Ku skejtbordingu som vždy mala komplikovaný vzťah – navyše výhradne teoretický. Vždy mi to celé pripadalo cool, nezávislácke, brutálne, slobodné, úprimné, sexy… A totálne chlapčenské. Tak ako ne/hranie na bicích, ani skejtovanie mi nikto nezakazoval, ani explicitne nehovoril, že nie je pre dievčatá (to by som asi na truc skočila na niekoho dosku, kostrč-nekostrč). Skejtbording bol chlapčenský samozrejmým a podvedomým spôsobom a k tomuto nespochybňovanému statusu mu dopomohla (ako inak) aj kinematografia a popkultúra.

Netajím sa tým, že na väčšinu môjho skejtovania som používala oči, a nie nohy. V posledných mesiacoch sa na filmových plátnach roztrhlo skejtbordové vrece a okrem vizuálnych zážitkov sa z neho vysypali aj mnohé gender issues. Ja ich síce vidím všade, kam sa pozriem (lebo všade sú), no skejbording bol už dávno mojím go-to príkladom toho, ako dievčatá niekde vôbec nie je vidieť – jednoducho preto, lebo sú tam samí chalani. „Not-for-me“ aspekt skejtbordingu súvisí s jeho rodom. Skejtbord je proste chlapec, alebo dlho-dlho bol.

Rebeli minulosti

King Skate (r. Šimon Šafránek, 2018) je dokumentárny film mapujúci vznik a rozkvet skejtbordovania v Československu za hlbokého socializmu. Je to fascinujúci, dynamický a zábavný pohľad na jednu z možností ako ukázať totalitnému režimu vztýčený prostredník – tentoraz oduševneným brázdením ulíc na DIY prkne. Životný štýl športu, ktorý definujú možnosti a prekážky ulice, bol všetkým, čo komunisti nemohli vystáť. Pofľakovanie sa a naničhodníctvo, žiadna pracovná doba, žiadne pravidlá a ešte k tomu bez Športového zväzu mládeže! Rebelstvo skejtbordingu za železnou oponou vo filme King Skate prináša publiku radostný pocit cool zadosťučinenia, no prichádza s ním aj závan testosterónovej nostalgie a trpké pátranie po neexistujúcich ženách v ohliadnutiach sa za kultovými momentmi pouličnej histórie.

V kontexte politickej minulosti a žánrovo pestrého boja proti establišmentu je film King Skate pochopiteľne obľúbený, a zdanlivo „nad-rodový“. Dalo by sa (?) ignorovať, že svedectvá veteránov anarchistického skejtbordingu prichádzajú len od mužov, veď aspoň do prvej polovice filmu reprezentujú odpor, s ktorým sa môžeme všetci a všetky stotožniť a užiť si ho. Z bláznivých archívnych found footage materiálov postrihaných dynamickým em-tí-ví štýlom (vrátane megalománskych titulkov s menami tých najlegendárnejších z nich) sa však postupne stáva narcistický rock&rollový dokument, ktorý zo svojich hrdinov robí plagátových bôžikov, čo sami seba nazývajú rockovými hviezdami ulice a značnú časť svojho spomienkového optimizmu stavajú na zakorenenom mačizme a sexepíle rebelov, starostlivo budovanom (patriarchálnou) (pop)kultúrou.

K rock&rollovému folklóru už patrí male gaze montáž chichúňajúcich sa báb v plávkach či zábavný záber na skejťáka vyťahujúceho si penis z nohavíc, naháňajúc pri tom mladé dievča. Zostarnutí kluci si porovnávajú mašinky a kolieska, chvastajú sa, kto vypil viac piva, spomínajú na hore-bez bikini kontest a na to, ako nebolo žiadnu ťažké zbaliť. Respondenti aj režisér o ženách nerozprávajú ako o ľuďoch, ale ako živočíšnom (pod)druhu – sú to groupies aneb „stickerky“, trofeje, ozdoby, krásná prsa, roztlieskavačky. Spomínajú na to, ako ich ovplyvnili starší skejťáci (Kluci, netahejte sem žádný holky, nebo vám je všechny vošukáme.) a niekde medzi tým sa pozastavujú nad tým, ako holek moc nejezdilo. Je to takovej sport pro kluky, jezdíš ve špíne, si vodretej, to holkám moc nesluší. Já sem taky spíš proto, aby nejezdily, ale stály hezky vedle a dívaly se na nás. 

