Približne pred rokom vzniklo hnutie #MeToo, ktoré zatriaslo filmovým priemyslom. Postavenie žien v kinematografii sa stalo znova silne diskutovanou témou – a znova s prísľubom či naivitou, že tentoraz to so zmenami už myslíme naozaj vážne. Aj preto sa Kinečko v spolupráci s Medzinárodným filmovým festivalom Bratislava rozhodlo reflektovať „ženský problém“ kinematografie, pričom ako rámec obom slúži koncept ženského pohľadu.
Čo je to vlastne ženský pohľad? Existuje vôbec niečo také v kinematografii?
Ženský pohľad neznamená to, že kameramankou filmu je žena. Alebo režisérkou, prípadne scenáristkou. Koncept ženského pohľadu vychádza z teórie Laury Mulvey. Tá v roku 1975 uverejnila zásadnú esej s názvom Vizuálna slasť a naratívny film (Visual Pleasure and Narrative Cinema). Text hovoril o nerovnováhe moci vo filme, v ktorom dominuje práve mužský pohľad a slasť a potešenie heterosexuálneho muža. Túto dominanciu následne preberá divák, keďže sa s ňou stretáva najčastejšie. Mulvey poukazuje na to, ako je vo filme muž ten, kto sa pozerá (subjekt) a žena tá, ktorá je vystavená tomuto pohľadu (objekt). Následne sa pýta, či existuje niečo ako ženský pohľad.
Keď hovoríme o mužskom alebo ženskom pohľade, pohybujeme sa na trojuholníku vzťahu tvorca/tvorkyňa – postava – divák/diváčka. Základný problém je potom v tom, že kým divákov a diváčok je približne rovnako, tvorcov a hlavných hrdinov je výrazne viac ako tvorkýň a hlavných hrdiniek. Svetu skrátka dominujú mužské príbehy. No ešte väčší problém nastáva vtedy, keď si uvedomíme, k čomu táto situácia vedie – mužské príbehy sa stávajú normou. Údajne sú všeobecne platné, majú sa dotýkať mužov aj žien. Vytvárajú priehľadnú ideológiu, ktorá sa tvári, že ideológiou nie je. Naopak všetko, čo sa mužskému pohľadu vymyká, je špeciálne, určené pre úzku skupinu ľudí, dokonca stigmatizované. Tvárime sa, že viac ako polovica ľudstva je menšina.
To, čo nazývame mužským pohľadom, má potom mnoho rozmerov. Ak sa pozrieme na tvorcov a tvorkyne, uvidíme, že ženy dostávajú menej príležitostí, čo platí ešte viac pre povolania ako kameramanka (nakoniec, už len pomenovanie „kameramanka“…), že ich odbornosť je kolegami spochybňovaná, že pravidelne dostávajú nižšie honoráre ako mužskí kolegovia, alebo sa dokonca stávajú obeťami násilia. Pri pohľade na postavy môžeme analyzovať, nakoľko sú ženské postavy hýbateľkami deja, nakoľko sú samostatné a nie iba pre mužské postavy, nakoľko sa vymykajú rodovým stereotypom, koľko replík majú, aký je vekový rozdiel medzi mužskou a ženskou postavou v páre a tak ďalej. A nakoniec diváčky, ktoré filmový priemysel podceňuje, keď si myslí, že ženám je určený iba istý typ filmov, a blockbustre typu Wonder Woman ich nezaujímajú.
Nezabúdajme však, že sa nebavíme iba o režiséroch/režisérkach, hercoch/herečkách a producentoch/producentkách. Súčasťou prostredia kinematografie sú aj pedagógovia/pedagogičky, šéfovia/šéfky fondov, členovia/členky komisií, ktoré rozhodujú o dotáciách, kritici/kritičky spoluvytvárajúci kánon a to, ako sa na film pozeráme, a samozrejme festivaloví dramaturgovia/dramaturgičky. To všetko sú špeciálne v Európe dôležití gatekeepers, ľudia, ktorí vám dvere môžu otvoriť, aj vám ich zavrieť.
Posledný rok nám ukázal, že minimálne nádej na zmenu tu je. Americká kameramanka Rachel Morrison sa zapísala do dejín ako prvá žena v 90-ročnej histórii udeľovania Oscarov, ktorá bola nominovaná za najlepšiu kameru za film Mudbound. „Nedotknuteľní“ ľudia ako Harvey Weinstein padli, Bill Cosby je za mrežami. No zároveň si nerobme ilúzie, pretože Louis C.K. je po pár mesiacoch späť a všetci vieme, že ďalší budú nasledovať.
Na Slovensku sme si zatiaľ zvykli, že v kinematografii máme režisérky, ktoré nakrúcajú divácke filmy, i také, ktoré vyhrávajú festivaly, že máme mladú generáciu kameramaniek, z ktorých jedna už vyhrala aj Slnko v sieti, máme producentky, kritičky, teoretičky… Všetko je vlastne v poriadku, najmä ak si uvedomíme historický kontext: že na Slovensku nakrútila žena režisérka prvý celovečerný hraný film až v roku 1982, alebo že súčasťou slávnej Generácie 90 je vlastne iba jedna dokumentaristka.
Avšak, koľko filmov tematizuje ženskú skúsenosť? Koľko filmov preberá ženský pohľad? A keď sa nejaký objaví, celoštátny denník, označujúci sa za mienkotvorný, publikuje recenziu, ktorá naznačuje, že ženy si za znásilnenie môžu samy a že slovenská kinematografia je „prefeminizovaná“?
Aj tak však chceme veriť, že rok 2018 je krokom k posilneniu ženského pohľadu nielen v kinematografii. Krokom k predefinovaniu mužského pohľadu, aby jeho súčasťou nebola objektifikácia a šovinizmus. A krokom k tomu, aby sme sa nemuseli baviť ani o dichotómii pohľadov, ale o spektre, ktoré v sebe zahŕňa najrôznejšie menšiny.
