Pred pár dňami prebehla na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet derniéra akejsi slovenskej mikrodistribúcie filmu Proces: Ruský štát vs. Oleg Sencov. Projekcie filmu, ako aj diskusie k nim sa konali v rámci kampane Slovensko a Česko za Olega Sencova. Film prišiel do Bratislavy osobne uviezť jeho režisér Askold Kurov (AK), s ktorým sme sa zhovárali nielen o jeho osobných stretnutiach s ukrajinským politickým väzňom, ale aj o podstate kvalitnej filmárčiny, o tom, ako sa dajú zohnať v Rusku peniaze na sociálno-kritické dokumenty či hraniciach medzi filmom a aktivizmom.

EK: Ako vznikla myšlienka nakrútiť film o Olegovi Sencovovi?

AK: Olega som stretol v roku 2011 a obaja sme boli začiatočníci. Ja som práve skončil filmovú školu a krátky dokumentárny film. On ho videl na internete, našiel ma na Facebooku a napísal mi: „Ahoj Askold, moje meno je Oleg a som tiež režisér. Pracujem na hranom filme…“ Vtedy práve dokončoval svoj debut Gamer. Boli sme teda priateľmi na Facebooku a stretli sme sa v Moskve, keď dokončil svoj film a prišiel na premiéru. Šlo o veľmi krátke stretnutie. Znovu som ho videl, až keď bol zatknutý a presunutý do Moskvy. Zavolal ma a ja som prišiel za ním, aby som ho videl a nejako ho podporil. Celé to obdobie bolo veľmi intenzívne vzhľadom na revolúciu na Majdane a anexiu Krymu. A zrazu prišlo zatknutie Olega, čo bol úplný šok. Pretože keď sa niečo také stane človeku, ktorého osobne poznáme, je to niečo celkom iné.  Pravdupovediac, toto je niečo, čoho je práve dokument schopný. Urobiť niekoho blízkym pre diváka. Preniesť pozornosť z abstraktného problému na skutočnú osobu. Naučil som sa to od jedného človeka pred dvomi rokmi, keď som dokončil dokument o LGBT tínedžeroch v Rusku. (Mimochodom dnes je Medzinárodný deň coming outu.) Bolo to v Prahe. Po premietaní sme mali diskusiu, ten človek sa postavil a povedal: „Viete, ja som hetero a zvykol som byť homofób až kým sa neukázalo, že môj najlepší priateľ je gay. Vtedy som si uvedomil, že je jednoduché nenávidieť všetkých gayov na svete, ale je veľmi ťažké nenávidieť niekoho, kto je tvoj najlepší priateľ.“

EK: Toto sa presne darí vášmu dokumentu. Odkedy bol prvý raz premietnutý na Slovensku, začala sa reťazová reakcia aktivít na podporu Olega Sencova: premietania, listy politikom, veľká video kampaň. Ľudia sú skrátka natoľko pohnutí ľudským osudom, ale aj slovami (záverečnou rečou na súde) Olega Sencova, že sa nedokážu naďalej nečinne prizerať jeho nespravodlivému osudu.

AK: Wow. Tak to presne má byť. Pre mňa je to ale svojím spôsobom dosť ťažké. Kamera filmára drží tak trochu v odstupe od zobrazovanej látky. Na jednej strane je to dobré, pretože mu to umožňuje chrániť sa a zobraziť látku objektívne. Na druhej strane by som však neraz rád vystúpil z pozície filmára a zasiahol, pridal sa k tomu procesu, nejako pomohol. Psychicky zaťažujúce bolo tiež vedomie, že Olegova sesternica a právnik sú sledovaní tajnou službou FSB, ich telefóny boli odpočúvané, na ich stretnutiach sa objavovali zvláštni ľudia. Nikto nevedel, ako to dopadne a čo vlastne chcú.

