S takmer trištvrteročným oneskorením sa uskutočnil už tradičný týždeň venovaný premýšľaniu o stave domácej kinematografie (7. – 11. decembra 2020). Oproti sprievodnému programu minuloročného Týždňa slovenského filmu, ktorý bol zredukovaný na panel hraného a dokumentárneho filmu, tentoraz nezostala opomenutá ani animovaná tvorba či filmová veda a kritika. Tým sa venujem v druhej časti článku. Vzácnosťou tohto ročníka bola jeho rozpínavosť. Po prvýkrát sa totiž podujatie uskutočnilo v dvoch priestoroch – reálnom a virtuálnom. Kritické príspevky ohraničené referenčným rámcom uplynulého roka odznievali po dvojiciach, iba v prípade filmovej kritiky bol príspevok jeden. Panely o hranej a dokumentárnej tvorbe otvárali stále tváre slovenského audiovizuálneho priestoru, pokračovala mladá nastupujúca generácia publicistov a v oblasti audiovízie inak angažovaných koreferátnikov a závery boli tradične venované diskusii. Jednotlivé názory prispievateľov bolo zaujímavé vnímať aj cez optiku komparácie umožnenej generačným rozdielom. Na konci roka 2020 tak referenti napísali symbolickú bodku za rokom 2019. Kyberdiskusiu prvých dvoch blokov poctivo udržiaval filmový publicista a spoluzakladateľ distribučnej spoločnosti Film Expanded Matej Sotník, ktorého preto moderátorka všetkých panelových diskusií TSF profesorka Jelena Paštéková označila za „skalného online fanúšika“. Zo Sotníkových fundovaných komentárov bolo zrejmé, že nezastupuje laikov, ale odbornú verejnosť. Pravidelnosť jeho reakcií bola očakávanou a príjemnou istotou v týchto nestálych časoch.
V slovenskom hranom filme chýba radikálne umelecké gesto
alebo niekedy je lepšie mlčať, potom sa na zlé filmy rýchlo zabudne
Počas panelu o domácom hranom filme prezentovali svoje referáty filmové publicistky Roberta Tóthová a Zuzana Mojžišová, ktorá pôsobí aj ako pedagogička na KAS VŠMU. Atmosféra bola ešte komornejšia ako obvykle. Pravdepodobne pre opatrenia v súvislosti s koronavírusom na podujatí chýbalo početnejšie zastúpenie študentov Katedry audiovizuálnych štúdií. Tí sa na ňom inak zúčastňujú pravidelne a povinne. V priestore malej, i keď druhej najväčšej kinosály Kina Lumière bolo približne pätnásť ľudí. Počet prítomných nepatrne navýšil kameraman a ďalší personál zabezpečujúci audiovizuálny prenos do virtuálnych sfér pre divákov, ktorí na blok nemohli alebo nechceli prísť osobne.
Zuzana Mojžišová vo svojom príspevku napísanom ešte počas tohtoročnej jari prezentovala hrubý, avšak panoramatický náčrt minuloročnej tvorby, ktorý aj neznalých poslucháčov uvedie do diania. V úvode vraví, že zo štrnástich celovečerných hraných filmov sa šesť sústredí na minulosť a dva z nich na život M. R. Štefánika. V prvých hodnotených snímkach Mohyla (r. Andrej Kolenčík) a Cesta do nemožna (r. Noro Držiak) nachádza viaceré paralely: tvorcovia nerozprávajú príbeh klasickou životopisnou formou, využívajú spomienky postáv, neriadia sa striktne historickými faktami, čiastočne sa tiež venujú kritickej revízii historickej osobnosti, pracujú s dvojčasím – historickým a súčasným či aspoň mladším dejom, s motívom lásky a dobrodružstva a vzdávajú hold nielen Štefánikovi či Mélièsovi, ale aj samotnému filmovému médiu. V Ceste do nemožna nájdeme odkazy a alúzie na obdobie americkej grotesky, na snímky ako Kabinet doktora Caligariho (r. Robert Wiene, 1920) či Americká krása (r. Sam Mendes, 1999), a, samozrejme, na Mélièsa a jeho aj po viac ako sto rokoch fascinujúci opus Cesta na mesiac (1902). Už názov snímky je citáciou slávneho titulu režiséra z roku 1904. Mojžišová však najviac oceňuje vznik filmov Nech je svetlo (r. Marko Škop) a Punk je hneď (r. Juraj Šlauka). Škopov titul porovnáva s debutom Teodora Kuhna Ostrým nožom. Hovorí, že v oboch figurujú „nebezpeční vyholení chumaji“, tvorcovia kladú do popredia vzťahové zomknutia, pracujú s motívom homosexuality, zamlčanej pravdy, lži či smrti zapríčinenej iniciačným povýšenectvom istej skupiny ľudí. Nepriatelia hlavných hrdinov sú apatickí, nečinná je bežná spoločnosť aj štátne zložky ako polícia či súdnictvo. Pri slovensko-islandskej romantickej dráme Malá ríša režiséra Petra Magáta sa Mojžišová iba zdvorilostne pristaví, pretože podľa nej vznikla zbytočne. Okrem zmätku zapríčinenom zlou dramaturgiou a scenárom jej prekážali i neopodstatnené zmeny nálad postáv, ktoré bránili vyplavovaniu diváckych emócií. Mojžišovej dramaturgicko-tematický výklad jednotlivých titulov bol komfortným prierezom hranej tvorby minulého roka.
