Každoročný Týždeň slovenského filmu sa oficiálne začal odovzdávaním domácich cien Slnko v sieti.[1] Okrem projekcií rýdzo slovenských či koprodukčných distribučných titulov boli do programu prehliadky zaradené masterclassy, workshopy a iné sprievodné aktivity. Medzi najvýraznejšie z nich patrí pondelkový Seminár o Rudolfovi Urcovi, ktorý bol tento rok ocenený Cenou Petra Mihálika, krst knihy o Pavlovi Brankovi a kritické panely o slovenskom hranom a dokumentárnom filme, primárne ohraničené referenčným rámcom minulého kalendárneho roka.
Nemali sme youtube ani vimeo,
ale mali sme Urca
Seminár o Rudolfovi Urcovi bol informačne i časovo veľmi bohatý. Moderovala ho filmová teoretička a pedagogička Eva Filová. V dvoch blokoch odznelo spolu 14 referátov, ktoré poslucháčom približovali významného filmového odborníka. Myslím si však, že kariéru človeka, ktorý spoluformoval slovenskú kinematografiu takmer celý svoj život, nebolo potrebné pre väčšinovo odborné publikum nijako zvlášť objasňovať. Aj preto boli pre mňa hodnotnejšie subjektívne vstupy Urcových spolupracovníkov a študentov.
Seminár otvorila dramaturgička, scenáristka a pedagogička Ingrid Mayerová (a do textu angažovaný, avšak neprítomný René Lužica), ktorá hravým prístupom na spôsob beletrizovaného životopisu odprezentovala Urcov životný príbeh. Pomocou osobných spomienok priblížila Urca ako človeka Marcela Plítková, ktorá zároveň výstižne opísala predchádzajúci príspevok Václava Maceka ako „odborný, fundovaný a doložený“. Po prvých troch prejavoch si mohli návštevníci kina Lumiére vypočuť autorské texty prispievateľov Petra Ulmana, Evy Vžentekovej, Petry Hanákovej, Jiřího Juríčka, Františka Jurišiča, Ondreja Slivku, Ivany Laučíkovej[2], Kataríny Minichovej, Vlada Malíka, Evy Gubčovej a Evy Šoškovej. Tie spoluvytvárali široké obsahové spektrum, i keď, samozrejme, v mnohom sa jednotlivé vstupy zhodovali alebo čiastočne dopĺňali. Na podujatí, kde panovala rodinná atmosféra, bol kľúčový tvorca titulovaný ako „srdciar“[3], „uzlový bod slovenskej kinematografie“[4] (najmä v kontexte dokumentárnej a animovanej tvorby), „otec animátorskej generácie ‘90“,[5] „krstný otec prepojenia televíznej a filmovej animácie“[6] alebo „analytik, systematik a akademik“.[7] V dôsledku dĺžky jednotlivých príspevkov sa seminár predĺžil približne o hodinu, no bol prerušený aj krstom knihy o Pavlovi Brankovi a udeľovaním Ceny Petra Mihálika. Publikum sa postupom času zredukovalo, no ja som sa s tou panorámou paralelných osudov zoznamovala s nadšením až do konca.
Celkom stabilná európska situácia
Profesorka Jelena Paštéková, moderátorka panelu o slovenskom hranom filme, si prizvala filmových publicistov Miloša Krekoviča a Radovana Holuba.
