžene získala nomináciu na Oscara.
„Ak chcete písať príbehy o ženách, musia sa na konci vydať alebo zomrieť.“ – pán Dashwood
Gerwig sa aj v Malých ženách vracia k témam, ktoré sú pre ňu dôležité a charakteristické aj z jej predchádzajúcej tvorby – vzťahy medzi ženami, peniaze a nezávislosť. Finančná istota je to, po čom sestry túžia, no každá z nich sa k nej prebojuje rôznym spôsobom. Všetky musia niečo obetovať. Jo musí nájsť kompromis medzi tým, čo chce písať a za čo je jej vydavateľ ochotný zaplatiť. Meg musí znížiť svoje očakávania a nároky, ktoré si ako vydatá žena s nie príliš solventným manželom a rodinou môže dovoliť. Amy je ochotná sa vydať, aby si tak finančne zabezpečila vlastnú budúcnosť aj budúcnosť svojej rodiny napriek tomu, že by nešlo o svadbu z lásky. V jednej z najsilnejších scén filmu hovorí Amy Lauriemu o neľahkom zápase, ktorý prežíva ako maliarka v snahe uživiť sa.
„Som len žena. A ako žena nemôžem zarábať peniaze. Nie toľko, aby som mohla uživiť rodinu. Aj keby som mala vlastné peniaze, čo nemám, patrili by môjmu mužovi v momente, keď by sme sa vzali. Ak by som mala deti, patrili by jemu, nie mne. Boli by jeho majetkom. Takže mi tu len tak nehovor o tom, že manželstvo nie je ekonomickou ponukou, pretože je. Možno nie pre teba, ale pre mňa určite áno.“
Zaujímavosťou je, že táto scéna pôvodne nebola v scenári. Meryl Streep navrhla Grete Gerwig, aby do filmu dostala aj moment, v ktorom si súčasný divák a diváčka uvedomia skutočnú bezmocnosť žien z daného obdobia. Nielen, že v tej dobe ženy nemohli voliť alebo pracovať, ale vydajom prichádzali o svoje peniaze, majetok aj deti. Florence Pugh dostala túto reč napísanú rukou na papieri tesne predtým, ako sa scéna nakrúcala.
Rovnako ako v debute Lady Bird, aj v Malých ženách Gerwig sleduje skúsenosť mladých žien, ktoré túžia mať viac, ako je im dovolené, ktoré chcú niečo znamenať a ktoré sú preto ochotné aj mnohé obedovať. No na konci zostávajú hrdo stáť s hlavou hore a verné tomu, kým v skutočnosti sú.
Jo, Louisa a Greta alebo „Aké ženy majú vôbec dovolené vstúpiť do klubu géniov?“ – Laurie
Pôvodná knižná predloha má dve časti. Prvá z nich bola najskôr vydaná ako samostatná kniha, no po jej veľkom úspechu chceli čitatelia vedieť, ako sa životy malých žien vyvíjali ďalej v ich dospelosti. Louisa May Alcott tak napísala aj pokračovanie (to je už v súčasnosti pripojené k prvému dielu do spoločnej knihy), ktoré končí svadbou Jo a profesora Bhaera a veľkolepou scénou v záhrade domu, ktorý Jo zdedila po smrti tety March a ktorý teraz aj so svojím manželom a sestrami spoločne pretvorili na školu pre deti. Scény z filmu, v ktorých Jo zjednáva s vydavateľom Dashwoodom (Tracy Letts) nielen ekonomické výhody pre ňu ako autorku úspešného diela, ale aj osud jej hlavnej postavy v ďalšom pokračovaní príbehu, sú tak pravdepodobne veľmi podobné skutočnosti. Alcott/Jo je schopná pre seba ako ženu-spisovateľku dohodnúť vyššiu províziu a úplnú kontrolu nad autorskými právami k jej knihe výmenou za to, že sa jej hlavná hrdinka na konci príbehu podvolí očakávaniam vtedajšej spoločnosti a vydá sa za profesora Bhaera. Aj pre Alcott je manželstvo (aj keď len jej postavy) ekonomicky výhodným návrhom. Emocionálnym vrcholom filmu preto nie je naplnenie hlavnej hrdinky v romantickom vzťahu, ale skutočnosť, že má v rukách svoj vlastný príbeh, a tým aj svoj osud.
