Vampíri, vlkolaci, romantika, ale Twilight to, našťastie, nie je
Lena Bohunicki 1/4/2020

Čo robíme v temnotách (What We Do in the Shadows, r. Taika Waititi, Jemaine Clement, Nový Zéland, USA, 2014, 86 min)

Novozélandskí režiséri, scenáristi a hlavní aktéri filmu Čo robíme v temnotách Taika Waititi a Jemaine Clement sa spoznali ešte v minulom storočí ako študenti na Viktóriinej univerzite vo Wellingtone, v meste plnom vampírov, zombíkov, vlkolakov, čarodejníc a iných beštií. V roku 2005 sa rozhodli o týchto miestnych (ne)mŕtvych subkultúrach nakrútiť rovnomenný krátkometrážny film,[1] pričom sa obzvlášť zamerali na svoj druh – upírov. Kraťas im neskôr poslúžil ako predloha k spomínanej celovečernej snímke, ktorou Clement súčasne režisérsky debutoval.

Viago (Taika Waititi), Petyr (Ben Fransham), Deacon (Jonathan Brugh) a Vladislav (Jemaine Clement) sú outsideri, vylúčení z majoritnej spoločnosti, a zdržiavajú sa najmä doma. Táto podivná štvorica zosnulých spolubývajúcich predstavuje vampírske archetypy, ktoré podliehajú rôznym „mytologickým stereotypom“. Sú nesmrteľní, majú predĺžené tesáky, ktorými „načnú“ ľudskú obeť, aby mohli piť jej krv, nekonzumujú potraviny, striebro ich telá spaľuje podobne ako slnko, preto zo zatemneného interiéru vychádzajú iba v noci, zrkadlo neodráža ich podobu, na to, aby mohli vkročiť do cudzieho domu, musia byť pozvaní, ľubovoľne sa menia na netopiere, no lietať vedia aj v ľudskej podobe a tak ďalej. Koncepcia protagonistov ako sociálnej minority zároveň reflektuje i aktuálne problémy spoločnosti. Ako jemný šev medzi hrubými hranicami ľudskosti a vampirizmu pôsobí Stu (Stu Rutherford), živý introvertný softvérový analytik, obľúbenec skupiny upírov, ktorých učí pracovať s modernými technológiami.

Snímka Čo robíme v temnotách je nadovšetko komická, značne bizarná a miestami perverzná. Najmä vďaka tomu, že autori spájajú dokumentárne postupy (ručná kamera, priznaný filmový štáb, efekt skrytej kamery a pod.) s množstvom vizuálnych efektov, ktoré dodávajú protagonistom nadprirodzené schopnosti. Film stojí na humore a intertextualite. Obe roviny, našťastie, fungujú. Odkazy a alúzie ocenia zaiste nielen fanúšikovia sci-fi žánrov a hororových komédií, ale i ostatní diváci, ktorých vďaka nim film pri opakovanom sledovaní bude neustále prekvapovať. Situácie z niektorých scén či excentrické správanie protagonistov pripomínajú snímky „najhoršieho režiséra všetkých čias“ Eda Wooda, napríklad jeho preslávený Plán 9 z vesmíru (Plan 9 from Outer Space, 1959), v ktorom si Bela Lugosi takmer zahral úlohu upíra,[2] alebo inú žánrovú klasiku Stratení chlapci (Lost Boys, r. Joel Schumacher, 1987). Postava 826-ročného Vladislava explicitne odkazuje na krutého rumunského panovníka z 15. storočia Vlada III., v súčasnosti známejšieho ako gróf Drakula. Strašidelný bledosivý vyziabnutý vzhľad Petyra, najstaršieho z vampírov, inšpiroval Kurt Barlow z filmu Prekliatie Salemu (Salem‘s Lot, r. Tobe Hooper, 1979) a legendárna filmová postava Nosferatu (Upír Nosferatu, Nosferatu, eine Symphonie des Grauens, r. Friedrich Wilhelm Murnau, 1922).[3] Ofenzívne strety medzi vlkolakmi a upírmi, ktorých vzťahy autori vykresľujú ako nepriateľské, zas asociujú i parodujú filmovú sériu Twilight.[4]

