V jej filmoch puška nevystrelí
Matej Sotník 12/7/2017

Má 36, dcéru s Oliverom Assayasom, sošku z Cannes aj Berlína. Zjav Mia Hansen-Løve. 

Začať odznova (2016) som si pozrel v kine trikát. Lístky do Kina Film Europe mám od láskavej Dagmar Krepopovej zadarmo. Keď som jej písal, že idem na posledný film francúzskej režisérky Mia Hansen-Løve opäť, cítil som sa sentimentálne a trochu trápne. A to ani nemám pocit, že by som ho do tretice podrobil hlbšej analýze. Pripomína mi to, čo raz povedal estetik Peter Michalovič v niektorom rádiu. Parafrázujem: vraj má zo všetkých umení najradšej hudbu, preto o nej nikdy nepísal, lebo mu je ťažko uchopiť ju, verbalizovať. Tak nejako to mám s dielami melancholickej Hansen-Løve. Jej dielo je pre mňa tak otvorené, že s ním vedno prekonávam kultúrne rozdiely medzi parížskym buržoáznym svetom a bratislavským malomeštiactvom.

Hansen-Løve si scenáre k svojim filmom píše sama. Autorská licencia je u nej úzko napojená na jej životnú cestu, autentické zážitky. Udalosti, ktoré prežila, vsádza do filmov. Jej rodičia boli učitelia filozofie. Spôsob, akým spomienku na dospievanie preniesla na plátno, ma zaráža. Príbeh jej matky akademičky (Začať odznova) si môžeme len fabulovať, Hansen-Løve netvrdí, že veci transponuje do filmu naozaj tak, ako sa stali (najbližšie tomu vraj mala jej v poradí tretia snímka Un amour de jeunesse, 2011), a práve táto abstraktná transgresia, ktorú si môžeme konštruovať len sami, je kľúčová, aspoň pokiaľ chceme pochopiť konania postáv v jej filmoch. Domnievam sa, že sú to východiská, ktoré Hansen-Løve ex post ponúka sebe či ľuďom, prostredníctvom ktorých sa v nej doposiaľ uskutočňovali „osudové” záhyby. Je neuveriteľné, aké má poznanie a pokoru. V rozhovore s Kristínou Kúdelovou pre Denník SME povedala: „Som posadnutá plynutím času a presiaknutá strachom z toho, že život prejde akosi mimo mňa. Mám pocit, že je ako voda, ktorá mi pretečie cez prsty. Uteká tak rýchlo a ja ho nemám kedy uchopiť.” Áno, je to neprestajnosť plynutia, je to ono bergsonovské durée, s ktorým je Hansen-Løve dobre oboznámená. Veľmi to súvisí s moduláciou konania postáv v jej filmoch. V tomto smere niet miesta pre klišé – aj keď zhodím starú kožu, stále som to ja, celistvý ja, hoci opúšťam: matku, partnerku, prácu, čokoľvek, čo pre mňa doposiaľ nebolo banálne. Hansen-Løve v tejto súvislosti celkom nenútene, až niekde v treťom pláne, nastoluje otázky o tom, či je možné meniť určité fundamentálne vlastnosti (črty), hodnoty…

Asi som konzervatívny, ale neprahnem po radikálnom kine. A sú to francúzski umelci, ktorí vždy temperamentne a intelektuálsky napínajú možnosti, rozbíjajú zavedené kánony, dekonštruujú umelecký svet aj samotnú realitu, aby z nich vytiahli nóvum. Hansen-Løve píše a nakrúca filmy, ktoré sú neradikálne, zvláštnym spôsobom oddramatizované, odťažité, nenájdeme v nich Čechovov princíp pušky, ktorá keď sa na začiatku objaví, musí vystreliť, inak je zbytočná. Rôzne singularity v jej filmoch (ako motivicky sa opakujúce kúpanie v takmer každom jej filme) sú kauzálne prepojené veľmi voľne. Sledujeme pohyb, no Hansen-Løve ide skôr o to, aby sme pochopili jeho smerovanie, než aby ho dramaticky tvarovala. Hansen-Løve filmy sú ako výstrižky zo skutočnosti. Niektoré fragmenty z nich končia tradičnou stmievačkou a pokračujú o pár mesiacov či rokov. Je to ako román, epika. Koniec kapitoly. Zrazu sledujeme dovtedajší príbeh inou optikou, ako je tomu v jej celovečernom debute Tout est pardonné (2007): rozpadnuté manželstvo ťaží po rokoch predovšetkým dospelú dcéru, ktorej bol vzťah s otcom rozhodnutím zlomenej ženy odopieraný. Fabula je ozvláštnená náhlou zmenou uhla pohľadu aj vo filme Otec mojich detí (2009), kedy presne uprostred plynulého sujetu spácha samovraždu centrálny charakter, filmový producent, manžel a otec, ktorý sa nedokáže prizerať definitívnemu pádu jeho zadĺženej firmy. Členovia pozostalej rodiny su integrálne osobnosti, rovnako ako Nathalie (Začať odznova), ktorá sa po rokoch rozvádza, umrie jej matka a v podstate stratí prácu (vydavateľ jej vypovie zmluvu). Sú dospelí, v ich konaní niet miesta pre hystériu. Takouto cnosťou ich však obdarila Hansen-Løve, ona im dala do vienka toto vedomie. Je to jej uhol pohľadu, jej skúsenosť a poznanie, jej projekcia sveta.

Jedným z kľúčových inšpiračných zdrojov Hansen-Løve je evidentne Éric Rohmer. Sama priznala, že špeciálne Rohmerov Le Rayon vert (1986) bol dôležitý pre Začať odznova s kongeniálnou Isabelle Huppert, predstaviteľkou hlavnej úlohy, vzdialeného alter ega matky Hansen-Løve. Lenže aj ten Rohmer predsa len operuje s niečím, čo na konci pretaví do takzvanej katastrofy, „pointu”, a nie je to nič iné, ako zelený lúč, ktorý jednako harmonicky uzavrie symboliku zelenej, zároveň nás uspokojí ako prvok totálne očakávateľného konca: veľmi zriedkavý, v podstate úkaz zeleného lúča (fikcia), sa naozaj objaví a dojme večne zasnenú Delphine (Marie Rivière). Pre Hansen-Løve by bol takýto koniec patetický a myslím, že neprípustný, jej filmy nie sú týmto spôsobom „vypočítané”. Roberta Tóthová to zhŕňa pomenovaním „ležérna scenáristika”, a to sa mi zdá presné.

A niečo musí byť vo vzduchu, keď sa Tomáš Hudák z bratislavskej A4 rozhodol uviesť takmer kompletnú retrospektívu Hansen-Løve, že „zazoomoval” na možno menej nápadný, no o to väčší zjav súčasného francúzkeho a európskeho kina.