Známa filmová adaptácia príbehu o Popoluške v réžii Václava Vorlíčka sa už od uvedenia v roku 1973 stala vianočnou klasikou. Automaticky a často s až prehnanou nostalgiou ju každoročne počas sviatkov očakávame na televíznych obrazovkách. Možno si pritom ani neuvedomujeme, že sledujeme emancipovanú hrdinku vo veľmi feministickom a queer friendly spracovaní tradičnej rozprávky. To bolo na dobu jej vzniku odvážnym krokom.
„Až naprší a uschne, pitomci!“
Ak by sme hľadali žáner, v ktorom sa najčastejšie pracuje s rodovými stereotypmi, boli by to jednoznačne rozprávky. Často v nich vidíme dievčatá a ženy ako pasívne princezné bez ambícií a akýchkoľvek zručností. Síce krásne, ale v praktickom živote skôr nepoužiteľné. Muži sú naopak aktívni, nebojácni hrdinovia a princeznú neváhajú zachrániť ani pred tým najväčším zlom, aké existuje. Šípkovú Ruženku zobudí len bozk z pravej lásky, Snehulienku rovnako vzkriesi iba bozk milovaného princa, Zubejdu z depresie zachráni udatný mládenec z Čiech, zamrznutú Nastenku zas polepšený Ivan… Tieto rozprávky ponúkajú jednoduchý a zaručený návod na prežitie pre mladé dievčatá – stačí, ak budeš krásna.
Film Tři oříšky pro Popelku však cielene pracuje proti konvenciám a Popelka je v ňom pravou rebelkou. Vzdoruje macoche, je hrdá, samostatná, jazdí na koni, strieľa z kuše, no zároveň pomáha v domácnosti, zastane sa slabších, perie a upratuje. Balansuje niekde medzi tradičnými ženskými vlastnosťami a tými, ktoré sú obvykle pripisované mužom. Doma je poslušná a hoci by ako dcéra zosnulého statkára mala byť dedičkou panstva, je v ňom súčasťou služobníctva. Ani táto skutočnosť jej nebráni oponovať macoche a Dore vo chvíľach, keď urážajú ju alebo jej nebohého otca. Po každom úteku z domu sa z nej stáva niekto iný. Oslobodená od tyranie zo strany nevlastnej matky sa odpútava aj od konvencií spojených s ňou ako ženskou postavou.
Pri jednom z útekov náhodne stretáva v lese princa. Ten ju spoznáva ako jednoduché, od popola zašpinené dievča, čo po ňom hodilo snehovú guľu, aby mu zabránilo zastreliť srnku. Nie je to čarovné stretnutie, pri ktorom by ho zaujala svojou ženskou jemnosťou a krásou, ale skôr drzou hravosťou a nebojácnosťou. Uteká pred ním a jeho priateľmi, nebojí sa ho označiť za hlupáka a ukradne mu koňa. Popelka totiž nemusí čakať na vysneného princa na bielom koni, aby ju zachránil. Vie sa postarať sama o seba a bieleho koňa už má.
„Povídám ti, pojď dolů!” – „Povídám ti, pojď nahoru!“
Popelka dostáva od Vincka tri čarovné oriešky. Sove Rozárke sa zdôverí, že by chcela vidieť, kadiaľ chodí po lese princ, no nechce, aby ju videl v špinavých pracovných šatách. Z prvého orieška zázračne vypadne nové poľovnícke oblečenie.
Druhé stretnutie už preto nie je náhodné a Popelka prenasleduje princa ako mladý lovec za účelom svojského zvádzania. Kto teda loví koho? Princ netuší, že šikovný poľovník, ktorý zastrelil dravého vtáka a stal sa tak právom kráľom lovu, je to divoké drzé dievča, čo stretol pred pár dňami. Poľovník ho zaujme svojím talentom a nespoznáva v jeho prestrojení ženu. Cez queer friendly optiku tak princa očividne zaujme iný muž. Aj keď v tom nie je scéna explicitná, je zaujímavé, že môže vyvolávať takéto úvahy. Vďaka tomu, že je súčasťou rozprávkového príbehu, posúva hranice skutočnosti a umožňuje tak princovi zaľúbiť sa na letmý moment do niekoho iného ako do krásnej princeznej. V dobe vzniku filmu nebolo možné hovoriť o témach sexuality alebo inej sexuálnej orientácie otvorene a verejne. O to cennejšie je vidieť tieto témy a ich vcelku inovatívne uchopenie v československom filme zo 70. rokov a navyše v žánri rozprávky.
Popelka má pozitívny vzťah k zvieratám – jazdí na koňovi Juráškovi, doma ju všade sprevádza verný pes Tajtrlík, poklady stráži sova Rozárka a s nepríjemnou prácou, ktorú jej prikázala macocha, jej pomáhajú holuby. Napriek tomu sa neštíti siahnuť po kuši a šípoch a uloviť v lese divé zviera, čo sa opäť vymyká normám správania dievčat a rozprávkových princezien.
