V mainstreame
Juraj Malíček 29/10/2019

Zombieland: Rana istoty (Zombieland: Double Tap, r. Ruben Fleischer, USA, 2019, 97 min)

Zombíci sú fajn. Vo filmoch, v seriáloch, v komiksoch aj v knižkách. Najviac ma však bavia vo videohrách. Len tak ich strieľať, celkom bez pocitu viny. Hypotetického, samozrejme. Keď sa hrám, neprekáža mi strieľať do kohokoľvek, ale so zombíkmi je to o to lepšie, že už mŕtvi sú. Bezduchí, nie preto, že nie sú najbystrejší, ale preto, že nemajú dušu a nejde teda o vraždu. Hračkársku, ale stále vraždu. Zombíkov však nevraždíme, len likvidujeme, takže žiadny hriech, naopak, likvidácia zombíkov sa dá interpretovať ako bohumilá činnosť. Služba. Preto ich vo videohrách strieľam radšej ako povedzme mimozemšťanov, hoci tí sú tiež pliaga.

No stačí mi aj len tak sa dívať, keďže filmov a seriálov o zombíkoch je predsa len viac ako videohier, hoci aj takých urodilo riadne.

Zombíci sú anonymný dav, ambivalentná masa, štatistika, čím v rámci populárnej kultúry môžu reprezentovať mainstream, a v tom sú iní ako slipstreamoví vlkolaci, ktorí sa bezduchými vraždiacimi monštrami stávajú iba počas úplnku, a sú, samozrejme, iní aj ako elitárski upíri, ktorí predstavujú perifériu. Vzbura proti bohu, existenciálny rozmer tragédie zo straty duše a tieto veci.

Akože bavia ma aj tí, upíri a vlkolaci, ale zombíci najviac. Preto mám rád vlastne všetky filmy a seriály o nich, hoci, ak už si môžem vybrať, najradšej mám bizarnosti, čo znamená, že The Walking Dead ma baví podstatne menej ako Z Nation, a najradšej mám iZombieSanta Clarita Diet, čo sú síce tiež mainstreamové zombie seriály, ale čistej maniakálnej zombie poetiky je v nich menej.

Tak, a teraz si poďme konečne povedať čosi o druhom Zombielande – Rana istoty, čo je film, ktorý sa dá pokojne ignorovať, zvlášť ak divák neprišiel do recepčného kontaktu s jednotkou. Lebo prvý Zombieland spred desiatich rokov bol presne taký ten vlastne malý, nenápadný film, čo sa od neho veľa nečakalo a napriek tomu sa zapísal natoľko, že niekomu stálo za to nakrútiť po desiatich rokoch jeho pokračovanie.

V jednotke stretnuvší sa a vzájomnú dôveru nájduvší Columbus (Jesse Eisenberg), Tallahassee (Woody Harrelson), Wichita (Emma Stone) a Little Rock (Abigail Breslin) už sú spolu nejaký čas. Prežívajú a bavia sa v postapokalyptickom svete, ale ponorke sa nevyhnú ani oni. Zvlášť ak Columbus čoraz viac tlačí na Wichitu, aby sa prestali len tak frajeriť a dali svojmu vzťahu oficiálnejší ráz, a Tallahassee si stále viac odmieta pripustiť, že Little Rock už nie je malé dievča a už vôbec nie jeho dcéra.

A máme zápletku, slabú, ale je, a keďže vonku stále pobiehajú zombíci, ktorí vo svojej mutácii upgradovali a už nie je také ľahké ich zabiť, môže sa začať príbeh o tom, ako rodina prekoná všetky príkoria, nájde ďalších preživších ľudí i miesto na život a všetko dopadne, ako má.

Trvá to deväťdesiat sedem minút, vzťahy sa upevnia a vzniknú aj nejaké nové, stále sa ukazuje zombie mord týždňa – nevyhlásená súťaž o najefektnejšie zabitie zombíka – a stále to je dostatočne zábavné na to, aby človek neľutoval návštevu kina, čo vlastne celkom stačí.

Zombieland 2: Rana istoty aj tak mieri kamsi inam, úspech v mainstreamových kinách možno povedie k tomu, že vznikne ďalšie pokračovanie – a vôbec by to nevadilo, ale ten film nakoniec predsa len skončí v zbierkach dvd, blu-ray a VHS ľudí, ktorí majú zombie filmy jednoducho radi bez ohľadu na to, čo si myslí majoritné publikum, a dívajú sa na ne stále dokola, lebo zombíci sú fajn.

V hororoch, keď je to akože na vážno, bez humoru, irónie a sarkazmu, a je výborné, že aj také filmy stále vznikajú, aj v komédiách, ktoré sú hororové už len zo zvyku, lebo nikto sa pri nich ani na chvíľku nezabojí, ale dívať sa na ne je radosť, lebo sú naozaj vtipné a každé zabite zombíka v nich poskytuje presne ten pocit zadosťučinenia, kvôli ktorému sa na podobné filmy vlastne dívame.

A tu by sa patrilo rozohrať presne tú (nad)interpretačnú hru, v ktorej by sme si odhalili, prečo. Prečo nás baví dívať sa na zombie filmy, respektíve na likvidáciu zombíkov v nich, čím brutálnejšiu, tým lepšie. Akože dionýzovská katarzia vyzabíjaním, je v tom trochu atavizmu aj trochu hedonizmu, vystrelené mozgy sa v krvavých cuckoch efektne rozplešťujú na rozmanitých povrchoch, nechýba zvukový efekt fľasknutia a o nič nejde, lebo všetci bezpečne vieme, že je to akože, nie naozaj. Radosť z fikcie, ktorú si ani na chvíľu nemôžeme zameniť s realitou, lebo zombíkov v našom svete jednoducho niet.

Niet, ale keby boli, prežiť by bolo možné len takto. Bez kompromisov a vyjednávaní, bez nádeje na zmier.

Jednoduché, priamočiare a morálne čisté, zážitok, ktorý je nemožné sprostredkovať niekomu, kto zombícke filmy nemá rád.

Tautológia.

Zombíci sú fajn.

eyelet 10851
array(0) { }
Živí mrtví (The Walking Dead, USA, 2010–2020) - Frank Darabont
iZombie (USA, 2015–2019) - Rob Thomas, Diane Ruggiero
Santa Clarita Diet (USA, 2017–2019) - Victor Fresco
Z Nation (USA, 2014–2018) - Craig Engler, Karl Schaefer
Zombieland (r. Ruben Fleischer, USA, 2009)
Zombieland: Rana istoty (Zombieland: Double Tap, r. Ruben Fleischer, USA, 2019)