image vendo
Film roka alebo audiovizuálny skanzen?
Ivana Hucíková 3/11/2018

Studená vojna / Zimna wojna / Cold War
réž. Pawel Pawlikowski
Poľsko, 2018

Po oscarovom úspechu filmu Ida (2013) prichádza Pawel Pawlikowski s novinkou v podobe milostnej drámy z povojnového obdobia s názvom Studená vojna. Tá si už na prvý pohľad z Idy zobrala veľa. Spoločne nezdieľajú len rovnakú vizuálnu podobu (formát obrazu 4:3, čiernobiela farba a jedinečné kompozície kameramana Łukasza Żala), ale aj prácu s obrazovou skladbou (strihač Jarosław Kamiński sa taktiež podpísal pod oba filmy). Objaví sa v ňom vynikajúca Agata Kulesza (aj keď tentoraz iba v menšej vedľajšej úlohe) a Joanna Kulig v úlohe hlavnej. Mohlo by sa zdať, že Studená vojna má silný základ, ktorým sa nedá nič pokaziť.

Film sa vracia do povojnového obdobia v Európe a rozpráva príbeh vášnivej osudovej lásky inšpirovanej príbehom Pawlikowského rodičov. Wiktor (Tomasz Kot) je uznávaný skladateľ, dirigent a vedúci ľudového súboru Mazurek. Zula (Joanna Kulig) je v tomto súbore sólistkou. Od momentu, kedy sa dvojica stretne na konkurze, to medzi nimi iskrí aj napriek tomu, že nemôžu byť viac odlišní. On chce emigrovať do zahraničia, ale ona nie. On nesúhlasí so spoluprácou s politickým režimom, ona bez problémov na kohokoľvek donáša. On miluje Paríž a je v ňom šťastný, ona sa v ňom cíti cudzo a prehliadaná. Nevedia spolu fungovať, ale byť jeden bez druhého je pre nich ešte náročnejšie. Napísať o nich, že medzi sebou „vedú studenú vojnu na pozadí tej historickej“ je trochu kostrbaté klišé, aj keď tak príbeh popisujú oficiálne promo materiály k filmu. Ale ono to tak trochu klišé vlastne aj naozaj je. O tom však trochu neskôr.

Rovnako ako v oscarovej Ide, aj v Studenej vojne by sa dal každý frame filmu vytlačiť, zarámovať a zavesiť na stenu. Čiernobiele minimalistické zábery krásne pracujú so svetlom a ostrým svetelným kontrastom, čo v mnohých prípadoch pripomína slávne fotografie Brassaï-a z nočného Paríža. Či už je to drsná poľská dedina v zime, veľkolepé koncerty súboru Mazurek alebo romantický nočný Paríž, všetky miesta a momenty sú poetické a vizuálne dokonalé.

Tým, že sa obe hlavné postavy venujú hudbe, je zrejmé, že táto zložka filmu je rovnako ako tá vizuálna pedantne vystavaná a prepracovaná. Motív ľudovej piesne Dve srdiečka, štyri oči sa nesie filmom od prvých scén, kde ju počujeme v podaní mladého dievčaťa počas toho, ako v poľských dedinách robí Wiktor a jeho kolegovia výskum ľudovej kultúry. V súbore Mazurek sa ňou preslávi Zula a spoločne s Wiktorom ju v Paríži prearanžujú do melancholickej jazzovej podoby vo francúzštine. Tak ako sa mení aranžmá tejto piesne, mení sa aj prostredie deja a vzťah hlavných protagonistov. Melanchólia je v tejto zložke filmu jasne priznaná a umocňuje tak rovnako melancholický dej.

