Trojica redaktorov Kinečka sa delí o svoj názor na knihu Marketér (Artforum, 2020), ktorú napísal režisér Oleg Sencov v ruskom väzení.

Šima Müllerová:

Pokoj, s akým píše, a bezchybná výstavba príbehu akoby odrážali prísny väzenský režim. Z náznakov by sa dalo vytušiť, kde Sencov práve sedel, keď sa jeho príbehy rodili, ale to by sme mali zrak jastrabí a myseľ paranoidnú. Neinformovaný čitateľ, rovnako ako čitateľ bez detektívnych tendencií, by sa pohrúžil do príbehov z iného konca. Všimol by si napríklad, ako sa v postavách, v ich náture a činoch sám zrkadlí, alebo by v nich rozpoznal svojich známych. Stotožniť by sa s nimi mohol aj, povedzme, Američan (človek z protipólu základne príbehov), aj keď áno, prostredie poviedok by mu bolo cudzie, ale ich motivácia a posolstvo určite nie. Každá jedna sleduje tému premeny. Premenu spoznalo všetko živé aj mŕtve na planéte, panta rhei, ktovie kam nás to zaveje. (Ani študent ekonomickej univerzity Oleg Sencov to vtedy ešte nevedel.) Američan by možno poľutoval rigidnosť, s ktorou postavy komunikujú so svetom, poľutoval by tak režimom poznačené dospelé deti a vedel by, na koho konto to všetko pripísať, ale to my tiež. Každý určite postrehne miernu deformovanosť v ich osudoch, záľubách a povahách, ale hlavne, vieru v lepšie časy, ktorá ich počas sľubných 90. rokov sprevádza. Neistý študentský život, neisté vyhliadky, neistá budúcnosť, ale všadeprítomná nádej.

Prečo sa však vracať do minulosti, kým hlavný hrdina – Oleg Sencov – dnes stojí na rovnako neistej pôde, ba sa v nej priam borí? Fakt, že je každý spočiatku nádejný, mladý, viac či menej ambiciózny, ale v podstate bezstarostný, slobodný… a nakoniec ho „osud“ pritlačí na stoličku, je metaforou stavu, do ktorého sa Sencov dostal. Píše a za chrbtom mu zatiaľ zúri pozlátená medvedica. Keď už to vieme a staneme sa informovaným čitateľom, postavíme sa ku knihe z iného uhla. Zaujíma nás, či v nej náhodou nevyčítame niečo o tom, ako sa autor má, ako mu je. Úprimne, nie som si istá nápadom prirovnávať rozpoloženie postáv k tomu, čo Sencov prežíval, lebo sa môžem hlboko mýliť a zavádzať, nehovoriac o tom, že si tú hrôzu len ťažko predstavujem. Dovoľte mi však vysloviť túto poznámku: kniha nám prináša správu, ktorú skutočne obsiahneme, len keď čítame dosť pozorne. Nezabúdajte pritom na príbehy! Týchto 11 poviedok chcel napísať v čase, keď nemal žiadnu istotu, či si ich niekto prečíta, alebo či to náhodou (pozor pesimizmus!) nie sú jeho posledné. K ich literárnym kvalitám tak pribúda aj kvalita okamihu.

Čítam dielo zrodené pod dozorom silných/neľútostných/otupených mužských ochrancov ruského štátu. To si treba uvedomiť. Hneď vedľa týchto ozbrojencov leží časový faktor. Takže síce tu sliedia tí muži, ale človek v árešte môže venovať všetok čas písaniu. Písanie mohlo prinášať nádej, či aspoň odreagovanie. Sencov cvičil radšej myseľ ako telo.

Položím tu otázky, ktoré ostatnú rečníckymi, pokým sa mi nepodarí tohto vzácneho človeka náhodou stretnúť: „Ako je vôbec možné, že mu dovolili pero a papier?“ (Čakala by som, že mu väznitelia zabránia v akejkoľvek ďalšej tvorbe.), „V poviedke Narodeniny oslavuje tie svoje?“, „Čo ho primälo vrátiť sa do minulosti a začať písať spomienky na študentov ekonómie?“, „Čo ho inšpirovalo, ak vôbec nejakú inšpiráciu mal?“.

