Built to Last je experimentálna dokumentárna esej o „socialistickej“ architektúre vo východnej Európe. Alebo, presnejšie povedané, desať krátkych filmov z desiatich krajín spojených do jedného celku, ktorý nám predstavuje ikonické stavby ako varšavský Palác kultúry a vedy alebo bulharskú Buzludzhu vedľa obyčajnej panelovej zástavby. Vidíme rôznorodosť tejto architektúry, aj to, v akej podobe dnes ostáva – a ako sa búra. Film sčasti využíva archívne materiály, no výraznejšie v zvukovej stope ako v obraze, keď archívne nahrávky o politike a kultúre začleňuje do hudobných kompozícií.

Pri príležitosti premietania filmu Built to Last v Kine inak A4 v nedeľu 25. novembra sme sa s autorkou Harunou Honcoop (HH) rozprávali o jej projekte, o socialistickej architektúre i našom vzťahovaní sa k nej.

TH: Prečo si sa rozhodla nakrútiť film o architektúre tohto obdobia a navyše sledovať ju v desiatich krajinách? V tomto zmysle si svoj film poňala celkom veľkolepo.

HH: Projekt Built to Last (alebo Na večné časy) vznikal postupne v priebehu štyroch rokov. Začalo sa to tým, že som spontánne nakrútila krátky film o Bukurešti, ktorej pochmúrna, megalomanská architektúra ma úplne fascinovala. Vtedy som ešte netušila, že sa tejto téme budem venovať aj ďalej a ako sa tento projekt rozrastie. Krátko na to prišla pracovná cesta do Berlína, kde som tiež začala spontánne nakrúcať architektúru socialistickej éry vo východnom Berlíne a následne som sa zamerala na pamiatky v rodnej Prahe. Potom som si povedala, že by z toho mohla vzniknúť séria filmov a širší transmediálny projekt, začala som tvoriť web s mapou, kam som jednotlivé miesta postupne umiestňovala. Videá neboli primárne určené pre veľké plátna kín, ale do galerijného priestoru, kde som ich najprv prezentovala ako samostatné videoartové diela. V priebehu môjho štúdia na FAMU takto vznikla celá séria videí a rozhodla som sa vytvoriť z nich film pre kiná s jednotnou strihovou a zvukovou dramaturgiou.

TH: Prečo vzniklo v podstate 10 samostatných krátkych filmov? Bolo to kvôli špecifikám jednotlivých krajín? Nemala si ambíciu zachytiť túto architektúru ako celok?

HH: Desať krátkych filmov vznikalo postupne počas toho, ako som v priebehu štyroch rokov (2014 – 2017) na jednotlivé miesta chodila. Samozrejme, každá krajina má svoje špecifiká, svoju vlastnú históriu, svoje príbehy, ako sa architektúra v komunistickom režime stavala a aké to malo úskalia. Každá mala svojich originálnych architektov. Veľa som potom v strižni rozmýšľala, či by sa filmy dali spojiť na základe nejakého jedného kľúča alebo princípu a či by bolo možné zostrihať ich dokopy, aby nevznikla mozaika desiatich krajín. Ale bolo by to veľmi neprehľadné a na žiaden zmysluplný kľúč som neprišla. V tejto forme mi to dáva najväčší zmysel.

TH: Vo výsledku je každý film trochu iný, čo zrejme vyplýva aj z toho, že si na ňom spolupracovala s rôznymi ľuďmi (hoci niektorí sa opakujú). Asi to najviac cítiť v hudbe, resp. zvukovej stope. Prečo si išla touto cestou?

HH: S rôznymi strihačmi a hudobníkmi som spolupracovala kvôli tomu, že projekt bol veľmi náročný a ako som už spomínala, práca na ňom trvala niekoľko rokov. Spolupracovať s rôznymi hudobnými skladateľmi z tej-ktorej krajiny sa mi zdalo logické aj preto, že sama neovládam jazyky týchto krajín. Keď sme spoločne pracovali na soundtracku, ktorý vychádza z rôznych dobových archívnych audio a video materiálov, musela som rozumieť, s akým materiálom pracujem. Z tohto hľadiska bolo najjednoduchšie prizvať hudobných skladateľov z jednotlivých krajín, ktorí sami zažili komunizmus, skladateľov, ktorí majú prístup k archívnym zdrojom, mohli z nich vyberať a zložiť z nich originálne hudobné kompozície.

V poslednej fáze, keď sme mali všetky diely zostrihané a hudbu zloženú, som pracovala s hudobným dramaturgom, českým zvukovým dizajnérom Tadeášom Haagerom, ktorý všetky tie rôzne kompozície zladil zvukovo dokopy. Podobný princíp som využila aj v strihovej skladbe a dramaturgii, ktorú som konzultovala na FAMU so skúseným strihačom experimentálnych filmov Honzom Daňhelom a s finálnym strihom mi pomáhal aj Josef Hrdlička.