Nielen podobné rukolapné zábery a vyhlásenia, ale celá nálada a mužská perspektíva filmu pripomína, že históriu píšu víťazi. Sloboda a rovnosť, ktorú páni opisujú, je exkluzívna. Romanticky vyzdvihujú, ako medzi nimi boli synovia robotníkov, ale aj synovia spisovateľov, no dcéry stáli na stoloch, hore bez, slobodní kluci ich hodnotili od najkrajšej po najškaredšiu a konštatovali, že holky (aj tak) nevedia skejtovať.

Mužské vetroplachetníctvo a jednoduchosť túžby robiť si, čo sa im zachce aj za neslobodného režimu je závideniahodná. Dievča, ktoré sa chce stať priekopníčkou „rebelskej“ zábavky, musí skejtovať aspoň tak dobre ako tí najlepší z nich, ideálne aj vyhrať súťaž krásy, ktorú si podvracačskí skejťáci pripravili, aby sa mali na čo pozerať, keď pijú litre piva. Takáto rebélia vylučuje z komunít a podrývania politických systémov ženy. Tie musia aj na to, aby sa postavili na skejt v parku plnom „rebelov“, urobiť priekopnícky čin. A nezabúdajme, že muži sú priekopníci, lebo boli prví v rade. (Nielen) v rámci totality, ktorej vzdorovali všetci, museli ženy navyše prekonávať prekážky, ktoré im stavajú aj ich rebeli. A potom variť obedy, vychovávať deti alebo sa obhajovať pred potratovou komisiou.

Punkáči, raperi, grafiťáci a všetci ostatní priekopníci rôznych oduševnených spoločensko-kritických hnutí sú obdivovaní a milovaní, no spolu so svojimi fotografmi a dokumentaristami prispievajú k tej najznámejšej ideológií, ktorá (okrem iného) vidí ženy len ako ozdoby mužských aktivít a životov. Dokument King Skate ukazuje testosterónovú a (rodovo) nesebareflexívnu rebéliu, ktorú odráža aj svojou formou rockového dokumentu. Keby dal slovo aj rodovému aspektu histórie skejtbordingu, možno by sme sa dozvedeli viac ako len to, že chalani boli cool a hnevali sa na komunistov. Keď chcete byť rebeli, robte to poriadne – urobte ten radikálny čin spochybnenia svojho mužského postavenia vo vašom mužskom svete.

To najhoršie, čo film King Skate ženám spravil, sa však netýka očumovania pŕs ani samotného skejtbordingu. Film King Skate – jeho režisér a hrdinovia – si privlastnil rebéliu. Akoby mladosť, punk, pivo a história patrili len klukom. Veď oni sú tí skutoční anarchisti a oni to skutočne chcú – skejtovať, hrať na gitaru, búriť sa. A ak by nejaká holka tvrdila to isté, ani by (sme) neverili. Koľkokrát (si kvôli) tomu neverí ani ona sama.

Po rekapitulácii ČSSR skejťáctva v kine ostala smutná pachuť minulosti, z ktorej je veľmi ťažké vytriezvieť. Je to už staré, kluci.