Waititi s Clementom zvolili „trashový“ prístup k béčkovej látke (čo sa pri obdobných tituloch môže ľahko stať i bez autorskej intencie). Využívajú expresívne vyjadrovacie prostriedky (extrémne rakurzy, náhly zoom, zámerne umelo pôsobiace vizuálne efekty atď.) a množstvo žánrových konvencií, tematických klišé i „faktov“ o upíroch, ktoré radikalizujú a hyperbolizujú. Mockument Čo robíme v temnotách osciluje medzi paródiou na nízkorozpočtové sci-fi snímky a čiernou upírskou komédiou, pričom výrazne čerpá z osvedčených „hackov“ filmovej grotesky. Tvorcovia sa nás snažia presvedčiť, že ak vampír zje hranolček, čaká ho masívne zvracanie litrov krvi, nútia nás tešiť sa z usmrtenia pedofila nadšenou dvojicou vampírskych detí, premýšľať nad výhodami tejto menšiny, ktorá pomocou levitácie s ľahkosťou povysáva strop, nad tým, v akých sťažených podmienkach žili po druhej svetovej vojne upíri, ktorí kolaborovali s nacistami, či nad problematikou masturbácie v rakve, inokedy zase chcú, aby sme súcitili s pedantným a poriadkumilovným Viagom, ktorý musí v priebehu rande svoju nastávajúcu obeť obložiť novinami.

„Ešteže im internet umožnil vidieť východ slnka,“ donedávna by som uľavila mysli, keďže som so štýlovými upírmi obzvlášť sympatizovala. Nedobrovoľná karanténa tento pocit neguje. Reálne skúsenosti nahrádzam digitálnymi. Stali sa z nás virtuálni ľudia. Potenciálne nebezpečné už nie sú iba anonymné virtuálne ženy bývalého predsedu parlamentu, ale i muži a značne rozšírené kyberdeti. Na svet sa pozeráme cez otvorené okná webstránok. Sme dobrovoľne izolovaní vo svojich osobných štruktúrach online priestoru, o čosi inak, ako keď v bežnom režime prežívame realitu v priliehavých sociálnych bublinách. „Máte čas,“ hovoria. Čas na ničnerobenie, premýšľanie, prehodnocovanie, čítanie, písanie, cvičenie, bezkontaktné priateľstvá, samoštúdium, zdokonaľovanie sa, sledovanie (tematicky ideálne apokalyptických) filmov, globálnych správ, vývoja pandémie, na rozpad denného režimu, paranoju, paniku, stres, depresiu… a ako bonus, na dobu neurčitú. A tak sa v týchto mentálnych temnotách zamýšľam: Ak by človečenstvo skutočne spolunažívalo s tvormi, ktoré pozná z mýtov, legiend či fantasy príbehov, ako by sa zmenila divácka percepcia filmu Čo robíme v temnotách? V danom prípade by ho recipienti pravdepodobne vnímali ako typický, možno ani nie taký vtipný, observačný dokument, prípadne ako akúsi variáciu reality show či niečo na štýl MTV Cribs.

No nech by to bolo akokoľvek, v aktuálnej fyzickej realite je Čo robíme v temnotách festivalovo oceňovaný divácky hit, takže má vysoký predpoklad zaradiť sa do „must-see“ filmov mnohých z vás. O jeho úspešnosti svedčí aj to, že podľa neho v súčasnosti vzniká druhá séria rovnomenného seriálu,[5] ktorý sa (podobne ako film) zameriava na každodennosť vampírov, snažiacich sa zapadnúť do moderného sveta. Nezávisle od toho, čo sa práve šíri vzduchom, výhodou je, že na rozdiel od koronavírusu lietajúcu partiu upírov môžete spozorovať voľným okom.


[1] What We Do in the Shadows: Interviews with Some Vampires

[2] Vo filme je využitých zopár archívnych záberov Belu Lugosiho, ktoré však nevznikli pre potreby tohto filmu. V týchto ostatných stvárnil jeho postavu dablér, pochopiteľne (keďže píšem o snímke Eda Wooda), disponujúci úplne odlišnými fyzickými atribútmi, aké mal Lugosi, ktorý v čase nakrúcania snímky zomrel.

[3] Upír Nosferatu bol nakrútený podľa románu Brama Stokera Drakula.

[4] Predlohou k filmovej tetralógii Twilight je literárna séria štyroch romantických fantasy románov Stephenie Meyer The Twilight Saga.

[5] What We Do in the Shadows, r. Taika Waititi, Jemaine Clement, Jackie van Beek, Jason Woliner, 2019-2020

Prekliatie Salemu (r. Tobe Hooper)
Upír Nosferatu (r. F. W. Murnau)
Plán 9 z vesmíru (r. Ed Wood)
Čo robíme v temnotách (r. Taika Waititi, Jemaine Clement)
Twilight Saga: Zatmenie (r. David Slade)
Stratení chlapci (r. Joel Schumacher)