Rozdiely, nerozdiely… Cirkus Rwanda je príjemný film
Matej Sotník 3/11/2018

Dokumentárny film Cirkus Rwanda (2018) od českého režiséra Michala Vargu, absolventa zlínskej a píseckej filmovej školy, sľubuje – aspoň podľa anotácie – pohľad na kultúrnu diverzitu cez observačne získaný materiál zo stretnutia a spoločnej tvorby dvoch cirkusových ansáblov – českého Cirk la Putyka principála Rosťu Nováka ml. a akrobatov z africkej Rwandy. 

Základnou dramaturgickou výstužou má byť dialogický vzťah dvoch odlišných kultúr na poli umeleckej tvorby – experimentálne ladeného predstavenia s názvom Hit, Tell the Difference. Že pri takomto spoločnom kreovaní dve kultúry vstupujú do onoho inter je evidentné, spomínané rozdiely sa v chronologicky zoradenom materiáli vyjavujú skôr prirodzene a akosi subtílne, ničím neprekvapujú. „Čo po takejto kultúrnej zrážke zostane?” pýta sa distribútorská synopsa. Skôr ako predhadzovaná interpretácia a cielená výpoveď filmu je pozoruhodná univerzálna rovina umeleckej prípravy ako diania zmyslu (áno, tá z kultúrnych rozdielov pochopiteľne vychádza). Cirkus Rwanda tézu nenapĺňa a môžeme ho čítať práve touto optikou. Ako kontinuum obrazov priateľského stretnutia umenia, telesnosti a slobody. Nadobúdanie priateľstva a súzvuku napokon rozdiely akoby nivelizuje. 

Varga zvolil pozorovací prístup, v ktorom sa filmárske autorstvo spravidla zračí menej. Táto metóda vo výsledku len umocňuje popisnú rovinu reprezentácie kultúrnych odchýlok – v tomto zmysle film neposkytuje iné ako konštatovanie diferenciálneho vzťahu či, inak povedané, nehovorí viac ako, že „toto je iné ako toto.” Skrátka, rozdiely príliš neexponuje a neexploatuje a je to tak dobré, jeho výpovedi to dodáva akýsi jemnocit. Cirkus Rwanda je vlastne také „normálne”, ničím nevyrušujúce, nedráždivé a ani v ideologickej rovine nijako zo schémy nevystupujúce dielo. Odsledujete ho bez menších problémov celé, no v úvahách či diskusii nabáda skôr k spomienkam na singularity, nuansy, ktoré ho robia príjemným. Divák si spomenie na malé obrazy, scény a fragmenty, najmä tie nemnohé, v ktorých sa odrážajú rwandské stretnutia s českou mentalitou. Napríklad v pražskom metre, kde Rwanďania prosia o navigáciu. Dá sa totiž povedať, že ostatná rwandská linka tvrdí len, že od Rwanďanov sa čo učiť máme. 

Interakcie medzi Rosťom a Rwanďanmi sprítomňujú kruté rwandské dejiny – genocída v 90. rokoch nejednému členovi afrického súboru zobrala rodičov. Cirkus je zároveň i spôsobom, ako sa s týmito ranami vyrovnávajú, je oslavou života. Ich prístup je ležérny, svoje výkony nehrotia. Áno, Rosťo je presne opačný, od Rwanďanov chce maximum. Po Rosťovej návšteve Rwandy sa dejisko filmu a ohnisko jeho záujmu presúva do Prahy, kde súbor – po tom, ako si Rosťo overil, kam sa dá potenciálne v réžii Rwanďanov zájsť – nacvičuje na veľkolepú pražskú premiéru. Film tu zobrazuje excentrického režiséra, ktorý odrazu odhaľuje okrem humoru aj svoju direktívnu polohu. 

Cirkus Rwanda pomerne stereotypne razí naratív africkej tragiky a chudoby, v ktorého protiklade má stáť bohatstvo Rosťovho pražského divadla. Prvé generuje (a evokuje) neunáhlenosť a pohodu, druhé hrotí umeleckú každodennosť do podoby stresu a ťažkej driny. Európsky formát totiž musí mať úspech. Ide o veľa, ide o prestíž. Áno, medzi Rwanďanmi a Čechmi je rozdiel.