Deti v New Yorku (a LA)

Do minulosti sa nedávno vrátil aj debutujúci režisér a etablovaný hollywoodsky herec Jonah Hill. Hraný film Deväťdesiate (Mid90s, r. Jonah Hill, 2019) je ďalším nostalgickým ohliadnutím sa za mladosťou popretkávaným (priemerným) skejtbordovaním a motivácia jeho vzniku je pre mňa doteraz záhadou. Svoj potenciál priniesť niečo nové do ansámblu coming-of-age filmov o chlapcoch nepremenil na nič aktuálnejšie ako samoľúby spomienkový nález na VHS, podľa ktorého sa zdá, že doska patrí k (chlapčenskému) dospievaniu tak ako k dievčatám… rozprávanie sa o chlapcoch? Inšpiroval sa, okrem iného, už legendárnou snímkou Kids (r. Larry Clark, 1995), ktorá však na pomyselnej váhe aktuálnosti Mid90s suverénne prevážila, a to sa v deväťdesiatych rokoch nielen odohráva, ale bola aj natočená pred 24 rokmi.

Film Mid90s sleduje krátke obdobie v živote mladučkého hlavného hrdinu Stevieho (13, aj keď zdanlivých 9). Ten tajne obdivuje svojho násilného staršieho brata, snaží sa zapadnúť do partie pubertálnych chalanov, nemá otca a vychováva ho psychicky labilná mama. Snímka sa obtiera o témy toxickej maskulinity a mužských vzorov, no ani jednu začatú tému či komentár nedokončí a nedotiahne ku kritickej reflexii. Konflikty a otvorené dejové línie rieši narýchlo, sentimentálne a alibisticky prehliada rodové aspekty spoločenských problémov, ktoré sa jeho postáv týkajú – napriek tomu, že takmer všetky pramenia aj zo spoločensky udržiavaných rodových rol a očakávaní.

Chýbajúca kontextualizácia týchto motívov vplýva aj na nerovnováhu poskytnutého priestoru a pochopenia (či kladenia viny na) svojich hrdinov. Zatiaľ čo k mužským a chlapčenským postavám sa vo filme pristupuje zhovievavo, Stevieho vystresovanej a traumatizovanej mame sa od filmárov (a teda ani od divákov) empatie nedostáva. Film je tiež klasicky nevyvážený, čo sa počtu a interakcií ženských postáv týka. Bechdelovej test už tradične nezdolal – a to naozaj nie je taký ťažký.¹

Dievčatá v Mid90s zostávajú vo funkcii dekorácií a klišé – ku každej subkultúre predsa patria „baby“. Rozumiem, že Jonah Hill sa pokúša o akúsi zdanlivú neutralitu (čo je ale z jeho strany vzhľadom na rok v kalendári len neinformovanosť a ignorancia), a verím, že do istého momentu mu to aj prechádza. Diváci aj diváčky sú po rokoch podobných vzorcov zvyknutí vnímať príbeh cez mužskú postavu a akceptovať jej neutralitu, aj keď takto akceptujú aj okrajovosť ženských postáv. V Mid90s nie je ani náznak toho, že by ženské postavy mohli mať svoju osobnosť alebo nebodaj skejterské (či iné) ambície, vyskytujú sa v hlúčikoch, v obtiahnutých topoch a zásadne bez skejtu – kulisy chlapčenského dospievania ovládaného vzorcami toxicky maskulínneho správania sa.

Jonah Hill sa naveľa-naveľa pokúsil aj o trochu ženskej reprezentácie. Ukázal nám dievčatá, ako sa rozprávajú o sexe! Zdá sa, že jediné, čo vedia mužskí režiséri urobiť s viacerými ženskými postavami (okrem ich úplného vytesnenia) je nechať ich rozoberať, ako majú sex rady – aby boli progresívni a ukázali svoje fantázie oblečené do ženskej autonómnej sexuality. Jediný dôvod výskytu mladých dievčat vo filme o dospievaní (rozumej o chlapčenskom, teda kvázi neutrálnom dospievaní) musí byť spojený so sexom, čo sa potvrdilo aj v Mid90s.