TH: Hovoriť o architektúre bez slov je koncept, ktorý mám rád a priam sa mi s architektúrou spája. No zároveň si so sebou nesie isté limity. Nerozmýšľala si nad použitím slovného komentáru?

HH: Pre mňa je architektúra nemá a má na diváka/užívateľa hovoriť iba tým, ako ju sami vnímame, keď na ňu hľadíme alebo v nej sme. Ja v dokumentárnom filme odmietam klasický hovorený komentár – ak tam predsa len nejaký je, tak je zabudovaný do hudobného sountracku. Nevyjadruje sa k architektúre, ale evokuje dobu, v ktorej sa architektúra stavala. Hovorené slovo alebo hovoriace hlavy by podľa mňa celú estetiku rozbili. O príbehu tých stavieb si potom divák môže prečítať na sprievodnom webe k filmu.

TH: Už si naznačila prácu s archívmi. Každý z filmov obsahuje úvodný citát, ktorý úderne zadefinuje dobu a úryvky z rôznych žurnálov, či už v obraze alebo zvuku, ktoré v sebe neraz nesú politické odkazy. Zdá sa mi, že nám to viac či menej nápadne hovorí o prepojení politiky a architektúry. Bolo to tvojím zámerom alebo si ich používala s iným konceptom?

HH: Samozrejme, politika a architektúra idú ruka v ruke. Najmä, keď hovoríme o období 1945 – 1989, čo je časť našej východoeurópskej histórie, ktorú som skrz architektúru vo filme sledovala a ktorú máme kvôli nadvláde komunistickej strany a implementácii socialistických myšlienok všetci spoločnú. Snažila som sa mapovať, aké konkrétne dôsledky to malo na možnosti výstavby a na estetiku architektúry v daných krajinách. No samozrejme, je to dlhé obdobie 40 rokov, počas ktorých sa architektonické štýly i v nadväznosti na momentálnu politiku vlád v jednotlivých krajinách premieňali. Musela som začať v Moskve, rodisku východoeurópskeho komunizmu a stalinistickej architektúry, ktorá v 50. rokoch ovplyvnila architektonický štýl naprieč celou východnou Európu. V Poľsku potom vidíme Stalinov „dar“, Palác kultúry a vedy, ktorý je vo Varšave dominantou dodnes, v Maďarsku vidíme ničenie komunistických symbolov po krvavom vpáde ruskej armády v roku 1956, v Albánsku pozorujeme nezničiteľné protiatómové betónové bunkre, ktoré nechal budovať Enver Hoxha od 60. do 80. rokov po celej krajine v státisícoch a v Bulharsku vidíme ikonickú stavbu na vrchu Buzludzha, ktorá vyzerá ako z iného vesmíru a ktorú nechali postaviť bulharskí komunisti v roku 1981 ďaleko v horách, aby mali na svojich zjazdoch pokoj a čistý horský vzduch.

Okrem toho sa vo filme rozvíja aj druhá línia – architektúra, ktorá sa stavala navzdory režimu. V Česku môžeme spomenúť napríklad dielo manželov Machoninovcov, ktorí v roku 1968 vysúťažili návrh na stavbu Domu bytovej kultúry a Obchodného domu Kotva v Prahe a stavbu brutalistickej Československej ambasády v Berlíne. Kvôli nesúhlasu so sovietskou okupáciou sa však nemohli v 70. rokoch zúčastňovať architektonických súťaži a v dobe tuhej normalizácie, keď sa Kotva kolaudovala, neboli na slávnostné otvorenie pozvaní. Vo veľmi modernom duchu ešte stihli na konci 60. rokov naprojektovať Hotel Thermal v Karlových Varoch. Na druhej strane zaznamenávam aj fakt, že kvôli baniam a výstavbe nových budov sa demolovali krásne secesné budovy z 19. storočia. Vidíme to v ukážke v Moste, ale týkalo sa to i uvoľnenia parcely pre výstavbu hotela Thermal a ničenia karlovarských secesných domov. V znamení pokroku sa teda nové stavia na zrúcaniskách. A deje sa to i dnes.

TH: Relatívne málo sa venuješ interiérom. Prečo si sa tak rozhodla?

HH: V interiéroch som nenakrúcala z celkom prozaických dôvodov. Po prvé, interiéry sú už často reštaurované a z éry socializmu v nich už nič nie je vidieť. Po druhé, dostať povolenie na nakrúcanie bolo často veľmi komplikované – preto som s kamerou na statíve nakrúcala radšej iba exteriéry. Ale i vtedy ma v niektorých prípadoch ochranka vyzvala, aby som nenakrúcala alebo aby som dokonca nakrútený materiál zmazala. Bolo to najmä kvôli bezpečnostným dôvodom. Stalo sa mi to napríklad v Srbsku pri ministerskej budove SIV palác v Novom Belehrade alebo v Prahe pri budove Podniku zahraničného obchodu Centrotex, kde v súčasnosti sídli Ministerstvo vnútra.

