Dobrá smrť, réžia Tomáš Krupa, Slovensko / Česko / Rakúsko / Francúzsko / USA, 2018
Tomáš Krupa sa vo svojom druhom celovečernom autorskom dokumente s názvom Dobrá smrť (2018) zaoberá kontroverznou témou asistovanej samovraždy. S prekvapivým odstupom sa pohybuje blízko protagonistky, ktorá sa rozhodla dobrovoľne ukončiť svoj život. Vo filme sledujeme prevažne pozorovaním zachytené posledné dni Janette, sedemdesiatročnej Britky trpiacej dedičnou, v súčasnosti stále nevyliečiteľnou svalovou dystrofiou.
Východisková autorská pozícia v Dobrej smrti nie je publicisticky angažovaná. Krupa sa neozaberá analýzou politických diskurzov biomoci, tradične spätých s otázkami eutanázie a rozporuplného práva subjektu na dobrovoľnú smrť. Samotné filmové spracovanie príbehu ženy, ktorá je pevne rozhodnutá umrieť, však implikuje istú odpoveď na otázku: Je eutanázia proti ľudskej prirodzenosti? Dobrá smrť odpovedá univerzálnym jazykom. Citlivou skladbou nám umožňuje prekročiť pasívne vnímanie smrti, čo môže viesť k dôležitému vnútornému dialógu. Možnosť cynického či subverzívneho čítania upozaďuje Krupa tým, že nevsádza na patetickú emocionálnu manipuláciu.
Kamera Ondřeja Szollosa bola prítomná pri posledných stretnutiach a rozhovoroch Janette s rodinou a milovanými blízkymi, ktorí sa snažia pochopiť a prijať komplikovanú udalosť. Z nuansí vo filme pritom cítiť, že úplné pochopenie nie je možné okamžite a rodina podlieha prirodzenej snahe udalosť zvrátiť. Čeliť týmto pokusom je pre úprimne rozhodnutú Janette náročné. V prvej linke sledujeme, ako sa filmárom podarilo zachytiť lúčenie s domovom, iniciačné momenty, v ktorých sa Janette naposledy stotožňuje so svojím fatálnym rozhodnutím, a odchod do Švajčiarska, kde tamojšia legislatíva zahŕňa individuálne právo na smrť. V Británii zostáva po Janette bujná záhrada a útulný priestor domu s množstvom fotografií – metafora malého univerza spomienkových vrstiev. V druhej línii sa odvíja rámcujúci príbeh jej detí, predovšetkým syna, ktorý má tiež predispozíciu na ťažkú chorobu, a možno bude v budúcnosti čeliť rovnakému rozhodovaniu. Študovaný chemik a biológ sa však chystá vzoprieť osudu a v suterénovom laboratóriu zdokonaľuje potenciálne účinné liečivo.
Do chronologicky vystavaného naratívu prináša postava lekárky Eriky, ktorá pri samovražde Janette asistuje, na konci určitú rozporuplnosť. Reči o odchádzaní Janette z jej telesnej schránky nás nútia polemizovať s vnútornými motiváciami skrytými za pro-eutanázia aktivizmus. Jej úlohou je naposledy a bez nátlaku zrevidovať rozhodnutie objednávateľky, stáť pri nej, prípadne mediovať rozhovory s prítomnými blízkymi. Bez Eriky by film ani nevznikol – rozoslala režisérovu ponuku nakrúcania, ktorá napokon oslovila Janette.
Dobrá smrť ponúka okrem remeselne mimoriadne solídneho tvaru a úspešne naplnenej dramaturgickej schémy amerického typu aj čosi viac – akýsi mimoštruktúrny zmysel. Ako už bolo zmienené, film rozvíja tému slobodnej vôle v otázke smrti skôr na psychologickej než na verbálnej úrovni. Robí to veľmi prirodzene, bez zbytočných eskapád, bez tézovitého moralizovania, na dráždivej téme sa nepriživuje. Nedemonštruje rôznosť pohľadov na problematiku, ako by sa to pri danej téme dalo čakať. Nepracuje s eutanáziou ako so senzáciou, ktorú možno pomocou participačného či výkladového dokumentárneho modu ďalej manipulovať a exploatovať, ale v bezprostrednej blízkosti a zároveň empaticky vytvára jej potrebný a užitočný záznam. Ono neredukovateľné politické ostáva implicitné: film sa stavia zoči-voči tabuizovanej smrti a umieraniu. Takýto prístup je devízou filmu, ktorý môže bez teoretizovania, intuitívne, zmysluplne a ľudsky v divákoch otvárať bezpečne vyčlenenú kľúčovú existenciálnu otázku.
Dobrá smrť je rozhodne zaujímavejším a vydarenejším vykročením do sveta celovečerného dokumentu ako Krupov debut Absolventi – Sloboda nie je zadarmo (2012). Montážne sugestívne skomponovaný príbeh je pretavený do obrazov, v ktorých sa s nebývalou autorskou pokorou pracuje s „háčikmi”, typickými pre tento – veľmi netunajší – štýl kreatívnej dokumentaristiky. Film Tomáša Krupu je nielen vďaka téme, ale aj svojmu tvaru osviežením domáceho dokumentárneho kontextu.