Po úvodnom slove prezentoval svoj referát ako prvý Miloš Krekovič, ktorý aktuálne pôsobí ako redaktor Denníka N. Rozprával predovšetkým o 5 majoritných filmoch v minuloročnej kinodistribúcii (Tlmočník, Dôverný nepriateľ, Dubček, Pivnica a Backstage). Spočiatku sa venoval diváckej návštevnosti týchto snímok, pričom ich názvy označil ako banálne, čo nepovažujem za relevantnú tému do diskusie. Krekovič ďalej vravel, že pri slovenských filmoch existuje nepomer medzi scenárom a jeho vizuálnym stvárnením, že film má viac ukazovať ako hovoriť, a to pri našich filmoch neplatí. Pri komparácii so staršími titulmi usúdil, že tie súčasné sú „divácky prívetivejšie“ a využívajú „tradičnejší oblúk“. Zo spomínaných filmov ho najväčšmi zaujal Dubček, ktorý podľa jeho slov obsahuje heterogénne prvky a pnutia, pôsobí ako ilustrácia rozhlasovej hry. Problém vidí v tom, že je až príliš tendenčný, pretože vynecháva sporné miesta v Dubčekovej kariére. Krekovičov príspevok bol časovo úspornejší a obsahovo stručnejší, no podarilo sa mu ním presunúť pozornosť na potrebu kritickej revízie historických osobností a udalostí.
Podľa českého publicistu a niekdajšieho dramaturga filmových festivalov Radovana Holuba je momentálne v slovenskom audiovizuálnom priestore celkom stabilná európska situácia. Holub sa zaoberá najmä slovensko-českými a minoritnými koprodukciami. Jeho hodnotenie obsahuje časté prieniky mimo referenčné obdobie. Spomína staršie, ale aj pripravované tituly, ktoré do prejavu distribuuje a kategorizuje najmä tematicky. Súdi, že kvalita a počet slovenských hraných filmov vzrastajú. Tlmočníka režiséra Martina Šulíka, ktorý podľa Holuba využíva subtílny vtip a humanistický motív, považuje za najlepšiu slovenskú snímku minulého roka (rovnako ako porota podujatia Slnko v sieti). V súčasnej slovenskej kinematografii vraj chýba gýč, s čím osobne nesúhlasím. Sám spomínal viacero takých, v ktorých by sme po „absolútnom popretí hovna“[8] nemuseli dlho pátrať. Svoj príspevok vecne rozštiepil na dve časti, ktoré determinuje napätie medzi priaznivcami mainstreamu a artu. Komerčnej produkcii však venoval nepomerne viac času. Viditeľne k takej aj sám inklinuje. Holubova referencia bola v porovnaní s Krekovičovou zhovievavejšia, prívetivejšia a pozitívnejšia, ale taktiež sčasti výpovednejšia a rozsiahlejšia.
Diskusia po prvom paneli fungovala metódou idea – negácia. Použijem jeden príklad za všetky: riaditeľ Audiovizuálneho fondu Martin Šmatlák podotkol, že pre hodnotovú analýzu nie je kalendárny rok vhodným referenčným obdobím. Na to zareagoval Martin Šulík, že sledovaný rámec obsahoval nemalé prieniky, a teda bol otvorený. Paštéková zase vníma ohraničenie výskumného poľa ako prospešné mapovanie každodennosti, pričom nezabúda, že jednotlivé referáty budú v budúcnosti k dispozícii ako relevantné zdroje k ďalšiemu výskumu. Súhlasiť sa dá z rôznych perspektív naozaj s každým. Čo viac? Názvy titulov vraj výpovednú hodnotu nemajú a o Tlmočníkovi cudne mlčíme.
Prichádzajú globálnejšie témy.
Budeme menej unudení sami sebou
Panel o slovenskom dokumentárnom filme takisto moderovala pedagogička a filmová a literárna teoretička Jelena Paštéková. Na diskusnú platformu bol prizvaný filmový vedec Martin Palúch a koreferát pripravil študent Katedry audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU a redaktor Kinečka Matej Sotník.
