Priemer ukrytý v dokonalých priestoroch
Adam Straka 5/12/2019

Parazit (Gisaengchung, r. Bong Joon-jo, Južná Kórea, 2019, 132 min)

Vyše polroka museli slovenskí návštevníci kín čakať na víťaza z Cannes, juhokórejský film Parazit. I keď sa o filme intenzívne hovorilo hlavne v lete, tvorcovia jeho európsku a americkú distribučnú premiéru naprogramovali až v októbri. Pozitívne ohlasy divákov a kritiky na festivalových projekciách im totiž potvrdili vysoký potenciál, s ktorým môže film pracovať počas tzv. oscarovej sezóny. A naozaj, v posledných dňoch sa popri filmoch Joker (r. T. Phillips), The Irishman (r. M. Scorsese) a Marriage Story (r. N. Baumbach) hovorí o filme Bong Joon-hoa ako o favoritovi na ocenenie za najlepší film. Nadväzuje tak na minuloročnú Romu Alfonsa Cuaróna, ktorá ako cudzojazyčná snímka ašpirovala na najvyššie ocenenie z rúk Akadémie. Pozícia Parazita je v tomto porovnaní ešte výhodnejšia, keďže nenesie nálepku Netflixu, ktorá u konzervatívnych členov Akadémie mohla minulý rok podnietiť väčšiu dilemu než práve cudzojazyčnosť v prípade filmu Roma. Jeho oscarovú stratégiu zdôrazňujem hlavne pre priblíženie intencií autorov: zdôvodňuje totiž výslednú podobu filmu aj snahu o zrozumiteľnosť a komunikatívnosť, ktorá vo výsledku podporuje celkovú priemernosť snímky.

Encyklopédia juhokórejského filmu

Ak sa má juhokórejská kinematografia predstaviť širokej vrstve divákov, najnovší film Bong Joon-hoa je jej výborným reprezentantom. Mix komédie, prvkov heist filmu, trileru a drámy, kritika sociálnych (ne)pomerov v krajine a tajomstvá ukryté pred hlavnými hrdinami aj divákmi sú typickými znakmi festivalovo najúspešnejších filmov juhokórejskej kinematografie. K takejto podobe filmov Južná Kórea začala smerovať už v 90. rokoch, keď debutovala nová generácia filmárov, ako napr. Kim Ki-duk, Park Chan-wook, Lee Chang-dong či práve Bong Joon-ho. Dôraz na remeselnú filmársku kvalitu a kombináciu rozprávačských postupov príznačných pre rôzne filmové žánre boli znakom generácie „filmových nadšencov“, ako samých seba označovali, rovnako ako sa silné puto ku kinematografii pretavilo do tvorby najznámejšieho kinofila 90. rokov Quentina Tarantina. 

Zatiaľ čo Kim Ki-duk zažil vrchol svojej tvorby, zdá sa, na prelome tisícročí, ostatní traja prežívajú najväčšie úspechy so svojou aktuálnou tvorbou. V tomto zmysle sa ponúka zaujímavé porovnanie ich zatiaľ posledných filmov – Komorná (r. Park Chan-wook), Vzplanutie (r. Lee Chang-dong) a Parazit. Všetky rozprávajú o strete chudobnej a bohatej vrstvy, sú spoločensko-kritické a zároveň pracujú s prvkami trileru a naratívnymi výpustkami podporujúcimi mysterióznu atmosféru. V prípade filmov Komorná a Vzplanutie však ide o základné obrysy štruktúry a ich najväčšie prednosti spočívajú v rovinách historických či queer tém (v prípade Komornej) respektíve v intímno-filozofickom ladení (Vzplanutie). V tomto porovnaní Parazit, teda remeselne dokonalé spracovanie postupov, ktoré sú pre juhokórejský film tradičné, vychádza ako najneoriginálnejší a najplytkejší. Avšak práve táto plytkosť napomáha zrozumiteľnosť diela, čím sa napĺňajú pôvodné ambície tvorcu, ktorý na západné publikum cieli už dlhšie roky.

Dekalkománia

Bong Joon-ho sa do povedomia svetových festivalov dostal v roku 2003 filmom Spomienky na vraždu, s ktorým získal tri ceny na festivale v San Sebastiane. Do pozornosti širokej diváckej základne na západe sa dostal o 10 rokov neskôr, keď natočil svoj prvý film v americkej produkcii pod Harveym Weinsteinom. Dystopickou témou filmu Snowpiercer (2013) nadviazal na svoju predchádzajúcu juhokórejskú snímku Mutant (2006), kde prvýkrát do svojej tvorby zakomponoval prvky sci-fi. Triedne rozdiely, ktoré sú v autorovej tvorbe prítomné vždy, sú v tomto filme zobrazené formou nezastavujúceho sa vlaku, kde najchudobnejší živoria v zadných vagónoch a elita hoduje na jeho čele. Snowpiercer, v hlavnej úlohe s hercom Chrisom Evansom, sa stal v čase vzniku najdrahším filmom juhokórejského režiséra a v kinách naprieč Východnou Áziou najnavštevovanejším filmom. V amerických kinách mu k podobným číslam nepomohol spor s Harveym Weinsteinom, ktorý vystrihol takmer 20 minút z pôvodnej stopáže.