Dielo je pozorné k detailom často tragikomického osudu jeho hrdinov. Každý je karikatúrou samého seba, pohupujúcou sa na prelome tisícročí. So zánikom éry komunizmu sa snaží adaptovať na novú, kapitalistickú budúcnosť. Všetko naznačuje, že svet čaká blaho napĺňajúceho sa bankového konta. Jednotlivé poviedky pôsobia ako policajné spisy: najjemnejší detail môže byť tým najdôležitejším. Ako nám autor predstavuje indivíduá z Kyjevskej národnej ekonomickej univerzity, nadobúdame dojem, že ich dôverne poznáme, a tak sa posledným slovom v knihe nič nekončí, príbeh pokračuje v našich mysliach. Osobne ma fascinuje ich dôveryhodnosť a takisto štýl, akým sú popísané, je akýsi domácky, bez pretvárky. Mám dojem, že autor o životoch svojich postáv ani trochu nefantazíruje. Pár absurdnými detailmi sa v súkromí popýši každý jeden homo sapiens.

Martin Žofaj:

Oleg Sencov sa ocitol neprávom vo väzení, no tento text nie je o tom a myslím si, že jeho text by sa nezmenil ani keby svoju novú knihu poviedok s názvom Marketér písal na slobode, teda aspoň to tvrdí on sám. Paradoxne veľa autorov, ktorí snívajú o množstve času na napísanie svojej prvotiny alebo ďalšieho románu, by si priali izolované miesto, kde sa dá intenzívne premýšľať bez akéhokoľvek zásahu. Mám preto pocit, že Sencovovo dielo to do istej miery ovplyvnilo a určite to ovplyvní aj jeho ďalšie knihy.

To, akým spôsobom som napísal prvý odsek textu nie je vôbec náhoda. Je to princíp, s ktorým sa pohráva aj autor knihy pohráva, samozrejme, ja som ho trochu prehnal. Príbehy postáv v knihe Marketér variujú a odvíjajú sa od ústrednej témy, ako už názov napovedá, marketingu. Na jednej strane postavy podvedome bojujú s konzumom daného obdobia a na strane druhej robia všetko preto, aby sa sami predali.

Predaj samého seba nie je jednoduchá záležitosť a spája sa s mnohými rozhodnutiami, ktoré majú mnohokrát čiernobiele konce. Jedno je však isté – všetko je neisté. Ako v biznise, tak v láske, ktoré často so sebou súvisia a navzájom sa ovplyvňujú. Láska k biznisu, biznis v láske, predaj, kúpa, tovar a, samozrejme, bez sexu by to nešlo, či už v biznise alebo mimo neho.

Sencov otvára dôležitú tému, snaží sa poukázať na podomový predaj našich charakterov, na to, akú reklamu robíme sami sebe, ale nepoučuje, ukazuje tvrdú skutočnosť s vtipnou až naivnou hyperbolizáciou postáv, ktoré vždy robia všetko preto, aby dopadli dobre – nakoniec dopadnú, ale čo je to „dopadnúť dobre“? Z jednej postavy sa zrazu stávajú jej protiklady a navzájom si odporujú.

Text, ktorý ma najväčšmi zaujal, sa však vymyká z väčšinovej štruktúry diela, aj keď zapadá do konceptu. Personifikácia dnes už veterána Moskviča a jeho životnej cesty je akousi baladou, ktorej som sa nevedel nabažiť, a rád by som ju zhltol aj ako podcast alebo ďalšiu knihu založenú len na tomto princípe.

Aj keď sa tu stretávame s témou, o ktorej sa treba rozprávať a Marketér správne poukazuje na jej primárne strasti, z niektorých poviedok som mal vlažnejší pocit a popravde ma nezasiahli až tak, ako by som od tejto témy čakal. Možno by si zaslúžili byť o niečo ostrejšie, však čoho sa báť?
Oleg Sencov je postava, ktorá sa zapísala do histórie z rôznych titulov. Akoby tieto tituly boli previazané s charaktermi samotného autora a tvorili akýsi ucelený náznakový autoportrét pomocou charakterov vykreslených. Preto, aj keď kniha vznikla v ruskom väzení, mám pocit, že väzenie je v skutočnosti niekde inde – v nás a našej snahe presadiť sa, či v našich rozhodnutiach – zlých i dobrých, ale kto vie, ktoré sú správne? Nikto, ani my sami.

Tomáš Straka:

Tvár Olega Sencova som si prvýkrát nasadil 28. 8. 2018 v Prahe. Dlhý rad protestujúcich v kartónových maskách s podobizňou režiséra stál pred ruskou ambasádou v úplnom tichu. Starší pán predo mnou vystieral ruky v geste churchillovského „véčka“ a my sme nakoniec vložili do schránky niekoľko desiatok petičných hárkov a možno vyše stovky odkazov hladujúcemu umelcovi. Keď som si otvoril jeho knižku, netušil som, že sa opäť ocitnem v jeho koži. Teda že sa budem vedieť tak dobre vcítiť do tohto možno najznámejšieho ruského väzňa. Oleg sa narodil v generácii, ktorej sa v Československu nadávalo Husákove deti. Z pohľadu cynizmu je to tá najhoršia generácia, do akej sa možno narodiť. Vychováva vás ešte socialistický agro-blud, no puberta vás atakuje prísľubom slobody a následne mafiánskym štátom. Svet, pre ktorý ste boli vychovaný, zanikol, a ten, v ktorý tí menej realistickí členovia spoločnosti veria, sa začne okolo vašej päťdesiatky. Z nespravodlivosti organizovanej do nespravodlivosti chaotickej. Šťastie je mať čo jesť, extáza sa pri tom ešte aj opiť.