EK: Aký máte pocit z vývoja Olegovej situácie? Spravili ste obrovský kus práce, nakrútil ste veľmi podstatný film, ktorý otvára ľuďom oči. Aj tak to však nepomohlo. Pred pár dňami bol Oleg nútený ukončiť svoju protestnú hladovku. Dá sa podľa vás ešte niečo spraviť? Chystáte sa vy ešte niečo spraviť?

AK: Pravdupovediac neviem. Ľudia sa neustále snažia podniknúť niečo nové, niečo naviac. Organizujú protestné akcie, petície pre politikov, mediálne kampane. Obzvlášť potom, čo Oleg zahájil hladovku, začali sa angažovať medzinárodné organizácie, Európska filmová akadémia, humanitárne organizácie. Je to veľká sila. Desiatky krajín sa spájajú, aby v jeden deň vyjadrili nejakým spôsobom podporu Olegovi Sencovovi. Vo Fracúzsku filmári vynašli ešte iný spôsob, jednodennú reťazovú hladovku. Je toho veľa a je dôležité, aby sa to robilo, pretože v záplave správ z celého sveta niekto musí zakaždým upozorniť, že Oleg Sencov a ďalší ukrajinskí občania sú stále vo väzení. Že tento problém sa stále nevyriešil.

EK: Počula som už aj taký názor, že tieto aktivity robia zo Sencova vzácnejší tovar a že čím viac na neho „západ“ upozorňuje, tým väčšia bude cena, za ktorú ho Putin vydá.

AK: Nemyslím si, že má až taký rafinovaný plán. Občas sa preceňuje jeho intelekt. Podľa mňa je Putin nevypočítateľný a často sa chová nelogicky. Jeho konanie ovplyvňujú emócie založené na osobných komplexoch. Napríklad, bolo by bývalo logické, keby prepustil Olega a ostatných ukrajinských väzňov pred Majstrovstvami sveta vo futbale, ktoré sa konali v Rusku. Mohol tým veľmi vylepšiť imidž Ruska a svojej krajiny vo svete. Ale neurobil to. Nikto nerozumie, prečo.

EK: Ak by ich prepustil, tak vlastne verejne prizná, že neboli odsúdení právom. Že jeho súdnictvo je zmanipulované…

AK: Mohol nájsť primeraný spôsob. Napríklad vymeniť ich za ruských občanov väznených Ukrajinou. To by dokonca vyzeralo ešte lepšie. Nielen, že by prepustil Olega Sencova, ale dokázal by doniesť ruských občanov domov do Ruska. Čiže prospelo by to aj jeho imidžu v Rusku. Ale zdá sa, že jemu nezáleží na ľuďoch, ich životoch ani názoroch.

EK: Zaujímalo by ma, ako je možné, že vám dovolili nakrúcať vo vnútri súdnej siene počas takého problematického procesu. A vôbec, bolo tam prítomných množstvo médií…

AK: Napodiv, nemali sme s tým žiadne problémy. Dokonca v priebehu častí súdu, ktoré neboli prístupné pre verejnosť, sa všetko premietalo na monitoroch v hale  a vtedy som nakrúcal tieto monitory, aby som mal kompletný záznam celého procesu. Myslím si, že išlo o to, vytvoriť ilúziu otvoreného procesu. Chceli ukázať, akí sú otvorení, priateľskí a demokratickí. A tiež si myslím, že nechali mňa a novinárov zaznamenávať to preto, aby ľudia túto show videli. Nezaujímali ich dôkazy, prípadne pracovali s úplne absurdnými dôkazmi, len aby ukázali, že ich nezaujíma spravodlivosť, že ich nezaujíma súd ako taký vo svojej podstate. Chceli ukázať, že oni nepotrebujú žiadne pravdivé svedectvá, že môžu akokoľvek zmanipulovať svedectvá alebo dôkazy, ukázať, čo sa môže stať komukoľvek, kto by sa odvážil čeliť autoritám.

EK: Prečo si vybrali práve Olega? On predsa nebol, než sa toto všetko odohralo, žiaden slávny režisér.