Zdanlivo nevinné a neobratné „flirtovanie“ s evidentne staršou dievčinou na house party sa (na nielen moje zdesenie) zvrtne k tomu, že vyspelé, sexuálne aktívne dievča ťahá chlapčeka s detským hlasom do spálne, kde scéna pokračuje ako v obzvlášť znepokojivom výplode mužskej scenáristickej fantázie. Nepríjemný vekový rozdiel medzi postavami (herečka mala 24 a herec 13 rokov) nie je ani zďaleka jediný aspekt tejto scény, ktorý spôsobuje nevoľnosť. Stevie totiž v inkriminovaných spálňových momentoch pôsobí, že na sexuálnu aktivitu pristúpil najmä zo snahy kopírovať maskulínne vzory a správanie, ktoré vidí okolo seba. Film namiesto toho, aby aspekt (rodovo špecifického) tlaku na sexuálnu aktivitu reflektoval, necháva Stevieho triumfálne rozprávať svoje zážitky „hneď po“ kamošom na párty v sprievode ovácií. Scéna znásilnenia v Kids tiež prinášala znechutenie, no v kontexte celého filmu išlo len o (zámerne) naturalistické a výpovedné zobrazenie znepokojivej reality chudobnej newyorskej mládeže. V Mid90s sa komentár spoločensky komplikovanej situácie prvého (a takmer verejného) sexuálneho zážitku mladého chlapca zmôže na ošemetné Myslel som si, že jej vagína bude oveľa vyššie!

Jonah Hill si ale určite nemyslí, že skejtbordovanie je čisto chlapčenská záležitosť. Asi by skôr tvrdil, že je to neutrálna záležitosť. Nechápe, čo dievčatám bráni skejtovať – tak, ako jemu nebráni nič v tom, aby ich dal do filmu len ako vagíny (alebo matky), podobne ako Šafránek v King Skate. Dalo by sa oponovať, že to predsa nie sú feministické filmy (to teda nie sú). Znamená to, že sa ani len nepokúsime nevylučovať ženy zo všetkého? A ak v minulosti baby naozaj na skejtoch neboli – a o tejto minulosti bolo natočených milión filmov -, načo je nám ďalší, ktorý sa ani len nepozastaví nad tým, prečo to tak je?

Vo filme Mid90s je dospievanie sploštené na otázku veku. Stevieho mladý vek a mladý výzor sú to jediné, čo musí prekonať v snahe zapadnúť a byť rešpektovaný – a je to naozaj mizivý problém, keďže trinásť rokov nebude mať navždy. Práve na tomto motíve stoja tie zapamätateľnejšie momenty filmu (milý hlas a úprimná detská radosť a smiech v kontraste s novými „dospeláckymi“ situáciami). Je však škoda, že film premárnil šancu analyzovať aj rodové aspekty dospievania, vzorov a hľadania rešpektu a miesta vo svete – hoci aj so samými mužskými postavami. Bez snahy zamyslieť sa nad svetom je totiž v súčasnom kontexte odsúdený na zapadnutie prachom a zatienenie výpovednejšími filmami, v ktorých tiež hrkocú kolieska. A ešte je to aj nuda.

„Damn, too many penises in the way.“

Do tretice som sa vo filmovom skejtparku ocitla v roku 2018 – ďaleko od čiernobieleho socialistického Československa, nostalgických rokov deväťdesiatych v Los Angeles, HIV a Kids. S filmom Skate Kitchen (r. Crystale Moselle, 2018) prifrčali živé baby na skejtoch, farebná budúcnosť a (rodovo) citlivá režisérka. Aj keď nie všetko je také ružové, ako sa z traileru zdá – v New Yorku skutočne jazdí len jedna skupinka skejťáčiek a aj tých sa kdejaký okoloidúci pýta, či vedia vôbec urobiť ollie – film Skate Kitchen je plný autentických neherečiek/skejťáčiek a prináša vizuálne podmanivú jazdu pubertou a priateľstvom, čistú živelnú radosť zo skejtovania a konečne aj kúsky reflexií rodových aspektov dospievania.