Ukrajinu deväťdesiatych rokov popisuje Sencov nezúčastnene, placho a bez prílišného skrášľovania či prifarbovania. Jeho novela je tak ako väčšina ruskej literatúry, hádam s výnimkou Gluchovského, Asimova a Lukjanenka, ódou na utrpenie a alkohol. V úsečnom rozprávaní, ktorého rytmus dobre zachytil Ján Štrasser, sa zavše objaví gopnická pravda, ktorá surovo zabolí a rovnako surovo aj rozosmeje. Sencovov krutý zmysel pre humor ladne ilustruje železobetónové prostredie i dobu deväťdesiatych rokov, keď sa síce verilo, že každý môže byť čímkoľvek, ale prakticky nikto nemohol byť nikým, nie ak nemal dostatok peňazí a čiernych kontaktov.

Medzistav, medziposchodie, pätnásť a možno aj dvadsať rokov prežitých vo vákuu bez slušnosti, cti, rozumu a citu.

Knihu Marketér som si ihneď obľúbil, pretože mi pripomenula detstvo a nekonečnú všadeprítomnú gadžovinu, šmelinu, úzkosť a hlúposť, ktorá sa vydávala za slobodu a demokraciu. To, že Oleg v ruskej base napísal knihu rozprávok a knihu spomienok na svojich spolužiakov ako opis jedného zo svojsky šťastných období jeho života, vypovedá po prvé o jeho odhodlaní v base umrieť, po druhé o tom, že chcel po sebe zanechať spomienky na to, čo mu bolo vzácne, útržky domova, detstva, dospievania. Útržky životnej múdrosti občana postsocialistického rozpadu. Dokonca aj veľmi, veľmi infantilná poviedka o Moskviči, ktorá by bola smiešna aj ako maturitný sloh, v sebe má niečo z tejto nostalgie. Sencov nepíše protestsong o ruskom bezpráví, ani o putinovskom režime, píše o spomienkach a akomsi zázračnom požehnanom živote plnom špiny. Píše labutiu pieseň…

Dielo ma opantalo, zakúpil som si pálenku a kde-tu vyžobral lacnú cigaretu, čítal si v metre, kde som ju skrýval vo veľkom vrecku riflovej bundy, či v byte pri hulákajúcich albumoch Vladimíra Vysockého. Polospitý som sa usmieval na vlastných flashbackoch.

Jediná vec, ktorá mi zážitok z tohto obdobia špatila, je vizuál knihy. Ružovo-biely paškvil s grafikou Oresta Dubaya, ktorá vyzerá, akoby bola pôvodne spáchaná na motívy malého princa. Smiešne ružová záložka farbou pripomínajúca obaly bárbin či vnútro pošvy. Zavádzajúci citát slúžiaci ako anotácia na zadnej strany knihy, ktorý má zaiste evokovať cestu autora z Krymu do väzenia. To všetko vo mne vyvolávalo obrovský pocit nechuti a pozérstva. Áno, kniha je marketérsky zjavne cielená na bratislavskú kaviareň a vďaka jej obsahu si budú môcť zástupcovia generácie Z aspoň trochu predstaviť, ako v skutočnosti vyzerali začiatky demokracie vo východnom bloku. No aj napriek tomuto plusu som si pri jej listovaní pripadal trápne. Nevadilo by mi držať v metre ružovú knihu, ak by išlo napr. o spomienky Petra Orlowského na newyorské orgie, ale tento trápny kontrast a nútená dizajnová infantilnosť, ktorá nemá za úlohu nič iné ako knihu predať, mi proste pripadá okatá a hlúpa. Zvlášť keď si uvedomíme, ako vkusne je vyriešená typografia napr. Korobčukovej Pôžitkológie či Soltésovho Mäsa. Pri zväčša dobrých vizuáloch artforáckych kníh ma tento fakt na Marketérovi mrzí asi najviac. Je možné, že kniha chce ironizovať samú seba… ale až tak ďaleko by som asi nezachádzal.