Martin Palúch akcentoval najmä koncept výkladu dejín, ktorý bol v lokálnej kinematografii minulý rok výrazne zastúpený vo viacerých dokumentárnych snímkach. Čerpanie motívov z historickej látky však podľa neho súznie s nedostatkom reflexie súčasných fenoménov. V kontexte filmu Okupácia 1968 podotkol, že stav, v ktorom sa okupanti situujú do pozície obetí, je tesne po vojne neprípustný a v časoch mieru tragikomický. Tento film započal diskusiu po referátoch a reakcie publika naň boli dvojaké. Na dokumentaristu Mareka Šulíka pôsobil katarzne, filmového teoretika Martina Ciela, naopak, nudil. Palúch v minuloročných tituloch selektívne analyzoval najmä historické faktory, zmienil filmy, ako napríklad Svetlé miesto, Môj neznámy vojak, Válek, Vycestovacia doložka pre Dubčeka, Prípad Kalmus, Pavúk – horolezec storočia, Pochoduj alebo zomri, Inde, Posledný autoportrét, Niečo naviac, Kapela, Smutné jazyky, Cirkus Rwanda, Tieň jaguára a ďalšie. Fundamentom jeho prejavu boli kultúrno-spoločenské aspekty snímok a čiastočne aj etická otázka autora (za subjekt protagonistu), problematika kolektívnej viny alebo hodnotenie aktu agresie cez prizmu osobnými skúsenosťami reinterpretovaných dejín.
Jediným zástupcom mladej nastupujúcej generácie bol Matej Sotník. To okrem zjavného – fyzického, komunikoval aj notebook, z ktorého svoj príspevok čítal. Ostatní hostia využili rad-radom klasický, „oldschoolový“ vytlačený text. Na filmy spomínané Palúchom sa pozeral skrz odlišnú optiku napriek tomu, že v mnohom ich príspevky postojovo a tematicky korešpondovali. Sotník sa zdal vo svojich vyjadreniach priamejší a kritickejší, no neopomenul ani pozitívne javy v slovenskej kinematografii. Jeho náznakové analýzy tém a spracovaní jednotlivých titulov, ako aj interpretácie niekoľkých ich konkrétnych častí, pôsobili koherentne a vecne. Za najväčší prínos Sotníka na TSF považujem verbalizovanie dovtedy nepomenovaného, no nepochybne významného študentského dokumentárneho filmu Základná umelecká škola Petra Breinera,[9] čím zároveň pripomenul existenciu slovenskej študentskej filmovej tvorby, a tiež upozornenie na režisérky Vieru Čakányovú, Máriu Pinčíkovú, Lenu Kušnierikovú a Barboru Sliepkovú, ktorých očakávané dokumentárne filmy sú v súčasnosti vo fáze realizácie. Sotník dodáva, že prichádzajú globálnejšie témy, budeme menej unudení sami sebou.
Diskusia po paneli dokumentárneho filmu bola kratšia ako tá po hranom filme, no odzneli na nej viaceré podnetné pripomienky. Takou bola napríklad poznámka Kataríny Mišíkovej, ktorá komunikovala problematiku „umelo natiahnutej dramaturgie snímok na kinodĺžku“. Martinovi Cielovi asociujú viaceré minuloročné kinofilmy skôr televíznu produkciu, neprinášajú inovácie a pracujú s klišé. Predmetom rozhovoru bol aj problém autorskej selektívnosti (najmä historických) faktov a dôležitosť proporcionálnosti odlišných pohľadov na zobrazované, s akcentom na kritické zmýšľanie. Zlaté pravidlo potvrdila iniciatívnosť bratov Šulíkovcov, ktorí (každý vo svojom „rybníku“) spravidla otvárajú dialóg – či už na tejto, alebo iných filmových udalostiach.
Tento rok na podujatí chýbala platforma pre reflexiu slovenského animovaného filmu a rovnako aj filmovej teórie a kritiky. Takáto nepochopiteľná programová redukcia na hraný a dokumentárny panel je nežiadúca, pretože TSF je jediným podujatím, ktoré sa systematicky venuje domácej tvorbe, a teda mal by mať široké kinematografické zameranie.
Všetky príspevky v ich originálnej podobe si budete môcť prečítať v pripravovanom zborníku Slovenský film v roku 2018.
[1] Prehľad víťazov nájdete tu.
[2] Autorka výroku z podtitulu.
[3] Ingrid Mayerová
[4] Peter Ulman
[5] Ivana Laučíková
[6] Katarína Minichová
[7] Eva Šošková
[8] Definícia gýču spisovateľa Milana Kunderu.
