V piatok 6. 12. 2019 prišiel na pôdu Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení Oleg Sencov, jeden z najznámejších bývalých politických väzňov. Diskusiu s ukrajinským režisérom, ktorý bol v septembri po piatich rokoch prepustený z ruského väzenia, moderoval slovenský dokumentarista Robert Kirchhoff.

Sencov sa stal minulý rok laureátom Sacharovovej ceny za slobodu myslenia, ktorú udeľuje Európsky parlament. V súčasnosti je tak jediným filmárom, ktorý získal toto ocenenie, čo tiež dopomohlo k jeho prepusteniu, rovnako ako množstvo petícií svetových filmárov a tlak politikov Európskej únie. Finálne rozhodnutie však determinovala predovšetkým vôľa Vladimíra Putina.

Záujem o stretnutie s Olegom Sencovom na Slovensku bol mimoriadny. Počas niekoľkodňového pobytu v Bratislave sa zúčastnil nielen na diskusii na VŠMU, ale prijal pozvanie aj na zasadnutie ministerskej rady Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a do Goetheho inštitútu.

Sencovovi bolo pred začiatkom podujatia na VŠMU povedané, že rozhovor bude ponímaný cez kinematografiu, nie cez politiku. Táto ústna dohoda sa ukázala ako kľúčová, pretože určovala nielen všetky otázky moderátora a odpovede respondenta, ale aj odozvu publika v plnej kinosále fakulty. Úvod sa sústredil na režisérovo detstvo v niekdajšom socialistickom zväze, ktorý sa rozpadol, keď mal Sencov štrnásť rokov. Kirchhoff aj napriek dohovoru (či presnejšie práve preň) takmer každú ďalšiu otázku koncipoval cez politický kontext, na čo režisér (pre svoju nekompromisnosť) často odmietol reagovať. V dôsledku takejto štruktúry a organizácie rozhovoru vzniklo množstvo komických až groteskných situácií, ktoré divákov síce bavili, no zároveň značne znižovali informačnú hodnotu jednotlivých vyjadrení.

„Nezaujíma ma politika, ale som nútený zaoberať sa občianskym aktivizmom, pretože na Ukrajine máme vojnu, a teda aj množstvo politických väzňov. Je to moja povinnosť dovtedy, kým všetci neprávom odsúdení nebudú prepustení,“ zdôvodňuje svoje rozhodnutia Sencov a dodáva, že „natáčať filmy je oveľa príjemnejšie“. Dva dni predtým na diskusii v Goetheho inštitúte moderovanej redaktorom Denníka N Mirekom Tódom Sencov naopak prezentoval najmä svoje politické názory. Robil to absolútne otvorene a neváhal kritizovať ani ruského prezidenta. Na pôde VŠMU mu išlo pravdepodobne iba o princíp, o dodržanie slova, a tak dohodu s Kirchhoffom tvrdohlavo presadzoval.

„Naposledy som sa naozaj bál 19. februára 2014, keď v pouličných bitkách štátne služby zajali polovicu námestia a my sme boli prinútení spáliť svoje oblečenie a osobné veci, aby sme tak vytvorili deliacu čiaru, ktorá ich mohla zastaviť. Prvá tzv. červená línia bola tenká, myslel som si, že do rána neprežijeme,“ spomína na protivládne protesty a občianske nepokoje na Ukrajine. „Ukrajinsko-ruský konflikt nie je nacionálny. Ide o konfrontáciu medzi ľuďmi uväznenými v minulosti a tými, ktorí chcú budovať demokratický štát,“ uzatvára chudobnú politickú líniu piatkovej diskusie.

Oleg Sencov už ako chlapec začal písať poviedky, neskôr ale vyštudoval ekonómiu na kyjevskej univerzite, podnikal a založil počítačový klub, kde organizoval súťaže a zostavil vlastný hráčsky tím. S písaním však neprestal a postupne sa dostal až k literárno-dramaturgickej fáze prípravy filmu, k scenáru. Ako tridsaťročného ho neprijali na réžiu na moskovskú filmovú školu, no keď po pohovore v priestoroch školy uvidel plagát, ktorý hlásal niečo v zmysle „Ukážeme vám ako robiť filmy, ale naučiť vás to nemôžeme“, uvedomil si, že sa zaobíde aj bez nich. V dojme ho utvrdilo tiež Tarantinovo sebaisté vyjadrenie: „Ak máte 50 000 dolárov, zrealizujte film, neštudujte ho.“ Túto sumu vďaka podnikaniu mal, a tak dal dokopy pár nadšencov a vytvorili dva „študentské“ filmy, ako ich zvykli nazývať.

Počas nakrúcania jeho celovečerného hraného debutu Hráč (Gamer, 2011) vypukla na Ukrajine ekonomická kríza. Film spočiatku nechceli na žiadnom z domácich filmových festivalov a súhrou všetkých faktorov režisér (podľa vlastných slov) zbankrotoval. Situácia sa zmenila, keď Hráča vybrali do súťažnej sekcie na MFF Rotterdam. Tí, ktorí ho dovtedy doma odmietali so slovami „toto nie je žiaden film“, zabudli alebo sa tak prinajmenšom tvárili, a Sencovovi odovzdali množstvo cien.

Budúci rok tvorca plánuje nakrúcať svoj druhý hraný film Nosorožec, na ktorom pracoval, keď ho zajala štátna tajná služba, a mal by tiež vyjsť denník, ktorý si písal počas výkonu trestu. „Nachádzam sa v postavách svojich kníh a filmov,“ upozorňuje autor a hovorí, že všetko, čo za posledných päť rokov napísal, sa mu prisnilo. „Vo väzení je veľmi šedivý, jednotvárny život, najlepšie, čo sa tam deje, sú sny.“

Oleg Sencov pôsobil po celý čas veľmi pragmaticky až introvertne, hovoril málo a vecne, väčšinou dokonca bez akejkoľvek mimiky, ktorá by naznačovala jeho emócie. Napriek tomu, že Kirchhoffove otázky a komentáre boli fundované, Sencov bol natoľko neprístupný, že pri ňom slovenský filmár zastával skôr pozíciu stand-up komika, ktorý respondentovi „smečuje“ svoje občasné názory. Miestami som dokonca nadobudla dojem, že diskusiu moderuje sám Sencov. Uvoľnená atmosféra napokon vtisla do pamätí zúčastnených úsmevný pocit kultúrneho vyžitia.

Záujemcom o viac informácií odporúčam dohľadať si streamy iných Sencovových vystúpení a vytvoriť si tak komplexnejší pohľad na ukrajinského spisovateľa, scenáristu a režiséra, bývalého ruského politického väzňa, na človeka a jeho život, ako aj získať prehľad o aktuálnom spoločensko-politickom kontexte. A ak vám náhodou nie sú okolnosti Sencovovho uväznenia známe, prečítajte si napríklad moju reportáž z minuloročnej diskusie v bratislavskej Novej Cvernovke, počas ktorej bol premietaný Proces režiséra Sergeja Loznicu. Snímka zachytáva vývoj vykonštruovaných súdnych pojednávaní, po ktorých Sencova odsúdili na dvadsať rokov väzenia. Sencov v piatok priznal, že daný dokument odmieta pozerať. Zdôvodnil to tým, že to všetko sám zažil a pozerať sa naň by bolo narcistické.