Roberta Tóthová v úvode svojho referátu vyzdvihla prítomnosť a systematickosť štátnej podpory, vďaka ktorej súčasná kinematografia prosperuje, najmä v porovnaní s obdobím po páde bývalého režimu. Slovenský film má podľa nej diverzifikované portfólio, je národný, popkultúrny a provinčný. Hovorí, že v priestore hranej tvorby nemáme autorsky a intelektuálne výraznejších či nevšedných autorov. Tvorcovia podľa nej zobrazujú len evidentnú exteriorizáciu sveta a často ani nezvládajú základnú filmovú abecedu. Ich prístup je tézovitý, prvoplánový, bazálny a príliš upätý na tendenčný rámec. Tóthová správne poukazuje na skutočnosť, že v celovečernej hranej tvorbe absentujú špekulácie a štýly ako ich poznáme napríklad z nových vĺn sú pre domácich filmárov tabu. Charakter jej textu je až štipľavo kritický, nie však agresívnym, ale žiaduco konštruktívnym spôsobom. Svoje naliehavé volanie po radikálnom autorskom geste zjemňuje množstvom kvetnatých tróp. Aj vďaka nim je jej osviežujúco presný text publikom ľahko vnímateľný. Tóthovú zjavne očaril poľský oscarový nominant Corpus Christi (r. Jan Komasa, 2019), s ktorým krátko porovnávala Škopov Nech je svetlo. Tomu slovenskému však podľa nej napriek výraznému prieniku do témy a profesionálnemu spracovaniu chýba sexepíl. S Tóthovej triezvym a zásadným pohľadom nemôžem nesúhlasiť, sčasti za to pravdepodobne môže súznenie faktorov ako generačná zhoda a obdobné vkusové preferencie, ktoré mainstreamovému publiku zväčša oponujú.
Diskusia prvého bloku sa skončila skôr, než sa začala. Padli len štyri otázky, z toho jediná v kamennej kinosále, tri vo virtuálnej. Do krátkej konverzácie sa zapojil aj takmer deväťdesiatročný režisér Eduard Grečner. Na margo vypočutých príspevkov vravel, že vnímaniu filmu ako priemyslu napomohol v domácom prostredí aj výrok riaditeľa Audiovizuálneho fondu Martina Šmatláka, že „film je biznis“. Podľa Grečnera ide o „chorobu doby a kapitalistického systému“, pretože umelecký film a priemysel sa nedajú spojiť. Ďalej si podľa neho mylne vysvetľujeme pojem národný. Ak má Slovensko na nejakom zahraničnom titule väčšinové financovanie, neznamená to ešte, že film je automaticky náš. Za kľúčový problém slovenského filmu však považuje dramaturgiu. Tá by mala „sústrediť myšlienkový svet tvorcov, v súčasnosti odkázaných na svoju vlastnú intuíciu“. Pokus o debatu zachraňoval aj kyberhlas Mateja Sotníka, ktorý svojimi stručnými, no myšlienkovo sýtymi príspevkami v chatovacej miestnosti kina-doma občasne aspoň vytiahol topiacu sa diskusiu nad hladinu a dovolil jej nadýchnuť sa.
It’s Whiskey Time
Na panelovú diskusiu o dokumentárnom filme bola prizvaná vysokoškolská pedagogička a filmová publicistka Eva Filová a absolvent Katedry audiovizuálnych štúdií na VŠMU a konateľ distribučnej spoločnosti Film Expanded Adam Straka. Návštevnosť bola o čosi lepšia než predchádzajúci deň. Prítomných bolo asi dvadsaťpäť ľudí vrátane pracovníkov kina. Mierny nárast zapríčinil najmä záujem súčasných študentov dokumentárneho filmu, ale i pedagógov a doktorandov z VŠMU.