Režisérka Crystale Moselle stretla skejtujúce protagonistky filmu v newyorskom metre a po otázke „Je vás viac??“ s nimi nakrútila krátky film That One Day (2016). V žánrovom mixe dokumentu, videoklipu, fashion filmu a indie hraného DIY kraťasu predstavila mladú Camille a jej spolu-skejťáčky, aby čoskoro pokračovala prostredníctvom celovečernej hranej snímky Skate Kitchen, ktorej scenár je postavený na skutočných príbehoch a príhodách dievčat z existujúcej dievčenskej skejťáckej crew s rovnomenným názvom. Jednou z najvýraznejších predností filmu je práve autentickosť jeho hrdiniek a ich neherectvo; prirodzene plynúce dialógy, uveriteľné reakcie, ale aj zaváhania v kombinácii s jeho suverénnym a estetizovaným vizuálom (a skejtbordovaním) prinášajú úprimný portrét dievčenského dospievania.

Skate Kitchen aj That One Day sledujú príbeh mladej skejterky Camille (v TOD sa volá Rachelle), ktorá si túži nájsť kamarátky a jednoducho skejtovať, aj keď do skejtparku musí ďaleko dochádzať a dosku skrývať pred mamou v kríkoch pod domom. Oba filmy začínajú už v bode, keď je Camille technicky veľmi dobrá skejterka, čo však automaticky neznamená, že je aj najpopulárnejšia alebo (naj)sebavedomejšia. Nekonečný boj sebadôvery a spochybňovania sa (sebou a inými) je možno najvýraznejšia časť dievčenského dospievania a v kombinácii s „chlapčenským“ hobby dáva filmu Skate Kitchen možnosť podať o to vrstevnatejšiu výpoveď.

Skate Kitchen nie je priamo feministický – hlavná zápletka a konflikty nie sú postavené (výhradne) na rodovo podmienených problémoch. Napriek tomu ich konštantne registruje –  jemne, cez nuansy, malé komentáre a juxtapozície, dialógy² a scény. Zameriava sa na ženské charaktery a ich problémy, nebanalizuje ich, venuje im čas, empatiu, pozorné oko kĺzavej kamery cez detail, štruktúry vlasov, farieb, nálad. Snaha priblížiť sa (nehereckým) protagonistkám aj pomocou snímania z ruky asociuje režisérsky rukopis Andrey Arnold (Fish Tank, American Honey, Wasp), ktorý pri jej sociálnych drámach a práci s autentickými ženskými charaktermi funguje zároveň empaticky, subjektívne romantizujúco aj naturalisticky.

V Skate Kitchen sa síce dialógovo naznačený sociálny aspekt (Camille vychováva rozvedená mama, má finančné problémy) stráca v množstve módneho a často prezliekaného oblečenia hrdiniek, no štýlový a štylizovaný vizuál filmu prežívanie ženských postáv vystihuje, aj keď zostáva skôr pri idealistickom zobrazovaní reality. Zasnené vnímanie mladých dievčat je podmanivé – či už v scénach samotného bezstarostného skejtovania po uliciach New Yorku, v platonickej ľúbostnej zápletke Camille a fotografa Devona, alebo zobrazených nuansách ženských kamarátstiev. Príbehová línia love story Camille a Devona tiež prináša osviežujúce zobrazenie zaľúbenia sa a erotickej túžby zo ženskej perspektívy – bez toho, aby z tohto motívu spravila fetiš alebo dramaturgickú kostru celého príbehu.

Popri drobnokresbe hrdiniek si je film Skate Kitchen vedomý rodového kontextu dievčenského skejtovania aj v priamejších komentároch. Či už je to moment, keď sa malé dievčatko na ulici otočí za štyrmi skejťáčkami, ktoré prefrčia okolo, poznámka drsnej Camillinej kamošky o príliš veľa chlapoch v skejtparku, Camillino lomcovanie zavretou bránou parku a následný výsmech od mladých chlapcov (ktorí jej ukazujú na otvorenú bránu o pár metrov ďalej), alebo nevrlosť dominantnej chlapčenskej partie ku Camille, keď ju jeden z nich zavolá zajazdiť si s nimi. Rodový kontext je umne odpozorovaný a pretavený do režisérskych a dialógových nápadov. Režisérka Crystale Moselle si vyberá momenty, ktoré sú ženskej diváčke známe a pre mužského diváka bežne neviditeľné. Skejtbordovú komunitu nezobrazuje klamlivo rodovo-neutrálne, no ukazuje aj to, čo v ideálnom svete neutrálne a univerzálne je – samotné skejtovanie a radosť z neho.