Rozprávanie nie je popisné a pri vysvetľovaní sa zbytočne dlho nezdržuje. Divák je do každej scény vhodený in media res a súvislosti si vie domyslieť. Rovnako ani emotívny a vášnivý vzťah Wiktora a Zuly nepotrebuje doslovné opisy na to, aby divák porozumel tomu, čo sa medzi nimi stalo počas toho, ako dej prejde niekoľkými rokmi ich spolužitia alebo odlúčenia. Politická atmosféra doby a jej následky na ľuďoch alebo protagonistoch sú len naznačené. Autori počítajú s tým, že divák vie, o čo sa jedná a nepotrebuje polopatisticky vysvetľovať, čoho všetkého bol vtedajší režim schopný. Na vcelku krátkej ploche 88 minút je dej prerozprávaný sviežo, aj keď ku koncu už môže pôsobiť trochu repetitívne, čo je zrejme spôsobené až príliš jednoduchou dejovou premisou. Otázne však je, či takáto forma rozprávania a práce s filmovou rečou neskresľuje minulosť natoľko, že sa stáva neautentickou. Nádherné zábery a jednoduchý milostný príbeh scvrkávajú divoké a bolestné dejiny Európy do audivizuálneho skanzenu, na ktorý sa síce pekne pozerá, ale opomína skutočné hrôzy tej politickej a nie filmovej Studenej vojny.

Pawlikowského novinka u divákov aj kritiky zatiaľ silno rezonuje. No napriek dokonalej kamere, podmanivej hudbe a silným hereckým výkonom sa jej dá vyčítať okaté kalkulovanie s divákovým prežívaním deja a emóciami. Ku komplexnému dielu, akým bola napríklad Ida, jej chýba hĺbka. Príbeh Wiktora a Zuly je vo svojej fatálnej tragickosti, atmosfére a udalostiach odohrávajúcich sa na pozadí tých historických, blízky dielam Kunderu. No na Kunderovi je najsilnejšie práve to, že jeho príbehy a tragické lásky majú hĺbší rozmer. To Studenej vojne chýba.

Rovnako je trochu smutné vidieť v roku 2018 a v diele oscarového režiséra, ako je hlavná ženská postava len trochu aktualizovanou verziou veľmi tradičnej filmovej femme fatale pripomínajúcej Marylin Monroe, jej búrlivé správanie a milostné vzťahy. Keď sa vo filme niekto rozpráva s Wiktorom, vždy je predstavovaný ako úspešný muž, talentovaný skladateľ, známy doma v Poľsku, kde viedol najväčší a najúspešnejší ľudový súbor, alebo slávny jazzový hudobník aj v zahraničí po tom, čo emigroval. Zula v porovnaní s Wiktorom vo svojom živote nič nedokázala a za úspech v kariére speváčky vďačí svojmu talentu a výzoru. Wiktorova žena v Paríži slúži iba ako objekt žiarlivosti, keď za ním do Francúzska pricestuje Zula žiť. Spoluriaditeľka a kolegyňa z folklórneho súboru Irena (Agata Kulesza) sa ako jediná nahlas postaví proti politickému tlaku na umelecký obsah repertoára súboru, po čom je z neho a aj z filmu veľmi rýchlo odsunutá. Takéto redukovanie žien a ich príbehov na filmovom plátne v dnešnej dobe trochu zamrzí.

Na mieste je tu otázka, či režisér takto pravdivo zobrazoval dobu a systém, ktorý ľudí hnal do takýchto rodových stereotypov alebo či sa jedná o Pawlikowského konštrukt. Osobne si myslím, že aj na tomto prípade je zrejmé, ako sú dejiny v Studenej vojne okliešťované na úkor divákovej emócie a dejovej línie filmu. V oscarovej Ide sme mohli vidieť ženské postavy omnoho komplexnejšie. V príbehu mali svoje opodstatnené miesto, čelili rozhodnutiam o ich morálnych zásadách, zastávali dôležité funkcie a napriek tomu, že prežívali emocionálne náročné situácie, nenechali sa nimi definovať alebo ovládať. Je teda jasné, že Pawlikowski vie napísať postavy, ktoré nepodliehajú dnešným a ani dobovým rodovým stereotypom. Len v prípade jeho posledného filmu mu to asi až tak nehralo do karát.

Studená vojna je silným filmom, ktorý sa určite oplatí vidieť. Mnohých divákov pohltí až tak, že mu budú ochotní odpustiť všetky jeho chybičky (aj chyby) krásy. Emócie prevalcujú rozum a to mnohokrát stačí. Možno to bude stačiť Pawlikowskému aj na druhého Oscara. Na cenu za réžiu z festivalu Cannes to tento rok stačilo určite. Ale na komplexný filmový zážitok už nie.