Ďalším filmom z americkej produkcie, konkrétne z Netflixu, bol Okja (2018). Podobne ako v titule Snowpiercer, Bong Joon-ho aj tu pracoval s témou dystópie a prvkami sci-fi. 

Filmom Parazit sa režisér vrátil do Južnej Kórey a namiesto surrealistických či dystopických svetov vykonštruoval svet „reálny“. Príbeh zobrazuje chudobnú rodinu – otec Kim Ki-taek, matka Chung-sook, syn Ki-woo a dcéra Ki-jeong -, ktorá prežíva v pivničných priestoroch malého bytu. Cestu zo zlých podmienok si ako prvý nachádza syn Ki-woo, ktorý sa ako falošný učiteľ angličtiny dostáva do bohatej rodiny pozostávajúcej taktiež z otca, matky, syna a dcéry, ktorú Ki-woo súkromne doučuje. Prostredníctvom prefíkanej stratégie sa do domu bohatej rodiny postupne dostávajú aj dcéra Ki-Jeong a obaja rodičia. Keď sa však úspešne infiltrujú do majestátneho domu predstaviteľov najbohatšej juhokórejskej vrstvy, začínajú na povrch vystupovať tajomné prízraky zo suterénu.

Dekalkománia, pôvodne zamýšľaný názov filmu, odkazuje na technológiu výtvarného umenia – ide o odtlačok, ktorý sa nie vždy musí zhodovať s originálom. Dekalkománia tak odkazuje na dve rodiny s rovnakou štruktúrou, ktorých podobný osud však stroskotal na nedokonalom počiatočnom odtlačku, teda v iných triednych východiskách. Kritika nerovného triedneho postavenia rodín je vo filme podávaná hlavne formou satiry. Tvorcovia však nevynášajú jednoznačný súd – cieľom satirickej kritiky sú obe rodiny, v prípade bohatej kritizujú jej jednoduchosť a implicitné opovrhovanie nižšou vrstvou, v prípade chudobnej ide o bezcitný kalkul voči ostatným, či už príslušníkom vyššej, alebo rovnakej triedy. 

Vertikálne hierarchizovanie

Najprínosnejšia pri čítaní filmu Parazit je analýza spôsobu, akým sú triedy hierarchizované prostredníctvom priestoru. Symbolické umiestnenie postáv do priestoru využil Bong Joon-ho už vo filme Snowpiercer, kde skupiny hierarchizoval horizontálne pomocou vlaku. V prípade Parazita sú jednotlivé skupiny hierarchizované vertikálne. Nižšia stredná vrstva prežíva v priestore na pomedzí pivnice a bytu na nultom poschodí. Okná z ich kuchyne sú na úrovni dlažby ulice, odkiaľ na okoloidúcich nazerajú z podhľadu. Naopak, majestátny a chladný dom druhej rodiny je umiestnený na kopci a je rozdelený na ďalšie úrovne. Okrem prízemia a horného poschodia, kde má rodina spálne a izby, sa pod domom nachádza tajný bunker, ktorého obsah potvrdzuje spomínaný spôsob delenia tried.

Prístupnosť nad originalitou

Podľa mnohých jeden z najlepších filmov roka sa k tomuto označeniu dostal úspešnou snahou o oslovenie viacerých diváckych kultúr. Parazit sa aj napriek svojej zdanlivo komplikovanej premise nestáva nezrozumiteľným. Príbeh je vystavaný ako podľa klasických hollywoodskych učebníc pre scenáristov, no v základnej téme a motívoch čerpá hlavne z tradície juhokórejskej kinematografie. V kontexte globálnej kinematografie tak ide o veľmi pozoruhodné dielo s vysokou remeselnou kvalitou. Pozitíva filmu zároveň prevládajú aj v rámci kontextu autorovej tvorby. Návratom do rodnej krajiny sa do nej  vrátili špecifiká juhokórejskej kultúry, ktoré v opätovnom príklone k realistickému budovaniu sveta pôsobia omnoho autentickejšie. Celkové negatívne výsledné vnímanie filmu sa tak dostaví až pri komparácii s ostatnými filmami, ktoré zdanlivo originálnu tému spracúvajú omnoho inovatívnejšie a zrozumiteľnú príbehovú štruktúru nahrádzajú množstvom zaujímavých rovín, o ktoré je Parazit vo svojej snahe o prístupnosť ochudobnený.