AK: To nebol. Bol debutantom, síce veľmi talentovaným a nádejným, ale v žiadnom prípade nebol nejakou celebritou. Pravdepodobne ho ľudia poznali v Simferopole na Kryme, v meste, kde žil, ale určite nie vo svete. Bol však občianskym aktivistom počas udalostí na Majdane a anexie Krymu a vedelo sa o ňom. Bol, respektíve stále je neprehliadnuteľný. Nielen preto, že je dva metre vysoký, ale predovšetkým preto, že je veľmi aktívny a má určité vodcovské schopnosti. Koniec koncov, je to režisér. Myslím, že zámerom bolo ukázať, že úplne ktokoľvek môže byť zatknutý a akokoľvek potrestaný. Tento prípad krymských „teroristov“ bol vytvorený pre potreby propagandy, ktorá sa snažila dokázať, že Rusko zachránilo rusky hovoriacich obyvateľov Krymu od skutočného nebezpečenstva zo strany ukrajinských teroristov a fašistov. A to celé preto, aby tým legitimizovali anexiu. Pritom im neprekážalo, že Oleg Sencov je sám Rus a hovorí Rusky, že nemal kontakty so žiadnou pravicovou ukrajinskou organizáciou. Po tom, čo sa stalo Sencovovi, ustali všetky občianske aktivity na Kryme, pretože sa stalo očividným, ako dopadne každý, kto by sa snažil oponovať ruským autoritám.

EK: Proces: Ruský štát vs. Oleg Sencov bol v poradí už vaším tretím dokumentárnym filmom reflektujúcim nálady v ruskej spoločnosti. Na čom ďalšom pracujete? Je pre vás po tomto filme o Sencovovi vôbec možné produkovať film v Rusku?

AK: Áno, žijem v Rusku a pracujem tam. Je to komplikované. Rusko nie je Severná Kórea. Stále máme otvorené hranice, funguje u nás istý druh kapitalizmu. Chcú vytvárať ilúziu, že sme veľmi demokratickou spoločnosťou. Máme voľby, máme jedny nezávislé noviny, jednu nezávislú televíznu stanicu, jedno nezávislé rádio, niekoľko kultúrnych podujatí a pár ďalších znakov slobodnej demokratickej spoločnosti. Akurát že ide o ilúziu. Môj najnovší film je práve o tých jedných nezávislých novinách Nova Gazeta. Ide o jedny z prvých nezávislých novín, ktoré boli založené v postsovietskom Rusku a v súčasnosti sú to jedny z posledných nezávislých novín v putinovskom Rusku. Od roku 2000 bolo zavraždených 6 novinárov a jeden právnik, ktorí pracovali a vyšetrovali prípady pre tieto noviny. Ich redaktori sú veľmi odvážni ľudia a my sme s nimi strávili rok, aby sme ich filmovali počas ich každodenného života a práce vo vydavateľstve. Tento film zatiaľ nemal premiéru, pretože čakáme na odpovede z medzinárodných festivalov, ale verím, že sa bude čoskoro premietať. Ide o tému veľmi dôležitú nielen pre Rusko, ale pre spoločnosť v mnohých krajinách.

EK: Rada by som sa však vrátila k otázke produkcie. Ako sa vám darí financovať filmy s takýmito témami?