Na začiatku Eva Filová zdôraznila, že nežijeme v bubline a všetko má vplyv aj na film a dianie okolo neho. Pandémia zastavila kultúrny priemysel a dvojnásobná vražda odkryla chápadlá štátnej mafiánskej korupčnej chobotnice. Ďalej citovala nedávno zosnulého publicistu Pavla Branka, ktorého zarážalo, že „Flaherty prevážil nad Vertovom“, ale i to, že „mäkká totalita 60. rokov minulého storočia bola slobodnejšia ako dnešná demokracia“. Filová oceňuje prístup našej najpolitickejšej dokumentaristky Zuzany Piussi, ktorá „od svojich školských čias vytrvalo vzdoruje autoritám, kravaťákom či iným mocnárom“ a „záujmom o veci verejné vytvára filmový obraz našej žitej reality“. Vo svojom referáte sa Filová venovala jedenástim filmom, pracujúcim s prevažne reportážnym či spoločensko-analytickým prístupom. Ukradnutý štát Zuzi Piussi by mal byť podľa nej opäť nasadený do kín, pretože vyžaduje aktualizované čítanie. Aj preto, že viacerí protagonisti, ktorí vo filme figurovali ako nedotknuteľní, sú v súčasnosti vo väzení. Trefným slovným spojením – lokálni obyvatelia a globálni dobyvatelia – definovala ďalší minuloročný titul filmárky Obliehanie mesta. Režijný prístup Zuzi Piussi krátko konfrontovala s mladou dokumentaristkou Barborou Berezňákovou, ktorá však ešte jednoznačne nemá vybudované také renomé ako Piussi. Spomínala jej dokumentárny debut Skutok sa stal. Filovú zaujíma, ako by zarezonoval v spoločnosti, keby bol uvedený pred Solčanskej Únosom (2017). Vraj sa mu krivdí, že nepriniesol nič nové, „veď aj mladí majú právo pýtať sa,“ obhajuje Berezňákovú. V dobrom hovorí aj o snímke Juraja Mravca Stratený domov či Krupovej Dobrej smrti, ktorá spracúva veľkú tému úsporným spôsobom. Medzi mladšie rýdzo slovenské či majoritne koprodukčné dokumenty, ktoré na ňu urobili dojem, patria napríklad Frem (r. Viera Čákanyová, premiéra 2020) či Zlatá zem (r. Dominik Jursa, 2020). Jednou z najväčších devíz Filovej autorského prístupu je vytváranie pútavého príbehu, čím vzdoruje monotónnosti a nude suchého konštatovania.
Analýze tém a štýlov sa aspoň okrajovo venujú každoročne všetky príspevky, sčasti sa jej teda nevyhol ani Adam Straka. Podotkol, že v roku 2018 dominovali tituly reflektujúce výročia, rok nato však neboli zastúpené takmer vôbec. K historickým témam sa podľa neho vracal iba projekt Spýtaj sa vašich 89. Za najzaujímavejší súčasný fenomén považuje skutočnosť, že sa tvorcovia prestávajú viazať na lokálne, provinčné prostredie. S týmto tvrdením však neskôr polemizoval doktorand KAS Erik Binder, ktorý oponoval, že minuloročná dokumentárna tvorba tomu nenasvedčuje. Straka poňal svoj príspevok značne štatisticky. Zaujímali ho konkrétne čísla návštevnosti jednotlivých titulov, ale i percentuálne hodnotenia na ČSFD. Porovnával črty dokumentárneho filmu s hraným, hľadal najmä diferencie, ale i analógie. Opieral sa pritom o viaceré teoretické východiská, ktoré aplikoval aj na svoj text, primárne venovaný odbornejšej obci. Predpokladám však, že Straka častým používaním jednotlivých pojmov a udávaním jasných príkladov objasnil a priblížil svoje myšlienky aj širšiemu publiku. Hovoril o kategóriách platných pre celé spektrum dokumentárnych filmov, ktoré môžeme vnímať z rôznych uhlov pohľadu. Do centra pozornosti situoval šesť filmov, pričom postupnosť definovala práve spomínaná štatistika návštevnosti. Minulý rok navštívilo kiná 6,5 milióna divákov, z nich sa 1 075 000 zúčastnilo na projekcii slovenských hraných filmov a iba niečo cez 46 000 sledovalo dokumentárne tituly. Upozorňuje, že ide o viac-menej dlhodobú bilanciu. Dokumentárny film jednoducho majoritné publikum neoslovuje.
Aj na druhej diskusii chýbali napríklad pedagógovia z KAS VŠMU, ktorí vždy vedeli trafiť do čierneho a svojimi vyslovenými myšlienkami povzbudiť poslucháčov k aktivite. Istá medzigeneračná konfrontácia však v publiku prebehla. Do úvodnej argumentačnej prestrelky o filme Skutok sa stal vstúpila jeho režisérka spolu s dokumentaristom a vysokoškolským pedagógom Marekom Šulíkom, ktorý svojimi postrehmi pripomenul ráz diskusií z minulých rokov. Tentoraz však bez svojho brata a obvyklého konverzačného partnera Martina Šulíka. Otvárali najmä otázky faktografickosti dokumentárneho filmu v kontexte autorskej tvorby a možností verifikácie informácií. Postupne sa stručne diskutovalo aj o ďalších spomínaných snímkach, pričom pomerne vážnu debatu občasne osviežil humor Evy Filovej. Diskusia opäť smerovala aj k úvahám o provinčnosti a globálnosti tém, ktoré spracúvajú domáci dokumentaristi.
Ak vás čítanie o panelových diskusiách Týždňa slovenského filmu zaujalo a chceli by ste vedieť viac, navštívte facebookovú stránku Kina Lumière, kde nájdete videá zo všetkých blokov. Príspevky v ich originálnej podobe budú zároveň publikované v pripravovanom zborníku Slovenský film v roku 2019.