Punk ako bezprostredná životná prax
Juraj Malíček 29/3/2019

Punk je hned! ,réžia Juraj Šlauka, Slovensko/Česko 2019

Punk je hned!, celovečerný autorský debut Jura Šlauku, ktorý je v titulkoch evidovaný ako režisér a scenárista, je programovo artový film, čo z môjho uhla pohľadu znamená, že je prakticky jedno, čo si o ňom pomyslia diváci. Tí multiplexoví príliš nehrozia, aj keď pár sa ich asi pozrieť pôjde, a tí náročnejší, kluboví, určite nejaké stanovisko zaujmú, ale nikomu to príliš žily trhať nebude. Len si urobia čiarku, “aha, Šlauka, zaujímavé, evidujeme ho, uvidíme, čo urobí nabudúce, pri normálnom, vážnom filme”.

Lebo Punk je hned! nie je ani normálny film (pokiaľ jasne nedefinujeme normálnosť), ani vážny film. Znova by sa hodilo slovo “vážny” presnejšie vymedziť, ale zatiaľ sa dohodnime, že vážnosť odkazuje k vnútornej konzistencii, výrazu a zmyslu mimo film samotný. Akože prečo to vzniklo a čo to chce povedať. Vážny film.

No a vzniklo to preto, ak je teda mýtus okolo filmu pravdivý, že Šlaukovi kamaráti-pankáči si u neho ten film objednali. “Nakrúť o nás film” – a on ho nakrútil, a povedať to asi chce to, čo je v názve. Punk je hned! Bez diakritického znamienka asi preto, aby odkazoval k dialektu.

Neviem, či tí kamaráti boli na premiére, ale ak áno, dúfam, že sa umyli a prišli v aspoň trocha čistom oblečení, ako si to dobrý mrav žiada. Náramne dobre sa mi hovie v tejto mojej malomeštiackej prirodzenosti človeka davu, jedného z otrokov systému, konvenčného, účty platiaceho človeka, rezňa s rodinou, hypotékou, zameniteľného, všedného, nudného, ktorý vo filme Punk je hned! uvidel čistokrvnú freak show, akurát bez náznaku ľútosti či sociálneho zmieru. Nebolo mi tých postáv ľúto (s výnimkou toho malého decka), v žiadnom prípade som ich neobdivoval a nič – ale že vôbec nič – som im nezávidel. Naopak, môj ubíjajúci život človeka strednej triedy sa mi zdal ešte šťastnejší, ako ho bežne cítim.

Film spektákel, film atrakcia, hoci celkom bez okázalých efektov, film, čo ukazuje nevidené a nenesie žiadnu ideu, myšlienku, nič, čo by znamenalo aspoň náznak hĺbky.

Tod Browning a jeho Freaks, u nás Obludy či Zrůdy. Toľko k prvej asociácii. Film z roku 1932, klasika o rôzne postihnutých ľuďoch, ktorí prežívajú v prostredí cirkusu a vytvárajú si vlastné modely správania v rámci skupiny. Ľudia fyzicky znetvorení, ale inak normálni s normálnymi hodnotovými rámcami.

Punk je hned! je to naopak, fyzicky sú tí hrdinovia vlastne v poriadku, až na jednu odchýlku, ale tú je vlastne až zbytočné spomínať, lebo ono znetvorenie je duševné, mentálne, etické.

Preto sa mi tak dobre moralizovalo, preto som sa tak strašne rozčuľoval, preto som sa dodíval do konca. Aby som si naplno vychutnal svoj triumf lepšieho človeka.

A potom prišla celkom finálna scéna, záverečná, posledná. Zhrozenie a pocit premárneného času sa zmenil na číre nadšenie.

Ruky by som mu v tom momente pobozkal, Šlaukovi, chalaniskovi prefíkanému, Jurovi, ktorý – neviem, či naschvál alebo náhodou, ale zdalo sa mi, že naschvál – posunul svoj autentický portrét pankáčov od zbytočnej realistickej sociálnej drámy k fikcii, fraške, filmu, ktorý si budem pamätať a budem ho mať rád.

Už ho mám rád. A nie, hlavnému hrdinovi Kwičkovi by som nikdy ruku nepodal. Bál by som sa, že ma okradne, preto by som sa k nemu ani nikdy neotočil chrbtom. A ak ho náhodou uvidím s vlastným dieťaťom, ukážem na neho a svojmu dieťaťu poviem, aby sa učilo a poslúchalo, aby nedopadlo ako on. Stratená existencia, pankáč, hrdina bez bázne a hany, bez hanby, nie esenciálne zlý človek, len hlúpy, slabý, samoľúby, pohodlný. Zmysel mu dáva iba bezpečie filmovej fikcie. Pankáč. Nie umelý konštrukt módnej návrhárky, ale pankáč, lebo je to nekonečne pohodlné osobné rozhodnutie. Žiadna budúcnosť, žiadna perspektíva, žiadna zodpovednosť, žiadna česť. Vždy je všetko chyba tých druhých, establishmentu, systému, vlády, kohokoľvek.

Kwičko je pankáč-pragmatik, nie idealista tiahnuci k anarchizmu. Jeho ambíciou nie je hľadanie skutočnej slobody, ale karikatúra slobodného človeka, ktorý ešte aj z drogovej závislosti urobí banálne klišé.

Preto je Punk je hned! výborný film. Hraný film, žiadny dokument, hoci hraný nehercami, ktorí nemusia hrať, len sú. Juro Šlauka v ňom ukazuje punk nie ako subkultúru (lebo hovoriť o akejkoľvek kultúre v kontextoch toho, čo sa ukazuje vo filme, by bolo ťažkým eufemizmom), ale punk ako bezprostrednú životnú prax, ospravedlniteľnú iba tým, že sa stane predmetom estetickej reflexie.

V tomto prípade filmovej, zvonka, z hľadiska dramaturgie, napĺňajúcej štruktúru žánrového filmu, takej, skoro až bukolickej gangsterky.

Dobre, veľmi dobre.