TH: Film zachytáva obdobie približne štyroch desaťročí, no architektúra sa aj počas tohto obdobia vyvíjala. Vo filme nerobíš explicitne rozdiely medzi jednotlivými štýlmi. Prečo si sa tak rozhodla?

HH: Vo filme síce nerobím explicitné rozdiely, ale v jednotlivých dieloch, v každej krajine či meste sledujem chronologickú časovú os, ako sa architektúra postupne počas tých 40 rokov vyvíjala. Ukazujem architektúru sorely 50. rokov, modernistickú výstavbu, brutalizmus i obyčajnú panelovú výstavbu 70. a 80. rokov. A v niektorých prípadoch prekračujem rok 1989 a ukazujem súčasnosť, keď sa architektúra a pomníky z tej doby začali búrať – napríklad archívne zábery masívnej demolácie brutalistického Hotelu Praha, ktorá sa udiala v roku 2014 alebo demoláciu pomníku, ktorý stál na hlavnom námestí v Sofii a bol zničený minulý rok v lete.

TH: Film zároveň hovorí o súčasnosti a o tom, ako sa k tejto architektúre staviame. Niekedy používaš explicitné zábery búrania, no väčšinou je to iba „nenápadne“ prítomné v obraze. Vidíme, ako sú budovy pretvorené, vidíme jemné zásahy, ako sa zmenilo prostredie okolo nich a zrazu môžu pôsobiť nepatrične. Znova je to vlastne komentár bez komentára. Bolo hovoriť o súčasnosti taktiež tvojím zámerom?

HH: Nikomu sa nesnažím vnútiť svoj názor na to, či sa socialistická architektúra má búrať alebo nie. No chcela by som upozorniť, že nie všetka architektúra tej doby bola nekvalitná a nie všetka architektúra tej doby bola „škaredá komunistická architektúra“, ako ju mnohí bezmyšlienkovite nálepkujú. Vo filme využívam istú dávku irónie a nadsádzky, takže predpokladám, že môj postoj je nakoniec jasný. No samozrejme, od základov je to vlastne postavené na hlavu. Ako som už spomínala, aby sa táto architektúra éry socializmu mohla stavať, zbúrala sa architektúra, ktorá tam stála predtým. Takže sa tak trochu točíme v začarovanom kruhu.

Najväčší problém dnešnej doby však vidím v tom, že aj keď máme skvelé stavebné technológie a materiály, architektonické návrhy sú dosť konzervatívne. Napríklad u nás v Prahe sa nestavia nič zaujímavé – sú to iba unisex kancelárske budovy shopping centrá. Obdobie socialistickej výstavby teraz masovo nahradila táto kapitalistická bezduchá architektúra, ktorá podľa môjho názoru nikdy do dejín architektúry nevstúpi. A ak áno, tak iba ako dôkaz toho, ako sme v novom tisícročí nevedeli stavať, respektíve ako sa potenciál nijako nevyužil. Stačí sa pozrieť na Quadrio v centre Prahy alebo na podobné stavby.

Aj z tohto dôvodu vznikajú najrôznejšie iniciatívy na záchranu ohrozených pamiatok. Veľká debata sa napríklad v Prahe strhla okolo plánovaného zbúrania brutalistického komplexu Transgas na Vinohradskej triede, ktorý v roku 1978 originálne a kvalitne vystavali architekti Václav Aulický, Jindřich Malátek a Jiří Eisenreich. Stavba síce stratila svoju funkciu, ale mesto nechce do prestavby investovať a tak radšej túto originálnu brutalistickú stavbu predala developerovi, aby na lukratívnom pozemku hneď za múzeom postavil opäť nejaký bezduchý kancelársky priestor. Ak to takto pôjde ďalej, ďalšie generácie nebudú vedieť, čo bola architektúra doby socializmu, pretože buď všetko spadne samo alebo sa o to postarajú developeri. Bohužiaľ.

TH: Zaujalo ma, koľko veľa komunistickej ikonografie je stále prítomnej v uliciach. Samozrejme, vo väčšine krajín sa odstránili sochy a podobne, no stále sú prítomné mozaiky s motívmi roľníkov alebo vojakov, či reliéfy. Nie je to zvláštne, že niektoré súčasti pretrvávajú, pritom iné sú zaznávané?

HH: Máš pravdu. Samú ma prekvapuje, že socialistické mozaiky a reliéfy sú na niektorých miestach zachované – ako je to na hlavnej stanici v Bratislave alebo na smíchovskej stanici v Prahe a na mnohých ďalších miestach. Myslím si však, že je to v poriadku, pokiaľ ide o neškodné socialistické motívy a sochy Stalinov a Leninov či symboly červených hviezd zmizli. Osobne ich vnímam ako zaujímavé vizuálne prvky v súčasnom verejnom priestore, ktorý je zahltený nánosmi komercie a nevkusných billboardov. Preto nostalgicky sa zahľadieť na roľníkov a šťastné matky s deťmi občas nie je na škodu.