V tejto rovine spracovania vidieť nový prístup Grety Gerwig v porovnaní s predchádzajúcimi filmovými adaptáciami Malých žien. Na konci filmu totiž sledujeme veľkolepú scénu v záhrade, no tá je paralelne prestrihávaná so scénou, ako Jo sleduje výrobu a viazanie svojej prvej knihy s názvom Malé ženy. Gerwig spravila nosnou témou hlavnej filmovej postavy lásku k písaniu a práci, nie tú romantickú. Dala Jo, ale aj samotnej Louise May Alcott možnosť ukončiť ich príbeh tak, ako by naozaj chceli a ako by si naozaj zaslúžili. Rozhodnutie, či sa filmová Jo naozaj vydala za Bhaera alebo v závere len sleduje fiktívny príbeh jej knihy, necháva Gerwig na divákovi.
Filmové spracovanie Grety Gerwig robí z dobového filmu z konca 19. storočia moderný a súčasný príbeh. Je to určite aj tým, že tak ako Jo March alebo Louisa May Alcott, aj Greta Gerwig vie, čo znamená byť ženou, ktorá má svoj príbeh vo vlastných rukách a pozná jeho skutočnú cenu. A nielen tú ekonomickú. Pri práci na príprave filmu sa Gerwig stretla s odporom producentov, keď trvala na tom, že chce film nakrúcať na filmovú surovinu. Keďže tento proces je momentálne veľmi náročný technicky aj finančne, dlho sa jej nedarilo ich presvedčiť. V tom čase nakrúcal Quentin Tarantino v tom istom hollywoodskom štúdiu film Vtedy v Hollywoode a podobný problém ako Greta s producentmi nemal. To možno celkom presne ilustruje súčasnú situáciu žien v hollywoodskom filmovom priemysle – ani známe meno režisérky a film obsadený prvotriednymi hercami a herečkami jej nedávajú žiadnu výhodu. Za géniov a umeleckých novátorov stále aj v roku 2020 prirodzene považujeme skôr mužov, čo sa následne opäť prejavilo aj v nomináciách na tohtoročných Oscarov. Malé ženy síce získali 6 nominácií a medzi nimi aj tú za Najlepší film, no v kategórii Najlepšia réžia by ste meno Greta Gerwig hľadali len ťažko. Nenájdete tam ani meno inej ženy. V 92-ročnej histórii udeľovania najprestížnejších filmových cien sa ženám podarilo v kategórii Najlepšia réžia získať len 5 nominácií. Kathryn Bigelow je doposiaľ jedinou z tých, ktorej sa túto nomináciu aj podarilo premeniť za film The Hurt Locker (2010). Takže ešte raz: 92 rokov. 5 nominovaných žien. 1 ocenená. Jedna. Byť malou ženou, pretože ešte len dospievate, je niečo úplne iné ako byť malou ženou preto, že vás svet neustále podceňuje.
Jednu vec by som si však dovolila filmu vytknúť. V roku 2020 sme, myslím, už tak ďaleko, že si vieme dovoliť spracovať aj klasický príbeh inkluzívnejšie. Malé ženy síce popisujú neľahkú životnú stiuáciu žien, ale stále ide prevažne len o biele ženy stredne nižšej triedy. Ak by sme sa bavilli o tom, akú skúsenosť majú ženy (v minulosti, ale aj dnes), ktoré pochádzajú z minorít alebo žijú z absolútneho finančného minima a na pokraji chudoby, bol by to úplne iný príbeh. Gerwig mohla do filmu dostať aspoň trochu inkluzivity cez herecké obsadenie. Postava Laurieho je totiž aj v knihe opisovaná ako syn talianskej hudobníčky s tmavšou pleťou. Som si istá, že koncom 19. storočia boli ľudia s inou farbou pleti rovnako prítomní v spoločnosti ako sú dnes. Obsadiť preto túto úlohu niekým iným ako Timothéem Chalametom by bol možno odvážny, ale dôležitý krok. Pretože reprezentácia rôznorodých ľudí a ich príbehov je aj na filmovom plátne dôležitá. Ale krásnym očiam Timothéea sa asi ťažko odolávalo.
Greta Gerwig nakrútila výnimočný film, ktorý si zaslúži čo najviac divákov. A nakrútila ho aj napriek polenám, ktoré jej pod nohy hádzalo štúdio a producenti. Napriek tomu, že keď film dokončila, bola v šiestom mesiaci tehotenstva a dva dni po tom, čo odovzdala prvý strih filmu porodila svojho prvého syna.
Ženy to v kreatívnom priemysle nemali jednoduché už pred 100 rokmi a dodnes sa to veľmi nezmenilo. Vďaka však za všetky tie, čo búrajú očakávania a stereotypy, ktoré im spoločnosť prisudzuje. Greta, you go girl!
