Pre koho vlastne je panel o slovenskom hranom filme?
Adam Straka 20/4/2018

V stredu 11. apríla sa v bratislavskom Kine Lumiere uskutočnil v poradí druhý diskusný panel – tentokrát o hranej tvorbe. Bilancia roku 2017 začala dvoma diametrálne odlišnými referátmi – hodnotovo postaveným textom Zuzany Mojžišovej a „objektivizujúcejším“ pohľadom na divácku rovinu (česko)slovenskej kinematografie Radovana Holuba. Panel o hranom filme sa organizátorom vydaril, po oboch referátoch prebehla diskusia, ktorá nebola oklieštená časovými limitmi. A práve vďaka úspešnému priebehu sa dá reflektovať samotný koncept diskusného panelu a kondícia reflexie hraného filmu bez toho, aby sme sa nedobrovoľne zasekli pri kritike organizačných prvkov. 

Filmári vedia, čo si majú vybrať, no nevedia, ako to majú natočiť.“ Zuzana Mojžišová takto zhrnula tvorbu režisérov hraných filmov v roku 2017. Svoj výber filmov rozdelila do troch kategórií: zábavné filmy (Cuky Luky Film, Všetko alebo nič, Spievankovo), dramatické filmy (Únos, Čiara) a sociálne drámy (Špina, Piata loď, Nina). Výber týchto filmov je pochopiteľný, keďže práve tieto dominovali obecnému diskurzu. Snímky ako Kvetinárstvo, Dogg, Out boli spomenuté iba vetou-dvoma. Pri Kvetinárstvu a Out z dôvodu, že sú slovensky minoritné.
Spomedzi troch kategórií patrí výsosné miesto, čo do kvality i kvantity, sociálnym drámam. Aj napriek odfláknutemu označeniu formálnej stránky Špiny ako „filmársky priemer“ (neobyčajným scénam z psychiatrickej liečebne sa tak asi mal venovať panel o dokumentárnej tvorbe) sa polarizujúcim hodnoteniam vyhla. Podobný názor malo i publikum. To k referátu Zuzany Mojžišovej nemalo takmer žiadnu výhradu. Mojžišovej ironicko-kritický štýl písania potešil pri reflektovaní zábavných filmov, osobne mi však chýbal pri filme Čiara, ktorý z oboch referátov vyšiel ako ideálny divácky film. Až neskôr v diskusii ho označil Martin Ciel za slabý film, čím narušil výhradne pozitívny obraz o filme.

Diskusia odhaľujúca farebné spektrum názorov prišla po texte Radovana Holuba. Holubov referát začal popisom politickej situácie v Čechách, ktorou plynulo prešiel na súčasnú krízu tamojších diváckych filmov. Bolo zjavné, že prvá časť textu nesúvisí výlučne z českým prostredím a Holub nás upozorňuje na možný následok súčasnej politickej krízy na Slovensku. Pri početných zmienkach o politike prísediaci (slovníkom Borisa Filana) komunikovali obočím – prevládal údiv. No aj napriek tomu sa k (pre niekoho) nepríjemnej téme vracali viacerí diskutujúci (napr. M. Luther či J. Heriban).
Holub v druhej, hlavnej časti svojho referátu rozobral fenomén diváckeho filmu v slovenskej tvorbe. Myšlienka, že divácky úspech je rovnako dôležitý ako „art“ sprevádzala hodnotenia každého z filmov. Aj vďaka tomu označil kritiku zo strany slovenských recenzentov k filmu Všetko alebo nič  ako neúmernú, či film Backstage za skvele zrežirovaný. Snaha zdôvodniť úspech filmu v jeho schopnosti osloviť diváka bol občas i úsmevný: Nina je síce nenápadný film, no atraktívny kvôli závodnému plávaniu (v tomto momente bola komunikácia obočím najdivokejšia). Avšak okrem odlišného postoja k dôležitosti komercie a artu, či nesúhlasom s pozitívnym hodnotením filmu Čiara považujem Holubov príspevok za profesionálne spracovanú štúdiu o diváckych filmoch, ktorá je pre slovenský film nesmierne dôležitá. 

Ako som už poznamenal vyššie, v diskusii sa reagovalo predovšetkým na príspevok Radovana Holuba. K téme komercia vs. art zareagoval Jaroslav Hochel, ktorého otázka: „A naozaj chceme, aby takto vyzerala naša komercia?“ trefne pomenoval hlavný problém slovenskej kritiky s filmami ako Všetko alebo nič či Cuky Luky film.

Okrem dvoch diskusných príspevkov M. Luthera a J. Heribana (a samozrejme Martina Šulíka, s ktorého účasťou v diskusii sa ráta vlastne vždy) však dominovali príspevky od filmových vedcov, ktorých bola prevaha aj v publiku. Ako študenta ma nepotešil (a neprekvapil) ani fakt, že som v sále nevidel ani jedného študenta hranej réžie. A tak namiesto záveru, v ktorom by som zhodnotil konkrétne témy, ktorým sa diskutujúci venovali, mi nedá položiť otázku: Pre koho vlastne diskusné panely sú? Má to byť diskusia medzi tvorcami a kritikmi? Ak áno, tak cieľ panelu sa opäť nenaplnil. Výsledkom totiž je iba akési sebaformovanie pohľadu slovenskej filmovej kritiky na slovenskú tvorbu, ktorého obrysy netvaruje atak z vonkajšieho prostredia.

Na záver predsa len dve malé poznámky k referátom:

1. Ak je kritérium výberu voľby rok ich distribučnej premiéry, tak sa tam neprávom ocitli filmy ako Backstage (15. 3. 2018) či Kvetinárstvo (18.3. 2018).

2. Film Out je ako nechcené dieťa. Mojžišová sa mu vyhla, keďže je slovenský iba z malej časti, Holub ho naopak nepovažuje za český film. Veľká škoda, že sa mu nevenovalo viac pozornosti – čo považujem aj za svoju chybu.

Foto: SFTA © Miro Nôta/ Daniel Dluhý