S princom ju spája hneď niekoľko vecí. Obaja to nemajú doma ľahké, búria sa proti vlastným aj nevlastným rodičom, ich obľúbenou činnosťou je jazdenie na koni a lov divej zvery. Sú hrdí, drzí, k životu potrebujú voľnosť a na svadbu sa im príliš nechce myslieť. Je zjavné, že by si ako partneri mohli rozumieť po mnohých stránkach a nešlo by len o osudovú lásku medzi krásnou princeznou a nebojácnym princom.
„Ale princezna to není, jasný pane!“
Scéna kráľovského plesu je pre film kľúčová. Už pri vymenovávaní hostí pozvaných na túto veľkolepú udalosť je jasné, že v okolí žije nemálo mocných a spoločensky vysoko postavených žien. Pani zo Žemlova, kňažná z Rožmberka, barónka z Koutů, ale aj macocha a Dora – všetky potvrdili účasť na plese aj so svojimi dcérami. Ani Popelka si ples nechce nechať ujsť a rozhodne sa použiť druhý oriešok, z ktorého vyťahuje krásne elegantné šaty. Presne také, aké jej kedysi sľubovala mama. Verný Jurášek ju dovedie až na kráľovské nádvorie a Popelka sa po prekonaní prvotného strachu rozhodne vstúpiť do zámku. Tam zaujme každého, okolo koho prejde, no nebyť iniciatívy, pri ktorej sama osloví princa opúšťajúceho tanečnú sieň, budúci ženích by si ju ani nevšimol. Zaskočený pozýva neznáme dievča do tanca. O tom, že tá tvár pred ním, tvár zahalená závojom, patrí ako drzej dievčine, tak aj nadanému strelcovi, vôbec netuší. Tentoraz vystupuje na povrch tajomnosť a fyzická krása. Pôvabné dievča sa pre princa stáva objektom túžby a po krátkej chvíli hovorí dokonca o svadbe. Emancipovaná Popelka si trúfne pripomenúť, že sa jej zabudol opýtať, či si chce vziať aj ona jeho. Rozhodovanie o jej živote a budúcnosti má pod kontrolou a nezáleží na tom, čo si praje urodzený princ. A keďže si je vedomá svojej dominancie, za muža si ho vezme iba pod podmienkou, že uhádne jej hádanku. Zmätený princ však odpovede na trojicu otázok nepozná a Popelka z plesu odchádza.
Doposiaľ bol vo filme princ vyobrazený ako čiastočne infantilná postava. Robí mu radosť naháňať sa v lese s kamarátmi, loviť zver a o štúdium sa vôbec nezaujíma. Postupne až odovzdane podlieha tlaku zo strany rodiny a spoločenských očakávaní od budúceho kráľa. Až takmer na konci filmu sa z pasívneho princa stáva aktívna postava, ktorá po prvýkrát autonómne rozhoduje o svojom konaní a vyberie sa za utekajúcim dievčaťom. Nepodarí sa mu ju nájsť medzi ženami na panstve a keď už zvažuje, že na celú situáciu rezignuje, Popelka sa objaví v svadobných šatách na koni priamo pred ním.
Napriek tomu, že ju nenašiel podľa stratenej topánky a na jej hádanku dokázal odpovedať až na druhýkrát a aj to s napovedaním, sa Popelka rozhodne jeho ponuku na sobáš prijať. A nerobí to preto, aby bola princom zachránená. Svadba v tomto prípade nie tradičným a očakávaným uzavretím rozprávkového príbehu, ale vyvrcholením postupného budovania vzájomného vzťahu. Omnoho podstatnejšia je pre princa, ktorý pri Popelke morálne aj intelektuálne dospieva a zároveň sa tak vymaňuje z rodičovskej kontroly a spoločenského nátlaku. A ak by sme mali za príklad ich budúceho manželského života považovať predobraz princových rodičov, môžu sa tešiť na vyvážený a rovnocenný vzťah, v ktorom bude sila a moc v rozhodovaní o veciach súkromných, ale aj verejných v rukách oboch panovníkov/manželov.
A o to by malo v novodobých rozprávkových príbehoch ísť. Aj keď vieme, že na ich konci zvíťazí dobro nad zlom a niekde tam bude určite aj svadba, sily medzi hlavnými postavami sú vyvážené. Princezné nie sú len pasívne a nečakajú na záchrancov na bielom koni, pretože vedia, že sa o seba dokážu postarať samé. Princovia zas nemusia byť len mačovia bez schopnosti pokory. A feministické rozprávky nie sú len oxymoron.
???
Na záver tohto vianočne pozitívneho rozprávkového článku už len pár otáznikov: Ako je možné, aby v ére normalizácie vznikla otvorene feministická postava? Nebude to tým, že v socializme princovia na bielych koňoch nemajú čo hľadať a správna socialistická žena pracuje v továrni rovnako ako správny socialistický muž? Václav Vorlíček je asi aj preto dodnes taký obľúbený režisér. Vo svojich absurdných komédiách dokázal vykresliť ľudskú prirodzenosť v jej nadčasovej podobe a hodnoty, ktoré boli pre súdobú dramaturgiu prezentované ako socialistické, dnes nestarnú, ale vstupujú do nových kontextov.
