Presah filmu a ružovej mydlovej peny
Lena Bohunicki 2/3/2021

Americká režisérka, scenáristka, herečka, spisovateľka a performerka Miranda July dokončila v roku 2020 svoj tretí celovečerný film Kajillionaire. Rovnako ako pri svojich predchádzajúcich tituloch, aj tentoraz k nemu napísala scenár. Pre autorku výrazne ovplyvnenú skúsenosťou s inými umeleckými druhmi je príznačný štýlový a pôvabne nevšedný prístup k réžii.

July na seba obrátila pozornosť festivalových divákov pred šestnástimi rokmi po svetovej premiére svojho debutového filmu Ja, ty a všetci ostatní (Me and You and Everyone We Know, 2005), keď zaň získala špeciálnu cenu poroty za originálny pohľad na festivale Sundance i Zlatú kameru v Cannes. Príbeh slnkom zaliatej snímky Kajillionaire rámcuje bizarná trojčlenná rodina. Režisérka opäť pracuje s nepredvídateľným situačným humorom založeným na sociálnej disfunkcii postáv, no na rozdiel od svojej predchádzajúcej tvorby si po prvýkrát nezahrala hlavnú ženskú úlohu. Jednu z najoriginálnejších a najprekvapivejších filmových postáv súčasnej kinematografie Old Dolio Dyneovú stvárnila Evan Rachel Wood.

Dvadsaťšesťročná introvertka je indoktrinovaná svojimi sociopatickými rodičmi Theresou (Debra Winger) a Robertom (Richard Jenkins), lipnúcimi na rýchlom a bezprácnom zárobku z malých krádeží a podvodov, na ktoré dcéru odmalička pripravujú. Diváci sú tak svedkami jej štýlového vykrádania pošty či trápnych pokusov o vrátenie poukážky na masáž. Wood má dôsledne premyslenú reč tela, gestikuláciu, výraz a mimiku tváre. Niekedy takmer mechanickými pohybmi vytvára dojem choreografie, inokedy špiónsky manévruje v priestore medzi kamerami, či sa groteskne atypicky prispôsobuje výške plota, v snahe ušetriť na nájomnom. Old Dolio, pomenovaná po starom tulákovi, je monotónna nemilovaná dcéra ukrytá za oponou svojich dlhých rovných vlasov a over-size oblečenia. Pôsobí ako starý traumatizovaný pes, ktorého chodíte dva týždne kŕmiť z diaľky, kým sa mu odvážite opatrne podsunúť ruku pod ňufák a pokúsite sa ho pohladiť.

Výstredná rodina žije v opustenom kancelárskom priestore vedľa továrne na výrobu bublín, ktoré k nim pravidelne pretekajú zo stropu. Okrem zlodejských aktivít tak každý deň o piatej poobede zbierajú do vedier spenenú mydlovú vodu, ružovú ako cukrová vata. Pena je symbolom vracajúcich sa nepríjemností, ktoré nevieme ovplyvniť, pripomienkou starých rán a tráum, neriešených problémov, neschopnosti komunikácie či odcudzenia. Autorka s podobne neprirodzenými či surreálnymi vizuálnymi prvkami pracuje opakovane, napríklad vo svojom predošlom titule Budúcnosť (The Future, 2011) využila „mysliace“ mačacie labky či mesiac „prihovárajúci sa“ jednej z postáv. Nevídaný rodinný stereotyp v Kajillionaire naruší stretnutie s mladou ženou. Postava znudenej a sympaticky komunikatívnej Portoričanky Melanie (Gina Rodrigues), ktorá je excentrickou trojicou fascinovaná, funguje ako protipól k Old Dolio. Rodriguesovej prirodzený herecký prejav je v ostrom kontraste s výrazne štylizovanou performatívnosťou Woodovej, občasne nápadne simulujúcou herectvo Mirandy Julyovej v jej predchádzajúcich snímkach. Melaniin životný štýl, zhodný s predstavou majoritnej spoločnosti (plne zariadený byt, dostatok financií, dobré rodinné zázemie atď.), stojí tiež v silnej opozícii proti existenčným podmienkam Old Dolio. Ich nepravdepodobné spojenie predstavuje priamu konfrontáciu sveta privilegovaných a ľudí žijúcich na periférii. A to nielen v ekonomickom či sociálnom zmysle, ale najmä emocionálnom. Prostredníctvom tejto originálnej ústrednej dvojice režisérka rafinovaným, nevšedným, vtipným a empatickým spôsobom polemizuje o definícii rodiny a otvára otázky nezávislosti, túžby po láske a pochopení, ale aj manipulatívnych vzťahov a strachu z intimity či dôvery.

Sugestívne zvláštni protagonisti jej filmov spravidla prechádzajú nejakou krízou a následnou premenou, sú nespokojní so svojou aktuálnou situáciou, snažia sa uniknúť zo stereotypného bytia, hľadajú samých seba a zmysel života. Sú tiež vtipne nemotorní, neopatrní, osamelí, často alogickí, paranoidní, teatrálni či naopak apatickí a nezapadajú do fádnych spoločenských schém a predstáv. Autorka pracuje s formálnou i naratívnou štylizáciou a motívom podobnosti, návratu či opakovania. Jej filmografia je zreteľne inšpirovaná akčnými umeniami ako performance či happening, ale aj výtvarným umením alebo videoartom. Napríklad v Ja, ty a všetci ostatní si otec zámerne podpáli ruku, aby prinútil seba a svojich synov niečo cítiť, v Budúcnosti sa zas July nahráva na webkameru alebo sa intuitívne pohybuje po spálni svojho milenca kompletne zahalená do žltej priliehavej elastickej látky.

July vytvorila alegorickú, ironickú, negýčovo romantickú a emocionálne naliehavú víziu sveta s metafyzickým nádychom, ktorý stojí na abstraktných či fantastických základoch, a tak ako v realite, implikuje viac otázok než odpovedí. Režisérka filmom zároveň žiaduco reaguje na aktuálne témy ako rodová rovnosť, stereotypizácia, sexizmus či coming out. Čo sa týka predstavivosti, Miranda July je prirodzený „kajillionaire“.