Komiksové veľkofilmy, áno, už je to skutočne otravné, ale ak správne počítam, videli sme ich v roku 2018 v našich kinách sedem. Black Panther, Avengers: Infinity War, Deadpool 2, Ant-Man a Wasp, Venom, Aquaman, Spider-Man: Paralelné svety. Február, apríl, máj, júl, október a december dvakrát, čo znamená, že s krátkou letnou prestávkou sme videli jeden komiksový veľkofilm minimálne každý druhý mesiac. Veď to už je ako chytať ryby v sude, sedem komiksových veľkofilmov je jednoducho priveľa bez ohľadu na to, že jeden z nich je animák a normálny dobrý film. Výborný, ešte lepší, len je to akosi celkom jedno, lebo Spider-Man: Paralelné svety sa medzi tými ostatnými komiksovými veľkofilmami stratil, hoci ide o jedinú snímku spomedzi nich, čo má skutočne zmysel.

Nebol to síce zámer, ale skutočne sa to podarilo, komiksové filmy sa v roku 2018 stali jednoznačne tým najotravnejším, čo sa dá v kinách vidieť a je to o to smutnejšie, že sa vlastne ukázalo, že možno znechutiť aj takú tú priamočiaru zábavu bez ambícií, čo sa na nič nehrá, len chce nezáväzne zabávať a zarobiť príslušný obnos.

Film, konkrétne komiksový film, sa definitívne stal komoditou s veľmi krátkou dobou spotreby, doslova tovarom na jedno jediné použitie. Vidieť raz stačí, alebo ešte horšie, aj vidieť raz je priveľa, čo rozmenené na drobné znamená, že človeku sa jednoducho nechce na ten film do kina zájsť ani len ten jeden jediný krát. Ale nakoniec predsa len ide, lebo je rovnako nepoučiteľný, ako tvorcovia tých filmov a plus-mínus dve hodiny sa trápi premýšľaním o tom, na čo to je.

Na nič? Kiežby, lenže ono to predsa len účel má, čo si človek uvedomí až na konci titulkov, keď vidí, koľko pracovných miest ten-ktorý film vytvoril a mizéria sa prehlbuje, lebo ak ten človek v úvahách pokračuje, nakoniec dospeje k tomu, že tie davy zamestnancov vlastne robia zbytočnú prácu. Nič, zúfalstvo, nihilizmus, utrpenie, márnosť nad márnosť, zakliaty kruh, had zahryznutý do svojho vlastného chvosta, požiera sám seba, slepá cesta, ktorá nevedie nikam.

Iné sa mi ale ešte zdá v tejto súvislosti zaujímavé.

Zvykli sme si už za tie roky, a spočiatku to bola naozaj zábava, že tieto veľké komiksové spektákle rozvíjajú špecifický druh filmovej seriality. Marvel si hrá svoje hneď na dvoch ihriskách, v Avengerskom a X-menskom svete, a DC[1] živorí rozvíjajúc svet Ligy spravodlivosti, pričom vedľa Marvelu ide o jednoznačného outsidera, toho druhého vzadu, čo už nemá šancu reálne konkurovať, len sa priživuje.

A to je presne problém Aquamana, snímky, o ktorej som bol už vopred rozhodnutý, že sa mi bude páčiť, bez ohľadu na to, aké veľké fiasko to bude. A nie je, ale k tomu sa dostaneme, najprv to páčenie. Aquaman je sympaťák, tak trocha vydedenec, čo je vždy výhoda, stvárnil ho Jason Momoa, teda Khal Drogo z Hry o tróny a to vlastne už stačí, lebo ten chlap má neuveriteľnú charizmu, ba možno je aj normálne pekný, čo ale celkom posúdiť neviem. No a tento chlapík si už Aquamana zahral dvakrát a vždy patril k tomu najlepšiemu, čo sa v predmetných filmoch dalo vidieť, pričom vlaňajšia Liga spravodlivosti sa mi – síce možno ako jedinému – skutočne páčila.

Tak… karty sú rozdané, poďme na film.

Keby som popkultúru nemal rád a svojím spôsobom by ma neživila, z príbehu Aquamana by sa dal urobiť exemplárny príklad toho, aká je popkultúra esenciálne hlúpa, primitívna, naivná a degenerujúca. To už nie je ani sci fi, ani fantasy, ani komiks, len prehliadka scenáristickej ignorancie. Hlúpe je to, obyčajne, jednoducho hlúpe, tak veľmi hlúpe, že nepochybujem o tom, že je to naschvál hlúpe, aby ešte jasnejšie vynikli tie dve-tri bystré miesta.

V Aquamanovi je sekvencia z vidieckeho baru, situácia rozohraná tak, že musí dôjsť ku krčmovej bitke. No, musí… muselo by, ak by Aquaman vznikal pred desiatimi rokmi. Dnes vieme, že sa to dá vyriešiť aj inak a čakáme, ktorú verziu tvorcovia zvolia. Bitka to nebude, lebo je to staré klišé, musí teda nastúpiť nové klišé a Aquaman si s drsne vyzerajúcimi miestnymi urobí selfíčko. Divák je aspoň na chvíľku rád, že ten príbehový marazmus čosi narušilo.

A potom mu dôjde, že to je vlastne DC, teda komiksové adaptácie, ktoré chceli byť kedysi na počiatku tými vážnymi a závažnými komiksovými filmami, v jadre drámami, čo sa síce podarilo len jediný krát – Christopherovi Nolanovi v Temnom rytierovi s Heathom Ledgerom v úlohe Jokera, ale bolo to natoľko zásadné, že to DC filmy malo definovať, predovšetkým vo vzťahu k ľahučkým marvelovkám. A snaha tu bola, síce úporná a nezmyselná, ale v jadre veľmi sympatická.

Komiksy sú vážna vec – poďme skúsiť, či sa dá táto ich rovina využiť aj vo filme, ktorý má byť v prvom rade zábavou.

Má? Ale hej, akurát, keď je niečo zábavné, nemusí to hneď znamenať, že je to zábavné kvôli okázalej vizualite.

Krížovky sú zábavné, hlavolamy a rébusy sú zábavné, skladanie Rubikovej kocky je zábavné, čítanie je zábavné, zábavných je veľmi veľa vecí, no zábavné nie je a nemusí byť synonymom hlúpeho, naopak. A toto akoby tvorcom tých filmov nedochádzalo. Sú len vizuálne atraktívne, čo však nestačí, a Aquaman to schytal naplno.

Divákov ale nadchol, čo v konečnom dôsledku znamená, že naozaj nemá zmysel pokúšať sa nakrúcať komiksové filmy, čo by šli v stopách práve toho Nolanovho Temného rytiera, dosiaľ jediného komiksového filmu, v ktorom to slovo – komiksový – nemusíme čítať ako estetické ospravedlnenie.

[1] DC aj Marvel Comics sú veľké americké vydavateľstvá komiksov.