AK: Financie na produkciu filmu o Olegovi Sencovovi sme hľadali dlho. Je zrejmé, že moje filmy nie je možné financovať z verejných zdrojov. Urobili sme 2 úspešné medzinárodné crowdfundingové kampane, ale šlo o malé čiastky peňazí. Potom sme sa stretli s ľuďmi z Českej televízie v Lotyšku na Baltic Sea pitching fóre a následne s poľským koproducentom Dariuszom Jabłońskim, ktorému sa podarilo získať spolufinancovanie z Poľského filmového inštitútu. Vďaka nemu sme získali tiež výnimočného poľského strihača Michała Leszczyłowského, ktorý je známy napríklad pre spoluprácu s Andrejom Tarkovským. Strihal jeho Obeť. Čo sa ďalších filmov týka, áno, financovanie je vždy problematické. Ale pravdupovediac, nie vždy je potrebné mať veľa peňazí na vytvorenie nejakého filmu. Napríklad v prípade Children 404, filmu o LGBT komunite, ktorý som už spomínal, sme nevedeli zohnať peniaze oficiálnou cestou a dokonca sme nemohli ani verejne propagovať crowdfunding, pretože táto téma je v Rusku veľmi citlivá. Nakoniec sme urobili medzinárodnú crowdfundingovú kampaň s pomocou našich kanadských kolegov, ktorí vyzbierali peniaze pre anonymného ruského režiséra. Dosť absurdná situácia, ale podarilo sa to a vyzbieralo sa 11 tisíc dolárov, čo nám stačilo na nakrútenie filmu. Dnes máme možnosť pristúpiť k tvorbe filmu rôznymi spôsobmi vďaka technológiám, ktoré sú k dispozícii. A keďže sme majiteľmi všetkých práv, mohli sme ten film umiestniť na internet (ruský youtube) hneď po jeho dokončení, vďaka čomu ho videlo online vyše 300 tisíc divákov v Rusku. Pustili sme ho online v ruskom teritóriu v deň medzinárodnej premiéry v Toronte na festivale HotDocs.

EK: Bolo by možné uvoľniť film online v súčasnosti aj pre medzinárodné publikum, napríklad na Slovensku?

AK: Bohužiaľ v tomto ohľade ide o ten istý problém ako v prípade Procesu. Medzinárodné práva prináležia tomu istému nemeckému distribútorovi (Rise And Shine World Sales – pozn. EK). Je to škoda. Na druhej strane, keby tieto filmy nemali žiadneho medzinárodného distribútora, keby sme im nezverili práva a umiestnili by sme filmy zdarma na internet, nedostali by sa na žiadne medzinárodné festivaly. Festivaly zväčša nechcú uvádzať vo svojom programe filmy, ktoré sú voľne prístupné na internete. Bez festivalov by sme nemali pozornosť médií, žiadne špeciálne podujatia, politikov na premietaniach či propagáciu. A tento typ tém, akou je aj prípad Olega Sencova, si vyžaduje podporu médií.

EK: Práve sme sa stretli a tento rozhovor vedieme na festivale Jeden svet, ktorý je festivalom ľudskoprávnych filmov. Tie sú vo svete filmovej kritiky a umenia všeobecne považované za akúsi nižšiu formu kinematografie. Čo si vy myslíte o hraniciach medzi filmárstvom a aktivizmom?

AK: Pre mňa je najdôležitejšie, aby bolo prečo sa na film pozerať. Skúsim to vyjadriť formou vtipu. Ako chodím po filmových festivaloch, ľudskoprávnych aj neľudskoprávnych, naučil som sa jednu vec. Existujú tri druhy filmov: dobré, zlé a dôležité. Ale dá sa nakrútiť dôležitý film dobre? Ja verím, že áno. A nie je to o tom, že by bolo nutné nakrúcať všetko na RED kamery v 4K kvalite s veľkým štábom. To je občas pri dokumente nemožné. Naopak, štáb aj technika musí byť čo najminimalistickejšia a takmer neviditeľná kvôli samotným udalostiam či nebezpečenstvu, ktoré v nich hrozí. Ale ani to nie je problém. Problémom je spôsob rozprávania. Rozprávanie a strih by nemali padnúť za obeť dôležitosti zobrazovaného problému. Musíme myslieť na diváka a na to, že očakáva film a nie iba záznam. Videozáznamy sú dôležité a využívajú ich ďalej archívy, ľudskoprávne organizácie, súdy a tak ďalej. Ale dokumentárny film je formou umenia a akýkoľvek materiál je možné použiť tak, aby z neho vznikol zaujímavý film, ktorý zrozumiteľne prehovára k divákovi a ktorý funguje. Myslím si, že film by mal v prvom rade fungovať.