Scény, v ktorých baby jazdia po uliciach New Yorku majú videoklipovú estetiku, no ani zďaleka nie sú ilustračnými zábermi. Je významné, že hrdinky filmu skejtujú pre radosť, pre oslobodzujúcu zábavu z pohybu a výziev prekážok na chodníku (ktorú som osobne až do zhliadnutia tohto filmu vôbec nechápala), nie preto, aby niekoho dobehli, zaujali či presvedčili o svojich schopnostiach. Taký jednoduchý odkaz, že to skejtovanie musí byť fakt sranda, si diváčka uvedomí práve vďaka hrdinkám, s ktorými sa môže stotožniť. A vidieť skupinku báb, ako si svojpomocne opravujú skejty, alebo si prečítať, že Jaden Smith bol jediný z účinkujúcich, ktorý potreboval na skejtovanie dabléra (a teda uvedomiť si, že všetky baby vo filme skejtovali lepšie ako on), je povzbudzujúce, už len preto, že náš vžitý predpoklad je stále opačný.

Skate Kitchen ukazuje ženy v „chlapčenskom“ (rozumej dlhodobo považovanom za  chlapčenské) prostredí, vďaka ktorému aj mužský divák môže nahliadnuť do problémov a perspektív, ktoré by si cez mužského hrdinu nebolo možné všimnúť. Napokon, film o skejtujúcich dievčatách môže byť priam zbližujúci – prostredníctvom „chlapčenskej“ zábavy ukazuje ženský svet a prináša univerzálnejšiu výpoveď o spoločnosti, v ktorej sme všetci determinovaní aj naším rodom a jeho spoločenským postavením a dôležitosťou. Filmy, ktoré sa zaoberajú ženskou hrdinkou v mužskom svete, sú často prezentované ako „filmy pre dievčatá“. Tento však nie je (len) pre dievčatá, ale pre tých, ktorí si nevedia predstaviť, čo tie dievčatá teda robia a chcú, keď to nie je postávanie v hlúčikoch ako kulisa (či podporná sieť) pre chalanov. A prečo viaceré neskočia na tú dosku, keď im v tom nikto nebráni.

Kto má väčšiu pravdu 

Skejtbordovanie a jeho životný štýl sa v rôznych kontextoch stávajú odlišným politickým aktom. Stevie z Mid90s chce skejtovať preto, aby zapadol do partie chalanov, punkáči v ČSSR skejtovali, (aj) aby nasrali komunistov. Camille skejtuje napriek všetkému – a nemôže zapadnúť, napriek tomu, že skejtuje perfektne. Vstúpila do prostredia, v ktorom jej jeho pôvodní obyvatelia automaticky nedôverujú a ženská skejťácka partia je pre ňu oslobodením a pre nás nádejou.

Aj keď si to samotné skejťáčky zo Skate Kitchen pri svojom bezstarostnom lietaní na doskách vždy neuvedomujú, pre diváčky ale aj divákov je táto podoba slobody a výziev dospievania osviežujúca a potrebnejšia ako návraty do minulosti. Tak, ako si film Mid90s nezaslúži pochvaly za univerzálnu výpoveď o dospievaní a filmu King Skate nepatrí medaila za rebelantstvo, Skate Kitchen si všetku pozornosť (napriek tomu, že sa do slovenskej distribúcie nedostal) zaslúži aj dvakrát. Pretože byť skejťáčkou je proste ťažšie ako byť skejťákom. Napriek tomu, že skejtovanie je rovnako ťažké (alebo zábavné) pre každého, kto má dve nohy.